23.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Aj čnosti možno milovať nezriadene, a keď ich chceme priveľmi, dakedy ich strácame.”

~sv. František Saleský~

07.05.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť930 reakcie0
(Share 262 1)


Téma: Spomni, aby si deň sviatočný svätil / Mk 2,23-3,6

Homília

      Žijeme na prelome tisícročí. Žijeme v úžasnom tempe, zhone a náhlení. Hovoríme, že žijeme len raz, preto chceme veľa stihnúť. Stále máme mnoho plánov, predsavzatí, prianí a túžob. Veľa chceme stihnúť, a často nestačíme ani na to najdôležitejšie. Dieťa sa ráno ponáhľa do škôlky a potom do školy. Matka sa z práce ponáhľa rýchlo nakúpiť, upratať, oprať... Muž ešte neskončil jednu vec a už premýšľa, ako stihnúť tú ďalšiu cez nedeľu. Chcú veľa a - stále majú málo.
      Rok má 365 dní a to je 52 týždňov, 8 760 hodín, 525 600 minút. Vynásobme si to rokmi svojho života. Nebojme sa povedať; už mám osemnásť, dvadsaťpäť, šesťdesiat... Ó, Bože, koľko času si mi daroval! Koľko toho patrilo tebe?
      Pán Ježiš nielen farizejom, ale i nám hovorí: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie Človek pre sobotu“ (Mk 2,27).
      Dráma tohto zhonu sa začala v raji. Prvý hriech zmenil prácu na trest. Človek v raji mal pracovať bez námahy a s pocitom radosti nad úspechom. Urazil však Boha, preto odznel vážny ortieľ: „ V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (1 Mojž 3,19). I napriek trestu vidíme prvých ľudí prinášať obety. Uvedomujú si, že Bohu sa patrí vzdávať vďaku za dary, hoci v pote a bolesti dorobené, odprosovať ho za hriechy a previnenia, klaňať sa mu ako svojmu jedinému Pánovi. Tak čítame o deťoch prarodičov, o Kainovi a Ábelovi. Hľa, aký rozdielny prístup k obeti. Noe prináša po zastavení na hore Ararat obetu za záchranu života svojej rodiny. Obetoval zo zvierat zachránených v korábe. Melchizedech, kráľ salemský, priniesol obetu chleba a vína, prvú obetu nekrvavú ako kňaz Boha najvyššieho, (por. Gen 14,17-24). Abraháma skúšal Boh, keď žiadal od neho obetovať syna Izáka. Všetky obety Starého zákona, konané v Jeruzaleme často veľmi okázalo a vo veľkom počte za asistencie prorokov, kráľov, kňazov a veľkňazov, však vyúsťujú do najväčšej obete, keď Ježiš Kristus, druhá božská osoba, pravý Boh s Otcom i Duchom Svätým, zomrel za hriechy všetkých ľudí, a tak splatil daň za hriech každého z nás. Túto krvavú obetu ešte večer pred svojou smrťou prikázal sláviť nekrvavým spôsobom. Moc premieňať chlieb a víno na jeho Telo a Krv dal apoštolom vo večeradle ako prvým kňazom Nového zákona. Nič nové.
      Túto obetu už 450 rokov pred Kristom predpovedal prorok Malachiáš: „Lebo od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu Čistú obetu, lebo je veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov“ (Mal 1,11).
      Táto obeta sa koná do dnešného dňa. Na svete viac ako 400 tisíc služobníkov oltára ju denne znova a znova prináša pre celý svet. Zvlášť v jeden deň - deň sviatočný, Čo je u nás nedeľa. Celý kultúrny svet slávi nedeľu ako deň sviatočný a deň pokoja preto, lebo kresťanstvo má vplyv v dejinách. Kresťania preto slávia nedeľu, a nie sobotu, ako ju slávia Židia. Čítame o tom v evanjeliách, že v nedeľu na svitaní Pán Ježiš vstal z mŕtvych a v nedeľu Duch Svätý na Turice zostúpil na apoštolov. Nedeľa je pre nás deň sviatočný a o nej platia pre nás slová z cirkevného príkazu - V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši. V tomto dni máme si nájsť čas pre svoju dušu, pre svojho Boha a tiež pre rodinu a odpočinok.
      Skutočne dávam Bohu to, Čo mu patrí? Alebo zabúdam na Kristove slová: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,22). Ak sme to podceňovali a zanedbali, práve dnešné liturgické čítania nám to dôrazne pripomínajú: „Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha... „ (5 Mojž 5,12-14). Je to príkaz Boha - Spomni, aby si deň sviatočný svätil, to je tretí príkaz z Desatora. Pre Židov sobota je deň pozbavenia otroctva v Egypte: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol ... preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň „ (5 Mojž 5,15), čo Cirkev pre spomínané dôvody u kresťanov zmenila na nedeľu. Židia ohľadom slávenia soboty mali prísne predpisy. Nebolo by na škodu, keby ste vy, starší, o nich rozprávali mladším. Kniha Numeri - hlava 15, verš 32-36 rozpráva, že za porušenie sobotňajšieho pokoja sa ustanovil trest smrti. Kresťania takýto trest nepoznajú, ale Židia museli v sobotu zachovať 613 príkazov. Boli to vymyslené príkazy ľudí, ktoré Pán Ježiš odsúdil: „ Viažu ťažké až neúnosné bremená... „ (Mt 23,4). V ten deň nesmeli nosiť umelé zuby, nemohli obviazať rany, založiť oheň, meniť peniaze, ženy nesmeli nosiť stužky, bolo zakázané dvíhať bremená a podobne.
      V dnešnom evanjeliu vidíme, že farizeji a herodiáni sa radili, ako by zabili Pána Ježiša. Bol to trest za nesvätenie soboty, pretože Pán Ježiš uzdravil Človeka s vyschnutou, Čiže ochrnutou rukou. Preto Pán Ježiš hovorí: „ Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu „ (Mk 2,27).
      Máme svätiť nedeľu, ale nie otrocký. Rozhodne musí mať prednosť príkaz lásky. Nemusí ísť na omšu a nemusí svätiť nedeľu ten, kto sa stará o chorého, kto musí poslúžiť blížnym, napríklad tí, čo majú nepretržitú prevádzku, ďalej pri nešťastí a pohromách, a tiež ten, kto by s návštevou kostola mal veľké ťažkosti, ako je vzdialenosť väčšia ako 4 km a mal by ísť peši. Tu vidíme, že nám sa nekladú neznesiteľné bremená. Práve naopak, zdôrazňuje sa tu príkaz lásky. Ako ho zachovávame?
      Vieme, že počas francúzskej revolúcie sa snažili zaviesť akýsi desaťdňový týždeň. To len preto, aby z kalendára vymazali nedeľu. Keď chodili po roľníkoch a nútili ich, aby šli pracovať na pole, tí im odpovedali: Dnes je nedeľa a voly nechcú pracovať.
      Zvieratá nechcú - a čo my, ľudia, obdarení rozumom a slobodnou vôľou? Driememe, nepoznáme sviatok, piatok. Lakomosť nás ženie vpred, do záhuby. Nielenže nesvätíme sviatočný deň, ale si nedoprajeme ani odpočinku, čo často je prestúpenie piateho Božieho príkazu - Nezabiješ!
      Roky prejdú a človek je mrzák. Stone, je zodratý, plače, má všetko a -vlastne nemá nič. Otec narieka, že je piate koleso u voza v rodine. Prečo? Nepoznal voľný a sviatočný deň, keď boli deti malé. Videl a poznal len peniaze. Deti vo všetkom idú s matkou.
      Alebo:
      Rodičia bývajú vo veľkom dome, Majú všetko, a nemajú deti. Jedni ich nechceli a vtedy ich radšej zabili skôr, ako prišli na svet. Druhých zas deti opustili, pretože nezniesli ich lakomosť. Ďalší zomierajú skôr, akoby užili toho, čo nahrabali. Zomierajú aj tí, čo zostávajú a súdia sa. Hnevajú sa a niet nikoho, kto by im zapálil sviečku a pomodlil sa modlitbu Otčenáš. Prečo? Preto, lebo ich nenaučili chodiť do kostola! Posielali ich, a sami nešli k Bohu. Nezasvätili nedeľu...
      Ó, Bože, netrestaj nás za našu nelásku voči tebe i voči nám samým! Daj nám síl zasvätiť aspoň jeden deň.
      Je to logické a samozrejmé, že po určitom čase zastavujeme stroje, necháme ich ochladnúť- Ustajníme zvieratá a necháme ich odpočinúť. Len my, ľudia, chceme drieť a pracovať aj v nedeľu! Koľko absencie lásky je v našej rodine, Že najbližší ani v nedeľu neobedujú spolu! Nie sú ani jedno odpoludnie či večer spolu. Koníčky, návštevy, vystrájania... Odcudzujeme sa, stráca sa cit spolupatričnosti. Aspoň to nedeľné dopoludnie prežiť spolu v chráme. Uvedomiť si, že nie som tu večne, že mám dušu, povinnosti aj voči Bohu.
      Keď maršalovi Fochovi pripravili triumfálne prijatie ako víťazovi a predložili program, ten sa naň zadíval a na prvé miesto dopísal - slávnostná svätá omša. On, ktorý robil všetko, aby aj na fronte, keď to bolo v jeho silách, mali vojaci v nedeľu deň odpočinku pre svoju dušu a v deň víťazstva v nedeľu by mal vynechať svätú omšu? Nie! Radšej sa zriekne oslavnej ceremónie. Ó, Bože, a čo my? Príde syn z mesta k matke na návštevu, a do kostola už nejde ani matka, ani syn. Vraj musí variť! A čo nevesta? Ako si vychovala syna?
      Alebo:
      Dcéra je celú noc na zábave. Matka vraví susedke; nech si pospí, poobede musí ísť na internát! A Čo Boh? Duša?
      Sme v cudzom meste na návšteve. Doma v nedeľu ideme do kostola a tam sa hanbíme opýtať, kde je kostol a kedy je svätá omša. Ideme v sobotu a v nedeľu na chatu. Chceme si odpočinúť. Áno, telo si oddýchne - a Čo duša? Tá sa nepotrebuje posilniť? Niet času na jednu hodinu spojenia s Bohom? Zamyslime sa, pouvažujme o sebe a odpovedzme tu pred Kristom -Kristovi...
      Míňajú sa hodiny, týždne, mesiace a roky. A ja mám na všetko čas, len nie na Boha. Chcem toho stihnúť mnoho, ale čo si odnesiem pred Boha? Čo poviem svojmu Bohu - Sudcovi?
      Amen.

12.06.2003 | Čítanosť(2763)
Mk 2, 18-28
12.06.2003 | Čítanosť(2514)
Mk 2, 1-12
12.06.2003 | Čítanosť(2460)
Mk 2, 13-17


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet