17.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Ak máš pri práci menej Boha na pamäti než v kostole, nemáš ho naozaj v srdci.

~Majster Eckhart ~

15.04.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1000 reakcie0
(Share 305 0)


Téma: Boh nás pozýva k modlitbe a v modlitbe nás chce zmeniť / Jn 1, 35-42

Homília

      Často sa zvykne medzi nami hovoriť: „Povedz mi, s kým sa priatelíš a schádzaš, a ja ti poviem, kto si a aký si“. Je to životná skúsenosť. Platí aj ďalšia múdrosť: „Vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá“.
      Uvedomujeme si, prečo prišiel Ježiš na zem? Prečo si zobral podobu Človeka? Uvedomujeme si, čo chce od nás Ježiš, keď nás pozýva k modlitbe?
      Texty zo Svätého písma rozprávajú, ako Boh oslovil ľudí a pozýval ich, aby šli za ním a plnili ním určené povinnosti. V Samuelovej knihe čítame:“ ...Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola archa zmluvy. Tu zavolal na Samuela Pán. On povedal: Tu som! „(1 Sam 3,3-4).
      V evanjeliu Ján rozpráva o svojom prvom zážitku, ako sa stretol s Ježišom. Ján sa na to ako starec veľmi dobre pamätá, hoci to bolo už dávno. Odišiel vtedy od Jána Krstiteľa a spolu s Ondrejom išli za Ježišom.
      Píše: Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi - čo v preklade znamená: Učiteľ -, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho.,, (Jn 1,38-39). Keď sa Ondrej vrátil domov, chcel, aby aj jeho brat mal taký zážitok ako on, preto: „On hneď vyhľadal svojho brata Šimona... A priviedol ho k Ježišovi“ (Jn 1,41-42).
      V textoch sme nepočuli ani slovo, ani zmienenie sa o modlitbe, a predsa. Vieme, že Ježiš prišiel na svet preto, aby nás nielen vykúpil, ale aby nás naučil robiť všetko preto, aby sme získali život večný. A tak si vybral zo zástupu dvanásť mužov. Dnes sme čítali o troch z tejto skupiny. Boli dvanásti a každý z nich bol iný, a všetci boli apoštolmi. Každému z nich dal určité poslanie a hoci každý mal svoje miesto v diele spásy, predsa spolu tiež tvorili dielo. Sami apoštoli raz požiadali Pána Ježiša; „Pane, nauč nás modliť sa... „ (Lk 11,1). Ježiš ich naučil osloviť svojho Otca ich Otcom. Hoci všetkých učil rovnako, predsa každý z nich sa staval k modlitbe ináč.
      Nehovoríme, že sa niektorý z nich modlil zle alebo horšie ako ten druhý. Vieme, že modlitba je rozhovor. Nie každý človek má sklony k rozjímavej modlitbe a nie každý sa vie rovnako dlho a vytrvalo modliť. Taktiež nie vždy je človek disponovaný rovnako dlho sa modliť. Pán Ježiš nás predsa vyzýva k modlitbe a je nám príkladom. Kto však povie všetko, čo v danej chvíli má povedať, často cíti svoje obohatenie. Vtedy sa modlitba stáva užitočným a radostným rozhovorom. V inom prípade sa môže stať modlitba-rozhovor niečím ťažkým a odpudzujúcim. Keď sa s niekým rozprávam a cítim, že mi nevenuje pozornosť, dáva mi pocítiť neochotu, že ho zdržiavam a nemá záujem o rozhovor, tak radšej rozhovor ukončím.
      Uvedomme si, že Boh je vždy ochotný sa s nami rozprávať. Záleží len od nás, koľko a ako dlho a kvalitne nadviažeme rozhovor. Boh nás nekonečne miloval a miluje; a taký, čo miluje, má sa vždy o Čom rozprávať. Preto, že sme ľudia a často podliehame rôznym zmenám a ťažkostiam, je dobre prispôsobiť stavu a prostrediu aj svoj rozhovor. Keď sa stretnem s priateľom, máme si čo povedať. Ale keď som unavený, prípadne mám inú povinnosť,priateľ sa vtedy nenahnevá, keď mu poviem: - Prepáč, zajtra sa u teba zastavím a porozprávame sa viac. - Priateľ to pochopí.
      Spomínam si na jedno stretnutie s mužom, ktorý bol v podnapitom stave. Pýtal sa ma:
      - Pán farár, dnes som oslavoval. Vypil som si, ale nezabudnem sa pomodliť a poviem Pánu Ježišovi, aby mi to prepáčil a nepočítal za hriech, Že som trocha oslavoval. Dnes sa pomodlím len krátko, ale zajtra to vynahradím. Je to správne? -
      Rozhovor s Bohom nesmie byť nudný a bezduchý. Rozprávať len preto, aby reč nestála, je strata času. Spomínam si vojenskú službu. Chlapci po Čase rozprávali vždy to isté. Okruh ich debaty bol obmedzený. Čím? Kasárenským múrom. Nechodili na vychádzky, deň bol stále rovnaký, tie isté túžby. Nič nové, minimálne zážitky.
      Rozhovor človeka s Bohom v modlitbe musí byť živý. V modlitbe sa má prejaviť aj povaha človeka. Modlitba musí obsahovať naše povinnosti, záujmy, situácie, do ktorých sme sa dostali. Preto raz máme viac za čo ďakovať, inokedy zas prosiť či odprosovať a život nás privedie aj do takej situácie, že zostaneme len tak ticho stáť pred majestátom Boha, budeme ho obdivovať a chváliť. Keď takto chápeme modlitbu, vtedy sa nám nezdá byť dlhou. Vieme, Čo chceme povedať. Vychádza to z nás a je to skutočný rozhovor, je to náš prejav súčasného vnútra, stavu, v akom sa nachádzame a na to vnútro majú vplyv aj vonkajšie okolnosti.
      Modlitba má v sebe rôzne tóny. Náš život modlitby môžeme prirovnať k symfonickému orchestru. V živote sú chvíle, kedy sa nám zdá, že priam cítime povinnosť nadviazať rozhovor s Bohom v modlitbe. To je niečo ako prvé husle. Inokedy zostaneme ticho a duša akoby rozozvučala struny harfy. Inokedy, keď cítime strach, bijeme v modlitbe na poplach, akoby sa ozývali bubny, činely, tympany... Niekedy sa nám priam žiada po spoločnej modlitbe a vtedy akoby sa rozozvučali všetky sláčikové nástroje. Môže sa nám zdať, keď slávime svätú omšu a sú na nej prítomní starší i mladší, deti, muži i ženy, že tu v kostole je to ako na koncerte. Raz hrajú všetci, keď spievajú a odpovedajú... Inokedy vyniká len jeden nástroj, trebárs, klarinet. Vieme, že v hudbe zohráva vážnu vec aj ticho. Či to nie je potrebná vec aj v modlitbe? A za dirigentským pultom stojí Ježiš. On nás riadi a čaká, že odvedieme kus svojej poctivej práce, nezahráme falošne, nepokazíme iným radosť. Len vtedy orchester splní svoje poslanie.
      Ak povie muž žene; choď do kostola a pomodli sa za mňa, tak to môžeme prirovnať k violončelistovi, ktorý by povedal kolegovi hrajúcemu na basu, aby to zahral za neho, že on dnes nemá chuť a čas. Vieme, že keď všetci odvedú poctivú prácu, že si všetci aj odnášajú dobrý zážitok, pocit dobre vykonanej práce, radosť z úspechu.
      Tak je to aj v našej Cirkvi. Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom píše: „ Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?... Ale kto sa spája s Pánom, je s ním jeden Duch“ (1 Kor 6,15-17).
      Pavol poukazuje na to, že keď sme pokrstení, máme v Cirkvi svoje miesto, úlohu, funkciu a poslanie. Ruka nepovie nohe, že ju nepotrebuje, a naopak. Tak je to aj s nami v plnení povinností, keď nám Pán Ježia káže modliť sa. Modlitbu otca nemôže nahradiť modlitba matky. Modlitba dieťaťa má nenahraditeľné miesto pred Bohom a nedá sa rovnako nahradiť modlitba starca. Kto sa prestane modliť, toho môžeme prirovnať k orgánu alebo údu tela, ktorý si prestal plniť svoju funkciu. Ak oči prestanú vidieť, či to nepocíti celé telo? Alebo keď vypovedia poslušnosť pľúca, či to necítia aj nohy?
      Vieme, že Boh si volá a pozýva k rozhovoru každého z nás. Rozhovor s ním robí z nás apoštola. Prijatie krstu nás zaväzuje nielen ku povinnosti modliť sa, ale zároveň máme pocit, že modlitba nás obohacuje. Kto aktívne žije v spojení s modliacou sa Cirkvou, tomu nerobia problém kilometre, pretože verí v jedného Boha, všade prítomného, ktorý veriacich spája na celom svete. A preto, keď sa modlí brat, manželka, hoci kilometre vzdialení, práve v modlitbe môžeme sa s nimi stretnúť a pocítiť ich blízkosť, potešiť sa s nimi v modlitbe, ktorá nás v Bohu spája i napriek vzdialenosti. Dnes si teda uvedomujeme, že hoci sme rôzni vekom, mentalitou a vzdelaním, všetkých nás pozýva v modlitbe za apoštola, aby každému z nás nadelil čo najviac -všetkým spolu a každému jednotlivo - podľa potreby. Pretože je Boh a poznáme ho ako Boha lásky, tak si môžeme byť istí, že keď využijeme všetko, čo je v našich silách, keď budeme sústredení, pohotoví zapojiť sa do modlitby, rozhovoru s ním sám a spolu so svojimi bratmi a sestrami, že si odnesieme mnohé milosti a dary v miere natrasenej, natlačenej a pretekajúcej, pretože on neostane nám nič dlžný. Po takom správne pochopenom prístupe k modlitbe nikto nepovie, že to bola strata času. Práve naopak, bude túžiť znova sa stretnúť s Bohom v rozhovore s ním, aj keď to nebude v kostole, ale bude to na ceste, za volantom, pred jedlom či po jedle, večer pred uložením sa na odpočinok, alebo len tak vo chvíli nedeľného poobedňajšieho relaxovania. Takýmto prístupom k modlitbe budeme badať aj zmenu sami na sebe.
      Samuel nemal byť nástupcom kňaza Héliho, ale jeho synovia Ofhi a Fines. Boh však videl pohotovosť a ochotu Samuela, a preto vidíme, že Samuel prebral po Hélimu úrad. Boh si to zariadil. A na Petrovi vidíme, že
      Pán Ježiš mu zmenil nielen meno zo Šimona na Petra, ale na Pilátovom dvore, kde zaprel Majstra, sa z Petra-zbabelca stal vodca apoštolov, ktorý zomiera za Majstra na kríži dole hlavou. A Ondrej? Hovorí sa o ňom, že mal od kľačania pri modlitbe tak tvrdú kožu na kolenách ako na chodidlách, A Ján? Ten sa na prvú návštevu U Ježiša tak dobre pamätá, že ako starec uvádza ešte aj presne hodinu, kedy sa to stalo: „Boli asi štyri hodiny popoludní1' (Jn 1,39).
      A vari sme my niečo horší, že sme sa o to ešte nesnažili? Pripomeňme si slová, ktoré vyriekol v podobnej situácii bludár Manichejec, dnes už svätec a učiteľ Cirkvi: - Keď to dokázal ten, keď to dokázal iný, prečo nie ty, Augustín? -
      Máme učiteľa - Krista.
      Máme priateľa - Ježiša.
      Sadnime si k nemu a povedzme:
      - Pane, tu som, chceš, aby som večne žil s tebou.
      Pane, chcem sa modliť! –

12.06.2003 | Čítanosť(3057)
Jn 1, 19-39
12.06.2003 | Čítanosť(2991)
Jn 1, 40-51
12.06.2003 | Čítanosť(2272)
Jn 1, 1-18


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet