20.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Ak chceš skutočne odohnať zlé myšlienky, je potrebné mlčať a bezodkladne byť bdelým srdcom. Nech sa pripojí k tvojmu dýchaniu Ježišova modlitba, a za nie veľa dní to uvidíš na skutku.

~sv. Isichij, presbyter jeruzalemský ~

04.04.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť936 reakcie0
(Share 246 0)


Téma: Spoznali Ježiša pri lámaní chleba / Lk 24, 35

Homília

      K neodmysliteľným veciam kresťana katolíka patrí účasť na nedeľnej svätej omši. Nejeden z vás to vyjadruje slovami: Pre mňa by nebola nedeľa nedeľou, keby som nebol na svätej omši. Nie však všetci sa na nedeľnú svätú omšu takto pozerajú. Sú takí, čo nám nedeľnú bohoslužbu závidia. Najmä inoverci, ktorí neprenikli do učenia Ježiša Krista a ich spoločenstvo tak vážne neberie účasť na slávení nedeľnej liturgie ako naše. Z našich radov zas môžeme poznať bratov, ktorým cirkevný príkaz - V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši - znie príliš autoritatívne a, vraj, obmedzuje ich slobodnú vôľu. Zastavme sa dnes v sérii úvah o modlitbe pri slávení svätej omše, na čo nás upozorňuje aj text dnešného evanjelia.
      Evanjelista Lukáš poznamenal na začiatku evanjelia: „Učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba“ (Lk 24,35).
      Evanjelista Lukáš tak zaznamenal udalosť z prvého dňa po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, keď dvaja z učeníkov Pána Ježiša, ktorí ho sprevádzali na jeho cestách, jeden z nich bol Kleopas (por. Lk 24,17), mali ho za spoločníka, keď išli do Emauz a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Lukáš o ich zážitku napísal: „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24,31).
      Za svojho trojročného účinkovania Pán Ježiš naučil apoštolov modliť sa. Postupne ich vovádzal do právd, objasňoval základy viery a mravov. Túto svoju prácu prirovnal k zasadeniu malého horčičného semiačka (por. Mk 4,31; Mt 13,31; Lk 17,6), z ktorého vyrastie veľký košatý strom. Dvanásti apoštoli - to je to zrnko, ktoré na konci druhého tisícročia sa zmenilo na spomínaný strom, keď veriacich je jedna miliarda. Na konci svojho verejného účinkovania, keď už Ježiš vedel, že sa blíži koniec jeho poslania a bude musieť zomrieť, keď ho Judáš odišiel zradiť, vo večeradle nielenže prvý raz premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv, ale prikázal túto pamiatku sláviť.
      Tak apoštoli, ako aj prví kňazi, dostali moc predsedať liturgickej slávnosti svätej omše, pri ktorej sa znova premieňa nekvasený pšeničný chlieb a hroznové víno na jeho Telo a Krv.
      Túto obetu lásky vykonal Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní niekoľkokrát. Jednu túto slávnosť spomína aj dnešné evanjelium. Kresťania sa od začiatku dívali na zmŕtvychvstanie Pána Ježiša ako na najväčší zázrak a začali si ho pripomínať nielen každý rok, ale na pamiatku, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych, začali každú nedeľu sláviť eucharistickú obetu-svätú omšu, kde si znova a znova pripomínajú všetko, čo Ježiš učil, konal a čo prisľúbil tým, ktorí uveria v jeho učenie a že ešte raz príde na konci čias, už nie ako Spasiteľ, ale ako náš Sudca. Je to veľká vec - začať sláviť nedeľu ako sviatočný deň, keď vieme, že u Židov sa ako sviatočný deň slávi sobota. Mohamedáni neskoršie začnú sláviť piatok. Kultúrny svet nielenže používa letopočet, ktorý sa začal narodením Krista, ale kultúrny svet ako sviatočný deň má deň pamiatky Kristovho zmŕtvychvstania a tiež deň, keď na apoštolov zostúpil Duch Svätý, a bola to tiež nedeľa.
      Vidíme, že veriaci od začiatku sa stretávajú v ten deň ešte zvečera, keď slávia vigíliu, prípravu na tento sviatočný deň, aby si tak v srdci oživovali a tiež znova a znova pripomínali a spoznávali Pána Ježiša. Uvedomujú si Ježišove slová, že práve pri lámaní chleba - slávení svätej omše, zvlášť sa dajú precítiť slová Pána Ježiša: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Po Ježišovom odchode, keď slávia kresťania Eucharistiu na jeho pamiatku, uvedomujú si tiež slová: „ Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; a zasa opúšťam svet a idem k Otcovi“ (Jn 16,28). Tak sa kresťania posilňujú, že aj oni raz opustia tento svet, aby boli odmenení večným životom v stave blaženosti, ktorý Pán Ježiš prisľúbil.
      Svätá omša je pre veriacich kresťanov chvíľa, kde zvláštnym spôsobom spoznávajú zmyslami pod spôsobmi chleba a vína Ježiša, najmä cez dary milostí, ktoré cez slávenie svätej omše dáva Boh tým, ktorí sa na tento obrad pripravia, prežívajú ho, prípadne chcú z neho pre seba odniesť, a to nie niečo pominuteľné, ale duchovné, čo má hodnotu pre večnosť. Nie všetci chcú si niečo odniesť a nie všetci môžu. Nato je potrebné nielen zúčastniť sa, ale aj vedieť, načo sú tam, čo im to môže dať, čo to znamená pre ich pozemský život, ako aj pre večný život. Áno, sú aj takí, pre ktorých svätá omša je obyčajná ceremónia-obrad. Iní sa domnievajú, že svätá omša je doplnenie krížovej cesty. Nemajú jasno v pojme krvavá a nekrvavá obeta. Jeden i druhý prípad je nesprávny, bludný. Obeta kríža je čosi tak veľké, že sa už na nej nedá nič doplniť. Taktiež svätá omša nie je obyčajná ceremónia-obrad, pretože každá svätá omša je sama osebe obeta, ktorú Ježiš priniesol na kríži. Takto o svätej omši učia cirkevné dokumenty Tridentského koncilu.
      Vysvetlíme si aspoň niečo.
      Svätý Augustín o svätej omši napísal:
      Pri každej obeti treba mať na mysli štyri veci:
      Kto je Ten, čo prináša obetu.
      Čo sa prináša ako obeta.
      Komu sa prináša obeta.
      Prečo sa prináša obeta.
      Môžeme si teda rozobrať obetu kríža:
      Túto obetu vykonal Ježiš Kristus.
      Ježiš Kristus pri tejto obeti priniesol svoje vlastné telo a vlastnú krv.
      Túto obetu priniesol Ježiš svojmu nebeskému Otcovi.
      Obeta bola prinesená za celý svet, za odpustenie všetkých hriechov.
      Tak isto sa dívajme aj na obetu svätej omše:
      Hoci pri oltári slávi obrad svätej omše kňaz-človek, my sa učíme a veríme, že cez kňaza sám Ježiš Kristus koná túto obetu. Kňaz je iba zástupca Ježiša Krista.
      Kňaz pri svätej omši obetuje Telo a Krv Pána Ježiša
      Spomeňme si na slová doxológie: Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty. Bože, Otče všemohúci... čiže kňaz obetu prináša nebeskému Otcovi.
       Svätá omša, nech je slávená kdekoľvek, ktorýmkoľvek kňazom, každá je prinášaná za celú ľudskú rodinu. Máme si uvedomiť, že Kristus na kríži a Kristus na oltári je ten istý. Je to tá istá obeta pre všetkých ľudí.
      Keď si budeme všímať aj určité rozdiely, nájdeme ich.
      Na Kalvárii Pán Ježíš sám seba prinášal ako obetu a pri slávení svätej omše táto obeta sa prináša cez ruky kňaza a cez kňazove slová hovorí Kristus slová premenenia: - Toto je moje telo... a ...toto je moja krv... - Sú to slová Krista, veď ich vyriekol sám pri Poslednej večeri. Kňaz hovorí tie slová len ako zástupca najvyššieho a jediného kňaza - Ježiša Krista!
      Preto vzdelanec Bossuet povedal: - Každý deň máme Veľký piatok na našich oltároch. Veľký piatok! -
      Poukážme na dva rozdiely:
      Tam na Kalvárií sa koná obeta krvavá. Pán Ježiš zomiera.
      Obeta na oltári sa koná, keď Ježiš je už zmŕtvychvstalý a smrť nad ním už nemá moc. Tu na oltári je zvlášť premieňaný konsekrovaný nekvasený chlieb a zviášť konsekrované víno.
      Ďalší rozdiel:
      Pri obete na Kalvárii je udalosť zmyslami vnímateľná, ale na oltári táto obeta zmyslami nieje postrehnuteľná.
      Vidíme však veci očami viery a preto spievame: Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí pevnú vieru mať.
      Bossuet mal pravdu, keď povedal: - Veľký piatok je na našich oltároch! -
      Niekto sa môže spýtať: Prečo sa teda opakuje obeta kríža? Na Kalvárii sa obeta konala len raz a na jednom mieste. Prečo máme túto obetu kríža znova a znova opakovať, na rôznych miestach a stále v každej dobe? Je to neobyčajný, nezvyčajný, ale pravdivý Boží dar. Pretože Ježiš si prial, aby sme cez liturgiu - slávenie svätej omše mali vždy a všade účasť na jeho krvavej obete kríža. Ježiš si praje, aby sme z tejto obete kríža stále mohli Čerpať ako z bohatstva nevyčerpateľnej lásky zásluhy, ktoré nám získal on sám. Ježiš len raz vykonal obetu vykúpenia, ale tento úkon z Kalvárie si máme podľa jeho priania spomínať až do konca sveta. Ježiš je totiž: „ Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho“ (Ž 109,4). Kristus do konca čias nie iba z Kalvárie prináša obetu, ale prinášajú všade, kde je oltár a katolícky kňaz.
      Čo to znamená?
      Vysvetlime si:
      Hodnotu svätej omše nikdy celkom na zemi nepochopíme. Pán Ježiš to vyjadril svätej Mechtilde, keď jej povedal: - Jedine ja sám viem dokonale, čo je to slávnosť svätej omše. Ani anjeli v nebi, nikto z nebešťanov túto obetu nemôže v jej dokonalosti pochopiť. - To, Čo sa ešte neskončilo, Čo stále trvá, nedá sa pochopiť rozumom, ktorý je obmedzený a nedokonalý.
      Toto sa pokúsil vyjadriť jeden spisovateľ, ktorý napísal takéto prirovnanie: Keby sme mali váhy a na jednu by sme dali všetky najzbožnejšte modlitby nebešťanov, Cherubínov, Serafínov, Archanjelov a tiež i svätých v nebi, a priložili by sme k tomu všetky námahy apoštolov a utrpenie mučeníkov, zbožnosť, pokánie, Čnosti i dobré skutky všetkých ľudí, čo žili, budú žiť, tiež všetko dobré, Čo sa vykonalo a vykoná, a toto všetko by bolo na jednej strane, a na druhej strane by bola iba jedna svätá omša, tak táto svätá omša toto všetko preváži. To preto, že toto všetko, hoci je dobré a Bohu Otcu sa to páči, je mu to milé, ale pochádza to však od stvorení. Naproti tomu omša je dielom Boha Syna a tá sa nekončí, pretože on sa znova a znova, stále a neustále obetuje za nás pred Otcom. A ako neukončená vo svojej hodnote, ohraničeným rozumom človeka nemôže byť prijatá.
      Je možné dať odpoveď aj na otázku: Prečo sa tak často slávi svätá omša?
      Na svete je viac ako 800 miliónov katolíkov. Všade tam sa pre nich musí sláviť svätá omša. Pre nich si Boh povolal niekoľko stotisíc kňazov. Boh im dal moc cez svätenie na kňaza prinášať túto obetu tam, kde títo veriaci sú. Nezáleží, či je to v bazilike, katedrále, alebo na prenosnom oltári pre pútnikov... Vyvoláva to úsmev? Veď tak sa plnia slová proroka Malachiáša, ktoré boli vypovedané pred viac ako 400 rokmi pred narodením Krista: „Lebo od východu slnka až po západ Je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu čistú obetu, lebo Je veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov“ (Mal 1,11).
      My to veríme. Uznávame, že náš Boh je skutočne taký. Boh chce túto obetu kríža na našich oltároch. Uvedomujeme si, že Ježiša máme a chceme ho spoznať, a to s celou našou zodpovednosťou. Omša nám pomáha v boji proti takým rečiam ako: peklo nejestvuje; ako môže byť Boh dobrý, keď straší peklom; diabol nejestvuje; verím v Boha, ale neverím kňazom; kňazi vymysleli spoveď; Cirkev musí povoliť rozvody... A mohli by sme ešte dlho o tom rozprávať.
      Uvedomujeme si, že keď Ježiš ukázal apoštolom ruky a nohy a oni videli rany po klincoch, to je dostatočný dôkaz, aby sme mohli so svätým Tomášom vyznať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28). Prajeme si, aby Boh bol našim priateľom vždy, teraz i naveky.
      Amen.


      Inšpirácie: Lk 24, 13-35
12.06.2003 | Čítanosť(2039)
Lk 24, 36-52
12.06.2003 | Čítanosť(1880)
Lk 24, 13-35
12.06.2003 | Čítanosť(1856)
Lk 24, 1-12


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet