20.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    I keby si bol pustovníkom, i keby si spával na zemi, i keby si jedol popol, neustále plakal, ale ak nepomáhaš svojmu blížnemu, nerobíš nič veľkého.

~sv. Ján Zlatoústy~

12.05.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť881 reakcie0
(Share 203 0)


Téma: Najsvätejšej Trojice / Jn 3, 16-18

Homília

      Kto z nás by dokázal spočítať, koľkokrát sa v živote poznačil znakom kríža?
      To znamená: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen. Nielen ako bezduchý úkon na začiatku a konci modlitby, liturgických úkonov či nášho katolíckeho pozdravu. Tieto slová, hoci sú často vyslovované, zaiste potrebujú, aby sme sa zamysleli nad ich obsahom a zaujali k nim postoj a vzťah, ktorý si od nás veriacich kresťanov právom zaslúžia. Práve dnes, keď v dnešnú nedeľu v Cirkvi slávime nedeľu Najsvätejšej Trojice.

      Cirkev nám dnes dáva čítať slová Pána Ježiša, ktoré zaznamenal vo svojom evanjeliu svätý Ján: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

      Pred týždňom sme slávili nedeľu Ducha Svätého. Na príhovor svojho Syna Ježiša Krista, zoslal nám Boh Otec Ducha Svätého. Vieme, že dnes si pripomíname najväčšie tajomstvo nášho náboženstva, tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Jednoducho to môžeme vysvetliť, že v dnešný deň nám chce Cirkev predstaviť nášho Boha v troch božských osobách, Boha bez začiatku a konca. Boha večného, všade prítomného, všemohúceho a nekonečného... Používa pritom slová, ktoré každé jednotlivo a všetky spolu hovoria o niečom, čo nás napĺňa. Množstvo otázok, na ktoré chceme odpovedať a čo nás zároveň chce osloviť. Pre niekoho sa zdá byť táto slávnosť zbytočná, veď denne a často si na Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého spomíname pri modlitbe – rozhovore s ním. Áno, náš Boh je prítomný všade. Katechizmus nás učí: V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme. A predsa, tak málo mu venujeme pozornosť! Pozornosť tomu, ktorý nás preniká, ktorý nás pripravuje na prijatie jeho lásky, ktorý nás chce vtiahnuť do svojej lásky a pritom si musíme uvedomiť, že láska všetkých ľudí, dôb a vekov sveta, je len slabým a malým odbleskom jeho lásky, pretože sám Ján apoštol hovorí o podstate Boha v troch božských osobách: „Boh je láska“ (1 Jn 4,8). Pán Ježiš dodáva: „Boh tak miloval svet... Kto v neho verí, nie je súdený“ (Jn 4,16–18). Pripomeňme si túto Lásku–Boha ku nám na niekoľkých miestach z Písma. Keď Boh dáva Mojžišovi na hore dve kamenné tabule, do ktorých vpísal Desatoro; môžeme povedať, že nám Boh tým prejavil svoju lásku. V týchto príkazoch sa nám dostáva poučenie, povzbudenie, ako sa môžeme úspešne dostať do cieľa nášho pozemského putovania, aby sme obsiahli to, čo sme hriechom stratili. Tieto predpisy nie sú nám dané od Boha na príťaž, ale ako prostriedok ku slobode. Boh si praje návrat svojich detí do stavu blaženosti a Syn Boží neskôr povie: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Duch Svätý, nazývaný tiež Láskou medzi Otcom a Synom a medzi Synom a Otcom, keď dnes riadi Cirkev, nepriniesol nové učenie, ale to, čo oznámil Syn Boží, druhá božská osoba, ktorá stále v Cirkvi oživuje. Túto činnosť Najsvätejšej Trojice môžeme postupne poznávať práve cez Ducha, a to v správach svätopiscov. Boh akoby odkrýval záves a človek spoznáva svojho Boha. Aj keď nie tu na zemi tak, ako ho spoznáva vo večnosti pri stretnutí s ním, keď sa splnia slová, že ho spoznáme z tváre do tváre. Z kníh Svätého písma a z ústneho podania spoznávame jedného Boha v troch božských osobách. Keď Boh povoláva Abraháma z chaldejského mesta Úr do neznámej krajiny Kanaán až po posledné videnie apoštola Jána na ostrove Patmos, odkrýva sa pred nami v Písme pohľad na nášho Boha, ktorý stačí súdnemu veriacemu človeku, aby uveril v neho, aby si mohol vytvoriť takú predstavu o svojom Bohu, ktorá mu tu na zemi umožní prejsť týmto „slzavým údolím“ do cieľa večnej blaženosti. Text Písma nielen hovorí, že Boh je láska, ale aj dáva príkaz človeku: Milovať budeš Pána, Boha svojho. To všetko preto, aby človek urobil všetko a prijal Božieho Syna ako svojho Boha – Vykupiteľa a Spasiteľa. Písmo oslovuje človeka, aby prijatím učenia Krista a jeho plnením začlenil sa do jednoty v Bohu: „ ...aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe...“ (Jn 17,21). Písmo je zdroj všetkých informácií o Bohu, čo človekovi stačí, aby sa s týmto Bohom raz stretol a žil s ním večne. To, čo nám dáva Sväté písmo a Cirkev, je dostačujúce k spáse, aj keď to nemôžeme poznať a pochopiť tu na zemi.

      Nič nám nebráni, aby sme o tomto tajomstve premýšľali. Práve naopak, rozjímanie spojené s úprimným hľadaním privádza človeka k objavu potrebného pre spásu človeka.
      Poznáme známu udalosť zo života svätého Augustína. Keď uvažoval o tajomstve, prechádzajúc sa po brehu mora, videl malého chlapčeka, ako prelieva vodu z mora do malej jamky. Keď sa ho spýtal, čo to robí, dostal odpoveď: – Skôr ja prelejem vodu z mora do tejto jamky, ako ty pochopíš tajomstvo Najsvätejšej Trojice. –
      Je potrebné o tomto tajomstve rozjímať, ale je potrebné aj toto tajomstvo prijať a podľa neho žiť.
      Na hodine náboženstva, keď sa preberala táto téma, chlapec položil otázku: – Keď Boh ide do kina, koľko potrebuje lístkov? Jeden alebo tri? – Chlapec rozmýšľal, preto sa pýtal.
      My máme tiež rozmýšľať.
      Základ rodiny tvoria otec, matka a dieťa. Tri osoby. A predsa každý z nich má svoju prirodzenosť. U Boha však toto nie je. Áno, v Bohu sú tri božské osoby, ale je to len jeden Boh. Poznáme rôzne vysvetlenia. Boh Otec jestvuje od večnosti. Nemá začiatku. Od večnosti, bez začiatku Boh pozná sám seba dokonale, hovorí o sebe. Slovo, ktoré hovorí, je Večné slovo – Syn Boží. Tak to napísal aj svätý Ján: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha...“ (Jn 1,1). Slovo píšeme s veľkým „S“, pretože je to meno druhej božskej osoby, ktorá od večnosti, bez začiatku jestvovala v Bohu. Táto druhá osoba sa však prejavila ako Záchranca, Vykupiteľ a Spasiteľ, keď si v čase a na určitom mieste vzal podobu človeka a stal sa nám podobným vo všetkom, okrem hriechu. „Boh tak miloval svet, že nám poslal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Toto Slovo – Ježiš Kristus, je rovnako večné, bez začiatku, iba človek ho spoznal svojimi zmyslami v čase, keď sa Boží Syn rozhodol odprosiť Otca za hriech človeka, aby on rovný Bohu a podobný ľuďom, vyrovnal dlh spôsobený hriechom, a tak otvoril ľuďom cestu do večnej blaženosti, ktorú si človek zatvoril spáchaním hriechu. Duchom Svätým voláme tú veľkú lásku, ktorá je medzi Otcom a Synom. Týmito slabými ľudskými slovami môžeme poznať pravého Boha v troch božských osobách a pritom ako jedného Boha. Porozumeli ste? Nie? Potešme sa i tým, že Boha skutočne tu na zemi nemožno celkom spoznať. Ba aj v stave blaženom, kde nám Boh pripravil to, čo oko nevidelo, ucho nepočulo a srdce človeka nepocítilo. Boha nebudeme môcť spoznať v celej podstate, pretože by sme už boli aj my Bohom. On si praje, aby sme mu verili, aby sme v neho uverili. Možno si aj vy spomeniete na slová ľudí zo svojho okolia, ktorými veriacich ľutujú: Chudáci veriaci! Veria, hoci tomu nerozumejú. My sa aj dnes môžeme spýtať: Kto je úbožiak? My veriaci? To veru nikdy nie! Predsa Pán Ježiš povedal: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29). Aj Tomášovi povedal Pán Ježiš niečo podobné.
      My sme sa už presvedčili, že sme skutočne blahoslavení – šťastní už tu na zemi, pretože máme vieru, ktorá nám už tu na zemi pomáha ľahšie prijímať veci a udalosti, ktoré bez nej robia človekovi problém, ba vedú ho k beznádejnosti. Keď si predstavíme ešte to, čo nám je sľúbené Kristom: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,3), teda keď si spomenieme na stav blaženosti, či nás to nerobí ešte šťastnejšími? Večná blaženosť. Pre toto sme biedni? Pre toto nás majú neveriaci ľutovať? Práve oni – tí čo neveria, sú na tom biedne a potrebujú poľutovanie. Neveriaci musí veriť ešte viac ako my. Musí veriť, že on je múdrejší, ako sú všetci, čo patria Kristovi, čo veria v Krista, čo si plnia povinnosti kresťana. Taký neveriaci musí veriť, že Boh, ktorý nám zjavil svoje pravdy, alebo sa pomýlil, alebo klame ľudí. Je strašné vysloviť či pripustiť túto mienku. Musí veriť, že Boh nie je a nechce mať s ním nič spoločné. Taktiež si musí v sebe uvedomiť, že toto všetko, čo vidí, obdivuje, objavuje, stvorilo sa samé, samé sa riadi bez akejkoľvek pomoci s presnou, ba priam fantastickou presnosťou a dokonalosťou. Predstavme si makrosvet i mikrosvet, ktorý nám vyráža dych svojimi zákonmi. Žeby ten bol len náhoda?! Nie, my nechceme odsudzovať neveriaceho človeka. Na to nemáme právo. Práve naopak, Boh nám káže, aby sme sa navzájom milovali (por. Jn 15,17).

      Veríme, aj keď pravdy nášho náboženstva vysoko prevyšujú náš pochop, predsa môžeme povedať, že sa nášmu rozumu neprotivia. Donedávna sme počúvali štátnu doktrínu, že veda a viera stoja proti sebe. Nie, to nikdy neplatilo. Veda a viera sú dve sestry, ktoré sa navzájom dopĺňajú. O tom nás presviedčajú posledné mesiace.
      Keď som prechádzal vatikánskymi múzeami a našu výpravu sprevádzal taliansky sprievodca, ktorý nám podával výklad na vysokej odbornej úrovni, skutočne znalec umenia, histórie a diania, zastavil sa na jednom mieste a povedal: – Teraz si pozriete tamto – a ukázal smer. My sme hneď šli tým smerom. Predtým nám viackrát povedal aj toto: – Tamto si pozriete, keď sem prídete tretí či štvrtý raz, – to všetko podľa akosti vystavovaných gobelínov, fresiek, ale pred otvoreným oknom. Pozreli sme sa na seba s pocitom, že nás tento sprievodca dobehol, ale hneď vzápätí sme sa presvedčili o jeho čestnosti. To, čo sme videli, bola to budova Akadémie vied Vatikánu, stojaca vo vatikánskej záhrade. Vtedy sa nás spýtal: – Zaiste viete, kto môže byť členom tejto akadémie. Človek ozdobený titulmi, ktoré zaslúžene získal v tvrdej konkurencii. – Poznamenal ešte: – Prednedávnom som čítal vaše Rudé právo. V jednom článku, ktorý napísal nejaký telocvikár, bol kritizovaný „nejaký“ Wojtyla, pápež Ján Pavol II. Predstavte si, že tento Wojtyla sem viackrát chodí do tejto budovy a dá sa osobnosťami vedy a objavu informovať, radí sa s nimi a pritom nepotrebuje tlmočníka. Povedzte mi, prosím, môže si to dovoliť váš pán prezident? –
Toto som zažil ešte za totality. Tento Talian mal pravdu. Veda a viera si neprotirečia. Práve naopak. Aj my, keď nemôžeme poznať do detailu tajomstvo Najsvätejšej Trojice, nemôžeme povedať, že Boh nie je, že nie je možné, aby tri osoby tvorili jedného Boha. My veríme, že jestvuje atóm, že aj ten sa rozkladá na protóny, neutróny a elektróny. Vedci hovoria ešte o niečom menšom, čo ich vedie k úvahám, či je to ešte hmota – tzv. kvarky. Veda a viera dnes na sviatok Najsvätejšej Trojice nás majú upevniť vo svojom presvedčení.

      Keď budeme na sebe robiť znamenie kríža a vyslovovať mená Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, naplňme svoje srdcia úctou voči Bohu a robme to znamenie úctivo. Vyslovujme tieto slová s láskou, aby sme vedeli Bohu poďakovať za všetko veľké a krásne, aby sme sa dobre pripravili na večné stretnutie s ním. Amen.


      Inšpirácie: Jn 3, 1-21
      Kartotéka: Jn 3
12.06.2003 | Čítanosť(2487)
Jn 3, 1-21
12.06.2003 | Čítanosť(2441)
Jn 3, 22-36
28.08.2004 | Čítanosť(1557)
Najsvätejšej Trojice


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet