17.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Mučeníci dali prednosť smrti pred jediným smrteľným hriechom... Mučeníctvo odmieta ako klamný a pokrytecký akýkoľvek „ľudský zmysel“, ktorý by chcel ktosi prisúdiť skutku mravne zlému svojou podstatou, nepripúšťajúc ani „výnimočné okolnosti“.

~Ján Pavol II.~

03.05.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1069 reakcie0
(Share 216 0)


Téma: Tvoje srdce nech patri Bohu / Mk 10, 17-30

Homília

      Často počuť:
-      Chcem sa modliť, cítim to, pokúšam sa o to, ale po krátkej, nie vždy rovnakej chvíli zisťujem, že som tam, kde som nechcel byť. Pokúšam sa o to znova a nie vždy sa mi to darí. -
      Iný poznamenáva:
-      Mám rád svojho Boha. Nevynechám nedeľnú svätú omšu. Pravidelne pristupujem ku sviatostiam. A predsa nie som spokojný. Prečo? Nie je to zvyk? Toho sa chránim. Nemám problém nájsť si Čas na svätú omšu aj v robotný deň. Túžim sa pri sviatosti zmierenia nie iba očistiť, ale aj posilniť, a predsa mi robí problém tri týždne vydržať v spojení s Bohom. Je to problém duchovného rastu? Čo mám robiť? -
      Takto a podobne sa pýtajú sa kňaza-spovedníka, duchovného vodcu, alebo hľadajú odpoveď v knihách veľkých duchovných osobností.
      Mládenec predkladá tento problém - našu záležitosť Ježišovi: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" (Mk 10,17).
      Marek evanjelista, ktorý zaznamenal túto udalosť, nehovorí konkrétne meno človeka, ale z textu sa dá vycítiť, že ide o muža - kľakol si pred Ježišom. Zaujímavé je povšimnúť si slovo hneď v úvode: "pribehol" k Ježišovi. Z toho sa dá vydedukovať, Že sa jedná o dobrú vôľu človeka. Taktiež sa dá domnievať, že sa jedná o mladého človeka. Z odpovede, ktorú dáva Ježišovi, prejavuje sa jeho inteligencia.
      Z týchto slov textu evanjelia si môžeme predstaviť človeka, ktorý hľadá skutočne pravdu. Ježiš mu, pravdepodobne, nieje neznámy. K pomenovaniu
      Ježiša "dobrý učiteľ" ho zrejme viedli udalosti, ktorých bol zaiste očitým svedkom. Ježiš je Boh. On vidí do srdca mladého muža. On sa neuspokojí len s vonkajšími prejavmi, úctou k nemu, zachovávaním príkazov od svojej mladosti, ale Ježiš vidí ešte jednu vec.
      Mládenec je človek rozumný a slobodný. Ježiš oceňuje jeho doteraz žitú snahu po večnom živote pohľadom plným lásky. Týmto pohľadom chcel Ježiš odmeniť doteraz jeho žitý život, ktorý zaiste nebol ľahký, keď sa človek snaží žiť ako najlepšie vie pre Boha. Pozrel na neho s láskou. Tento pohľad mal sa stať novou vzpruhou tam, kde to bolo ešte potrebnejšie.
      Ježiš mu dáva odpoveď, čo má ešte urobiť, aby obsiahol večný život. Niečo, čomu sa tu na zemi nič a nikto nemôže vyrovnať. Ježiš mu dáva jasnú odpoveď: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi" (Mk 10,21).
      Tu vidíme jasnejšie slová Pána Ježiša, keď inde povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť" (Mt 5,17). Ježiš vie, že Otec dá ľuďom mravné zákony, aby ich zachovávali a viedli bohumilý život. Teraz už nie cez človeka hovorí Boh, ako to bolo v Mojžišovom prípade, ale Boh hovorí ústami svojho Syna. Ježiš ako Syn Boží chce zdokonaliť Zákon prorokov. V čom? To si máme uvedomiť pri slovách, ktoré adresoval mládencovi. Dá sa to vyjadriť aj slovami: Nech tvoje srdce patrí len Bohu.
      Človek bude dovtedy smutný, pokiaľ bude patriť sebe. Apoštol Pavol to poznal, a preto napísal: „ Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" (Gal 2,20). Svätý Augustín po svojom poznaní pre naše poučenie napíše: - Nespokojné je moje srdce ó, Bože, kým nespočinie v tebe. -
      Podľa týchto slov mládenec z dnešného evanjelia nerozmýšľa a nekoná. Áno, zachováva Zákon a Prorokov od svojej mladosti, ale jeho srdce ešte nepatrí celkom a celé Bohu. Keď Ježiš hovorí slová, aby predal všetko, vie, že zrieknuť sa dovolených vecí, čestne získaných, užitočných a pekných, to bude u každého človeka do konca života veľmi ťažké. Keď človek skladá sľub chudoby, aj po náležitej príprave a formovaní, musí si byť vedomý, že sa nekončí boj o večný život zrieknutím sa materiálnych vecí. Boh však hovorí tieto slová pre všetkých a každému stavu. Možno sme už aj my poznali vo svojom živote, že čím viac vlastníme, tým viac nám srdce zostáva pri veciach pominuteľných a tým viac strácame v duchovnom živote. I keď sa človek snaží nebyť otrokom vecí pominuteľných, predsa ho priťahujú, znepokojujú a často oberajú o skutočný zážitok zo spojenia s Bohom, odovzdať sa mu a či získaniu najužšieho spojenia s ním.
      Mládenec odišiel smutný. Čakal pochvalu, a namiesto nej sa mu dostalo pravdy, ktorú si neuvedomoval. Jeho srdce nepatrilo Bohu, hoci zachovával prikázania. Aj my cítime smútok práve vtedy, keď spoznávame tvrdú pravdu. Nazdávame sa, že Bohu dávame všetko, keď si navonok plníme svoje povinnosti. Ale čo naše vnútro? Boh vidí do nášho srdca. Boh je žiarlivý a nechce sa o naše vnútro s nikým deliť, a to dokonca ani s nami samými.
      Čo je príčinou, že sa nedokážeš viac sústrediť na modlitbu? Nie je to vracanie sa znova a znova späť k veciam pominuteľným? Chceme aj cez modlitbu Bohu povedať, čo chceme a ako si to predstavujeme a zabúdame na základ, v Čom spočíva víťazstvo.
      V modlitbe Otčenáš, keď vyslovujeme: ...buď vôľa tvoja... - modlíme sa, ale naše srdce nepatrí Bohu, hoci kľačíme a máme zopäté ruky. Máme si preto dnes uvedomiť, v čom spočíva náš cieľ- večný život.
      Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetok Na tieto slová reagujú apoštoli zdesene. Stŕpli. Zabudli, že keď im to hovorí Ježiš, Boh, že to musí byť pravda. Vlastniť majetok neznamená páchať hriech. Majetok však nesmie ovládať naše srdce. Všetko máme od Pána, a predsa Pánovi musíme dať pred všetkým prednosť.
      Až keď si František zobliekol pred assiským biskupom šaty a vrátil ich otcovi, spoznal, že už nič mu nestojí v ceste ísť za Ježišom a nezostal preto smutný.
      Otec Vincent de Paul, keď po zajatí pirátmi príde o všetko a ocitne sa ako otrok pod horúcim slnkom Afriky, spozná, že nesmie byť smutný a nie je smutný, lebo už celý a celkom patrí Bohu.
      Maximilián Kolbe, ako väzeň číslo 16 670 v koncentračnom tábore v Oswienčime, aj keď ide do cely smrti hladom, nie je smutný. Zachránil život otcovi a manželovi. On ako kňaz dal dávno svoj život Bohu a teraz dáva ešte aj svoje telo, čiže všetko. Väzni, ktorí ho počujú v nasledujúce dní spievať v bunkri hladu, dostali živý príklad.
      Edith Steinová, ktorej narodeniny si v tieto dni pripomíname (12. X. 1891), a ktorá konvertovala zo židovstva na kresťanstvo, tiež zomrela po príchode do Oswienčima. Zomiera v plynovej komore ako sestra Terézia Benedikta od Kríža. Ona však nie je smutná. Doktorka, filozofka, profesorka, žena v najlepších rokoch spoznala, že večný život sa nedá získať v smútku.
      Na týchto niekoľkých príkladoch spoznávame vierohodnosť Ježišových slov: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné" (Mt 19,26). Naše srdce, keď bude patriť Bohu viac ako nám, keď budeme sa o túto pravdu snažiť, vtedy sme ju pochopili. Nezáleží, či som otec, alebo matka, či som slobodný a Či vdova, či vlastním nejaký dom, polia..,, keď túžim, chcem, prajem si to a dávam to vo svojom živote na prvé miesto, získam večný život. Pritom robím len to samozrejmé; dávam Bohu to, čo mu patrí. Milujem ho nadovšetko. Boh je v mojom živote na prvom mieste. Preto môžem zvolať: „ Pán môj a Boh môj!" (Jn 20,28). Vtedy Ježiš povedal Tomášovi: „ Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili" (Jn 20,29). Tieto slová sa majú stať vodítkom aj pre nás.
      My si význam a veľkosť slov Krista aj uvedomujeme a srdce usmerňujeme tak, že patrí len Kristovi, na prvom mieste a pred všetkým. Áno, chceme pokračovať v zachovávaní Desatora i naďalej, ale chceme splniť aj to, Čo priniesol Ježiš v príkaze lásky. Tak budeme naďalej rásť v modlitbe a cez sviatosti. Pri stretávaní sa s Kristom sa budeme snažiť uplatňovať jeho vôľu a nie našu. Chceme aj pri prekážkach, ktoré sa dostavia; únava, starosti, pocit zodpovednosti, nedostatok času, patriť len Ježišovi.
      Všetko príjemné i nepríjemné zveríme Ježišovi a chceme len jedno: jeho Pravdu. A tak nebudeme mať pocit, že v duchovnom živote stojíme na jednom mieste.
      Áno, veľkou prekážkou nášho duchovného života je, že keď sa stretávame s Bohom, nechceme to, čo chce Boh. Zabúdame, že on nám vidí do srdca. Boh, ktorý je láska, chce celú našu lásku. Keď sme toto spoznali a pochopili na príklade mládenca, ktorý odišiel smutný, pretože mal mnoho majetku a jeho srdce mu viac patrilo ako Kristovi, hoci zachovával prikázania, my chceme dnes odísť spokojní, pretože tu pred oltárom pri najsvätejšej obete a v modlitbe prijímame učenie Pravdy, a tak chceme získať večný život.
      Amen.

12.06.2003 | Čítanosť(2528)
Mk 10, 1-16
12.06.2003 | Čítanosť(2251)
Mk 10, 17-27
12.06.2003 | Čítanosť(2106)
Mk 10, 35-45


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet