24.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Nie je pre niektorých kresťanov nebezpečné, keď príliš veľa rozprávajú o tom, čo nežijú, alebo majú teórie nepodložené skúsenosťou? Vyjadrujú skôr to, čo majú v hlave, než to, čo majú v srdci.”

~JEAN VANIER~

04.04.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť883 reakcie0
(Share 218 0)


Téma: Ťažkosti s modlitbou / Jn 20, 19-31

Homília

      Nemodlil som sa. Priznávame sa a vyznávame.
      Prečo?
      Nemohol som sa sústrediť. Bol som unavený. Modlil som sa niekoľko týždňov a - Boh ma nevypočul; zomrelo mi dieťa; nevyliečil som sa; nezmenila sa situácia v rodine, načo sa budem ďalej modliť?
      Neverím v modlitbu. Sú to prázdne slová. Nikto nepočuje moje slová. Je to strata času...
      Nepočuli alebo nevyjadrili sme sa podobne? Preto sme opustili pravidelnú modlitbu?!
      Počuli ste o Pasteurovi, známom objaviteľovi lieku proti besnote?
      Áno?
      Koľkokrát opakoval svoje pokusy, pokiaľ sa nedopracoval k žiadanému výsledku! Neboli to stovky, ale tisíce pokusov!
      Prežívame Druhú veľkonočnú nedeľu a pred našimi očami v skupine apoštolov stojí jeden z nich - Tomáš a vyhlasuje: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20,24-25).
      Toto je reakcia apoštola na stretnutie Krista s apoštolmi. „ Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami...“ (Jn 20,19). Kristus sa prvý raz stretol s apoštolmi, ale Tomáš nebol medzi nimi. O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „ Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20,26-27).
      Tieto slová sú nám nielen známe, ale tiež aktuálne aj s odstupom dvoch tisícročí. A podobná udalosť sa odohráva často aj v našom živote.
      Možno je pre niekoho z nás rovnako časová a aktuálna. Neverí v Krista. A možno už neverí v modlitbu, ktorú nás naučil Kristus. Nebude zaiste na Škodu zastaviť sa pri probléme sily modlitby.
      Meno Alexa Carrela, francúzskeho lekára a vedca, nositeľa Nobelovej ceny za biológiu, je mnohým vám známe. Dr. Carrel sa stal známym najmä knihou Človek, tvor neznámy. Počas zájazdu do Lúrd bol svedkom náhleho, lekársky nevysvetliteľného uzdravenia umierajúcej pacientky. Stal sa veriacim a venoval sa vedeckému štúdiu fenoménu nábožnosti. Osobitne zaujímavý bol jeho objav modlitby ako „najmocnejšej formy energie“, sily takej reálnej ako ženská príťažlivosť.
      Po rokoch išla veda v prieskume sily modlitby ďalej. Americký prírodovedec D. N. Stowel sa dokonca pokúsil ju zmerať. Pritom prišiel na objav, ktorý hlboko zasiahol do jeho života. Doslova napísal:
      - Bol som cynickým ateistom. Veril som, že Boh nie je ničím iným, ako výplod ľudskej fantázie. Nezmohol som sa veriť, žeby bol živou bytosťou, ktorá nás všetkých miluje a ktorá má moc nad nami. Jedného dňa som pracoval vo veľkom patologickom laboratóriu istej kliniky. Mal som za úlohu zmerať vlnovú dĺžku a intenzitu žiarenia ľudského mozgu.
      Dohovoril som sa so svojimi spolupracovníkmi na delikátnom experimente: Mali sme preskúmať, čo sa odohráva v ľudskom mozgu pri prechode zo života do smrti, Vybrali sme si jednu ženu, ktorá trpela na smrteľný mozgový nádor. Táto Žena bola duševne a duchovne úplne normálna. Nápadnou bola jej milá láskavosť. Fyzicky to bolo s ňou horšie. Vedeli sme, Že zomiera a ona to tiež vedela. Vedeli sme, že žila vo viere Ježiša Krista. Krátko pred smrťou sme nastavili v jej Izbe neobyčajne citlivý prístroj. Tento nám mal ukázať, čo sa bude odohrávať v jej mozgu v posledných minútach. Nad posteľ sme dali maličký mikrofón, aby sme mohli počuť, čo hovorí, ak vôbec ešte bude môcť dať najavo známky života. Potom sme odišli do susednej izby. Bolo nás päť triezvych vedcov, spomedzi nich ja som bol najtriezvejší a - naj skeptickej ši. Stáli sme tam vnútorne napätí pred našimi prístrojmi. Ukazovateľ stal na nule a mohol sa pohybovať až po 500 stupňov v pozitívnom smere, to znamená napravo a v negatívnom smere tiež 500 stupňov naľavo. Krátko predtým sme ešte pomocou podobného aparátu merali vysielanie istej rozhlasovej stanice, ktorej program vyžaroval do éteru s výkonom 50 kw. Išlo o posolstvo, ktoré bolo treba vysielať okolo celej zemeguli. Pri tomto pokuse sme namerali deväť stupňov pozitívnej hodnoty.
      Zdalo sa, že sa chorej priblížil posledný okamih života. Náhle sme počuli ako sa začala modliť a chváliť Boha. Prosila Boha, aby odpustil všetkým ľuďom, ktorí jej v živote spôsobili bolesť a príkorie. Naio vyjadrila svoju pevnú vieru v Boha slovami: - Verím, že si a zostaneš jediným spoľahlivým zdrojom sily všetkých tvorov. - Ďakovala mu za túto chvíľu, ktorou sa niesol celý jej život a za istotu, že mohla byť vlastníctvom Ježišovým. Povedala mu, že vo svojej láske k nemu, napriek všetkému utrpeniu, nikdy nezakolísala. A keď začala hovoriť o tom. že Ježia jej svojou krvou odpustil hriechy, z jej slov vychádzala neopísateľná slasť a milota. Nakoniec v nej prepukla radosť nad tým, že už skoro uvidí svojho Boha.
      Stáli sme ako ohromení okolo nášho prístroja. Zabudli sme, čo sme vlastne chceli skúmať. Dívali sme sa jeden na druhého a nehanbili sme sa za svoje slzy. Bol som tým tak unesený, že som musel plakať. Plakal som nad tým, čo som počul. Pokiaľ sa žena modlila, počuli sme tikot na našom prístroji. Ukazovateľ dosiahol 500 stupňov na pozitívnej škále a narážal na okraj. Po prvý raz sme pomocou technického merania urobili neuveriteľný objav; mozog umierajúcej ženy. ktorá bola v spojení s Bohom, vyvinul 55-násobne silnejšiu silu ako vysielanie rozhlasového posolstva, ktoré som spomínal.
      Rozhodli sme sa pokračovať vo svojom výskume. Trocha neskôr sme sa dohodli na inom pokuse. Rozložili sme naše prístroje a popýtali sestričku, aby nejakým spôsobom podráždila istého chorého muža na jej oddelení. Ten reagoval kliatím a nadávaním. Ba čo viac, rúhal sa Bohu. A opäť bolo počuť na našom prístroji tikot. S prekvapením sme zistili, že ukazovateľ ukazoval 500 stupňov naľavo, na negatívnej škále a udieral na hraničnú stenu aparátu. Tým sme zavŕšili svoj objav. Vedeckým spôsobom sa nám jednoznačne podarilo dokázať tak pozitívnu silu Boha, ako aj negatívnu silu jeho odporcu.
      V tomto okamihu sa začal rúcať môj ateistický svetonázor. Ocitol som sa pred tvárou Všemohúceho. Uvedomil som si smiešnosť svojej nevery. Keďže som chcel byť sám k sebe úprimný, nemohol som sa pred naliehavosťou pravdy uzavrieť. Stal som sa šťastným žiakom Ježiša. Naučil som sa veriť v Ježiša Krista ako môjho osobného Spasiteľa. A ešte niečo: pri hodnotení vlnových dĺžok mozgu som si uvedomil, že sú práve tak rozdielne ako odtlačky prstov, to znamená, že v záznamoch Boha jestvujú záznamy ľudských myšlienok a plánov. podobne ako záznamy odtlačkov prstov na policajných úradoch. (J. Rosermuller, //ilfe aus dem Jensets - was das Gebet vermag).
      Necítite podobnosť vedca Stowela s apoštolom Tomášom? „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).
      Dnes sme vďační Kristovi, že jeden z jeho učeníkov sa nám stal učiteľom tak zvláštnej cesty k viere. Jeho zvolanie je často aj našim zvolaním, keď sa budíme zo svojho zaujatého a nekritického postoja k tomu, čo nám Ježiš zanechal ako dar. Modlitba sa Často stáva pre človeka jedinou nádejou, istotou a vzpruhou, keď už nič a nikto nepomáha a nemôže pomôcť. Sú aj také prípady, že Boh pre modlitby a zásluhy iných, často neznámych, dáva milosť zmeny života v závere a konci života, keď Človek môže prijať Boha ako svojho priateľa, keď sa k nemu obracia v modlitbe.
      Áno, modlitba je vec veľmi ťažká. Je to dar, ktorý sa dostáva každému. Koľkí z nás môžeme povedať z vlastnej skúsenosti, že hoci modlitba je ťažká vec, ale keď sa človek do nej ponorí, stane sa mu ľahkou, príjemnou a najmä prináša mu to, čo nič iné nemôže modlitbu nahradiť. Práve dnes, keď sa nám dostáva povzbudenia od dvoch veľkých osobností - apoštol Tomáš a vedec Stowel - chceme Bohu poďakovať za to, že nás rodičia naučili modliť sa, že sme vytrvali v modlitbe. Chceme si dnes tiež vyprosiť silu a milosť vytrvať v modlitbe nielen v každodennom živote, ale najmä v hodine našej smrti. Poprosme Boha, aby naše posledné slová boli slová apoštola: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).
      Človek sa nikdy neprestáva učiť. Keď učenie v prírodných vedách berieme za tak samozrejmé a nekapitulujeme pri neúspechoch, pretože nie sme zbabelci, tak aj v duchovnej oblasti nechceme byť zbabelcami, ale chceme v modlitbe i dnes urobiť významný a výrazný krok vpred, keď si môžeme predsavziať: Od dnešného dňa sa budem pravidelne modliť ráno i večer. Modlitba nemusí byť dlhá, ale na kolenách.
      Amen.

      Inšpirácie: Jn 20, 19-31

12.06.2003 | Čítanosť(2126)
Jn 20, 19-31
12.06.2003 | Čítanosť(2065)
Jn 20, 11-18
12.06.2003 | Čítanosť(2005)
Jn 20, 1-10


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet