14.december 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Kto je pokorný, ani si neuvedomí, že by sa mu stala krivda.

~sv. František Saleský~

30.03.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1064 reakcie0
(Share 316 0)


Téma: Jn 17, 1-11

Homília

      V poslednom čase sa u nás veľa popísalo a pohovorilo o mládeži. Nevieme, aké echo bude mať „nežná revolúcia“, dielo, na začiatku ktorého stála mládež.
      Aj naše dnešné stretnutie, keď privádzate svoje deti, milí rodičia, keď prichádzajú títo naši najmladší bratia a sestry pred oltár, aby prvý raz prijali Pána Ježiša vo sviatosti Eucharistie, je naplnené otázkou: Čo bude s nimi ďalej?

      V dnešnom evanjeliu sme čítali slová nádhernej modlitby, v ktorej Pán Ježiš pri Poslednej večeri prosí za svojich apoštolov a zároveň aj za všetkých, ktorí uveria v jeho meno. Ján evanjelista, ktorý bol najmladší, ešte skôr dieťa ako muž, aj po rokoch opisuje túto udalosť takto: „Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji“ (Jn 17,9).

      Vieme, akú veľkú lásku mal a má Pán Ježiš k ľuďom. Hriechom naši prarodičia urazili Boha a právom sa mohol Boh na nás ľudí rozhnevať a potrestať. Pyšných anjelov potrestal za jednu neposlušnosť. Náš Boh, ktorý je spravodlivý, je však aj plný lásky. Vo svojej vševedúcnosti už vtedy videl všetkých ľudí, ktorí budú musieť trpieť pre hriech. Jeho láska zvíťazila nad spravodlivosťou, a preto Boh Otec dovolil, aby jeho Syn, Ježiš Kristus, vyslobodil ľudí od večných následkov za hriech. Otca mohol odprosiť len ten, ktorý je rovný Bohu Otcu, ale zároveň, aby bol podobný ľuďom. Pán Ježiš, ktorý je rovný Bohu Otcu, pretože je s Otcom a Duchom Svätým jeden Boh, rozhodol sa z lásky k nám, že nás vykúpi, aby sme sa po smrti dostali tam, kde sme mali žiť po skúške našich prarodičov, keby boli v nej obstáli. Preto si berie Syn Boží podobu človeka. Mnohí ľudia, ktorí žili v jeho blízkosti, ho považovali za jedného z nich. Veď aj povedali: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca i matku poznáme?“ (Jn 6,42). Pán Ježiš – už od narodenia v Betleheme a cez celých tridsať rokov, čo žil v Nazarete – ničím nevynikal nad svojimi rodákmi. Len Panna Mária a pestún Jozef vedeli z anjelovho zvestovania, že toto ich dieťa je očakávaný Boh, ktorý má vykúpiť všetkých ľudí od hriechu, aby sme sa mohli dostať do stavu večnej blaženosti – neba.
      Pán Ježiš počas troch rokov učil ľudí, čo majú robiť, aby sa ovocie jeho vykúpenia vzťahovalo aj na každého z nás. Viackrát ukázal, čo sa mu páči, čo si praje, aby si to ľudia osvojili. Povedal: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). Tieto slová potvrdil i v praxi. Keď bol raz unavený celodenným vyučovaním zástupu, apoštoli zabraňovali matkám, ktoré prichádzali s deťmi, aby ich Pán požehnal. Vtedy Pán Ježiš povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,14). Prečo? To vysvetlí Pán Ježiš pri inej príležitosti. Apoštoli sa raz pýtali: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve? On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18,1–5). Pán Ježiš veľmi vážne a s výstrahou hovorí: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18,6). O láske Pána Ježiša k deťom vieme aj z toho, že keď prichádza Jairus a prosí, aby šiel a uzdravil jeho dcéru, Pán Ježiš nielenže ide, ale jeho dcéru, ktorá už bola mŕtva, vzkriesi k životu.
      Chce ešte niekto pochybovať o úprimnej a čistej láske Pána Ježiša k deťom?
      Pán Ježiš nemyslí na deti čo do veku a vzrastu. Pán Ježiš si praje, aby sme boli jeho bratmi a sestrami všetci, nepozerajúc na vek, že sme už starší alebo veľkí. Keď budeme žiť podľa jeho učenia, tak budeme jeho bratmi a sestrami.
      Sám to povedal: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka“ (Mt 12,50).
      V takom prípade nás učí, aby sme jeho Otca nazývali naším Otcom. A to už niečo znamená.
      Čo viac mohol darovať?
      Čo krajšie sme si mohli priať a želať?
      Ježiš nám dokonca radí, ako sa máme obrátiť na nášho i jeho Otca. Je to v najkrajšej modlitbe Otčenáš. V tejto modlitbe, ktorá je prosebnou modlitbou, pretože v nej je obsiahnutých sedem prosieb, nám dokonca Ježiš radí v oslovení Otcovi tykať: Otče náš, ktorý si na nebesiach...
      Bolo by pre nás veľmi užitočné a osožné, aby sme si tu pri tejto slávnosti toto všetko a všetci uvedomili, najmä rodičia a dospelí. Myslime na spásu duší nielen týchto detí, ale aj na spásu svojich duší. Modlime sa, aby v nás zvíťazila láska nad hriechom. Odstráňme pohoršenia z našich radov, ktoré vyhnali Boha z našich sŕdc a sŕdc ďalších, ktorých sme pohoršili, ktorých sme zviedli na hriech svojou nevšímavosťou a ľahostajnosťou sme ich obrali o čistotu, nevinnosť, priateľstvo s Bohom. Čo naše reči, názory, postoje?
      Pozrite na tieto deti, vy matky a otcovia, ktorí ste tu mohli mať tiež svoje dieťa – a nie je tu! Prečo? Preto, že ste dali prednosť pohodliu a báli ste sa prihlásiť počas totality svoje dieťa na vyučovanie náboženstva! Pre pohodlnejší alebo, vraj, istejší život bez Boha, zo strachu pred tými, ktorí sa za Boha vyhlasovali, hoci hovorili, že Boh neexistuje. Chýbajú tu deti vás, otcovia a matky, ktorí ste nedovolili, aby vaše dieťa vôbec prišlo na svet! Dnes sa nemôžete tešiť z prvého svätého prijímania svojho dieťaťa, pretože ste mu nedovolili povedať ani slovo mama a otec, ba čo viac, tomu dieťaťu nedali ste ani právo, aby malo svoje meno.

      Áno, aj za tie deti i za vás, za nás všetkých zomrel Pán Ježiš. Zomrel za nás hriešnikov. Dnes si máme uvedomiť slová Pána Ježiša: „Beda svetu pre pohoršenie!“ (Mt 18,7). Tu pred oltárom, kde tieto deti prijmú Krista v Eucharistii po prvý raz, odprosme našu veľkú Lásku–Krista. Vráťme sa do chvíle, keď aj v našom srdci bol Ježiš ako najlepší priateľ, keď v našom srdci bolo tak čisto, dobre a príjemne. Je namieste, keď v tejto chvíli máme dobrú vôľu, chuť a ochotu začať znova, prípadne si v tejto chvíli uvedomujeme: Áno, Pane, chcem pokračovať a nikdy, nikdy ťa nezradiť. Nedopustiť sa niečoho, čím by som stratil/la/ kontakt s tebou.
      Uvedomujeme si, keby sme získali aj celý svet a stratili by sme Boha, čo budeme mať?
      Dokedy?
      Jednoduché počty nám hovoria, aký je priemerný vek človeka. Nebýva výnimkou, že sa lúčime s mladými a rýchlo, bez rozlúčky. Čo poviem pred Bohom, keď som sa nesnažil/la/ žiť podľa jeho slov?
      Obraciam sa i na vás, milé deti, ktoré po prvýkrát prijmete Pána Ježiša do svojich čistých sŕdc. Zostaňte čisté, chráňte sa hriechu, nezabite a nevyžeňte Pána Ježiša zo svojich sŕdc hriechom. Vieme, že Pán Ježiš je v tejto sviatosti najsilnejší Boh, ktorý môže zničiť nenávisť a hriech, keď s ním niekto spolupracuje, keď ho niekto o niečo alebo za niekoho prosí.
      Poviem vám skutočný príbeh jedného prvoprijímajúceho chlapca, ktorý bol na návšteva u svojho chorého dedka.
      Chlapec sa teší, že v nedeľu pôjde na prvé sväté prijímanie, a preto hovorí dedkovi:
      – Deduško, ja viem, že si smutný, že nemôžeš aj ty ísť v nedeľu do kostola. Viem, že by si rád šiel. – Starec sa na chlapca pozerá a neverí vlastným ušiam, čo hovorí tento chlapec. Veď on bol naposledy v kostole na prijímaní pred 22 rokmi a odložil vieru... Vnuk si však deduškove mlčanie vysvetľuje po svojom, a preto ho utešuje: – Netráp sa, deduško, ja som na niečo prišiel. Po svätej omši sa budeme fotografovať. To bude iste dlhšie trvať, kým nás zoradia. Tie dve ulice od kostola rýchle prebehnem a dýchnem na teba Pána Ježiša. Budeš čakať? – Tu starý muž nemôže odporovať chlapcovým slovám a prikývne hlavou. – Dobre, deduško, tak ma čakaj! – Končí sa slávnostná svätá omša. Organ ešte hrá. Čo sa to deje? Náš prvoprijímajúci chlapec vybehne z kostola. Beží tam, kde ho už netrpezlivo čaká dedko. – Prečo sa mu dnes tak trasú ústa? – nechápavo pozerá vnúčik na deduška. Chlapec dýchne na deduška a ten sa pustí do usedavého plaču. To snáď od radosti? Staré telo sa trasie od prudkého plaču. Nie však od radosti, ale z ľútosti. Zasiahla ho milosť, vychádzajúca z Eucharistie spoločne s úprimnou láskou vnúčika.
      Zastavme sa a uvažujme. Boh prichádza medzi nás. Je tu. Chce našu lásku. Chce celého a všetko chce nám dať. Otvárajme sa mu. Modlime sa, modlime sa, modlime sa a ďakujme, prosme a odprosujme. Všetci.

      Tu v našom chráme môže teraz prebehnúť „nežná revolúcia“ v našom živote. S Bohom sa však nemusíme báť o našu budúcnosť, pretože on sám chce byť našou budúcnosťou, večnou a bez konca trvajúcou radosťou. Amen.


      Inšpirácie: Jn 17, 1-26
      Kartotéka: Jn 17
16.08.2007 | Čítanosť(4065)
Téma: Jn 17,11
05.02.2009 | Čítanosť(2516)
Téma: Jn 17, 21
12.06.2003 | Čítanosť(2490)
Jn 17, 1-26


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet