18.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ak je Ježiš pribitý na jednej strane kríža, potom na druhej strane je naše miesto.”

~CHIARA LUBICHOVÁ ~

04.03.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1100 reakcie0
(Share 256 0)


Téma: Mt 9, 9–13

Homília

      Žijeme v časoch, keď sa veľa rozpráva o náplni práce, podnikaní, povinnostiach, veciach dôležitých a potrebných. V týchto dňoch mnohí končia základnú školskú dochádzku a rodičia sa pýtajú seba samých za svoje deti, či to, v čom budú pokračovať od septembra, je pre ich deti správne a urobí ich to v živote šťastnými. Stredoškoláci po získaní výučného listu alebo maturitného vysvedčenia stoja pred vážnym problémom. Jedni nemajú prácu, ďalší berú to čo môžu a len málo má to šťastie, že sa môžu zrealizovať v tom, po čom túžia. Podobne tí, čo držia v rukách vysokoškolský diplom. Človek, ktorý premýšľa a chce niečo dokázať, znamenať, niečím byť, to znamená mať k tomu vzťah, radosť z toho, pocit, že to je jeho životné miesto, chce, aby mu to prinieslo v živote uspokojenie. Povieme, že to by malo byť jeho povolaním.
      Dnes okrem zamestnania ako povolania je potrebné sa zamyslieť nad svojím povolaním kresťana. Áno, ako žiť povolanie kresťana. Byť s Kristom šťastný, byť vo svojej viere spokojný, vidieť a poznať vo svojom presvedčení zmysel svojho života, presvedčenie, ktoré prekračuje hranice pozemského života.
      A k takémuto zamysleniu nás vedie udalosť z dnešného evanjelia, keď Ježiš oslovuje mýtnika Matúša slovami: „Poď za mnou!“ (Mt 9,9).
      Ako o tom píše sám oslovený?
      Reakcia Matúša je zaujímavá. Na krátke oslovenie, ktorého sa mu dostalo od Ježiša, napíše: „On vstal a išiel za ním“ (Mt 9,9). Ježiš oslovuje muža, ktorý sa neteší priazni u Židov, a už vonkoncom nie u tých zbožnejších. Ježiš oslovuje mýtnika. Mýtnik je kolaborant, človek spolupracujúci s nenávidenými Rimanmi. Kúpil si úrad mýtnika. Vyberá mýto, poplatky. Teda je to človek, ktorému je najlepšie sa vyhnúť. Ježiš sa mýtnikovi nevyhýba, práve naopak, zastavuje sa pri ňom, oslovuje ho; a ešte viac, pozýva ho medzi svojich učeníkov a raz medzi stĺpy tých, čo pôjdu do sveta a budú šíriť jeho učenie.
      Ježiš inde spomína podobenstvo o dobrom pastierovi. Dobrý pastier sa ujíma iniciatívy a ide za ovečkou, čo odišla od stáda. Hľadá ju a keď ju nájde, berie ju na ramená a teší sa, že ju našiel. Keď Ježišovi farizeji vyčítajú, že vošiel do domu mýtnika a stoloval s mýtnikmi a hriešnikmi, on im povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9,12). A dodal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9,13).
      J. Gitton, keď uvažoval o povolaní Matúša, napísal: – Všetci v menšom či väčšom stupni sme ovplyvniteľní a nasledujeme toho, kto nás skôr a viac osloví. – Každému Boh určil čas a miesto, kde má nadobudnúť zásluhy pre večnosť. Boh dáva prostriedky, ale rešpektuje dary, ktoré dal všetkým ľuďom: rozum a slobodnú vôľu. Každý človek je povolaný k večnému životu. Každý je stvorený na obraz Boží a vykúpený smrťou Krista. Každého podľa svojej vôle Boh–Duch Svätý oslovuje. Primerane osloveniu, ako sme naň odpovedali, dostaneme odmenu, prípadne stihne nás spravodlivý trest.
      Tak máme pozerať aj na povolanie byť kresťanom. Všetci sme povolaní k večnému životu. Kristovo volanie nie je jednorazová udalosť, a rovnako ani naša odpoveď nie je len jedna. Boh nás oslovuje a pozýva k povolaniu kresťana znova a znova, a to každý deň a v každom dni i mnoho ráz. Je to pri plnení povinností a úloh, vyplývajúcich z nášho života, vážna vec. Chce, aby sme všetko konali tak, aby to bolo v zhode s vôľou Božou.
      Povolanie Matúša a jeho reakcia, ďalší život až po smrť za Krista, hovoria o splnení vôle Božej. Pokiaľ neprežil Ježišovo oslovenie, žil svoj život. Robil to, čo mu viac vyhovovalo, čo sa mu viac páčilo, čo si mohol dovoliť a podobne. Keď počuje Ježišovo volanie, dá sa osloviť. Môžeme povedať, že Ježišovo pozvanie nasledovať ho prijal ako dar. Ježišovo povolanie je skutočne dar. Reakcia Matúša je priama. Nešpekuluje, nezvažuje, ale koná zasiahnutý láskou Krista.
      V jednej mládežníckej piesni sa spieva, že aj dnes sa Pán zastavuje a hľadá ochotných ísť za ním. Pozerá aj na nás. Oslovuje každého z nás. Nik z nás nemôže povedať, že jeho ešte Ježiš neoslovil. Naopak, je správne, keď s hanbou si priznáme, že na mnohé oslovenia sme doteraz odpovedali povrchne, vyhýbavo, že viac dávame prednosť pohodliu, mamone, sláve ako jeho slovám. Od detských rokov raz v citovom rozpoložení, inokedy aj v rozumových úvahách spoznávame dar kresťanského povolania. Dar povolania byť tým, čím nás chce mať Boh, a nie iba tým, čo my chceme. Boh volá všetkých do duchovného stavu. Teda kresťanské povolanie sa nemôže spájať len s povolaním duchovným. Ako kresťanov nás chce mať Boh vo všetkých oblastiach spoločenského, politického, kultúrneho i hospodárskeho života. Boh nám dal mnohé dary: rozum, pamäť, krásu, zdravie, šikovnosť, nadanie, aby sme to využili na spásu svojej duše, ale aj spásu duší nám zverených. Povolanie kresťana je spojené aj s inými ľuďmi. Povolanie rodičov je spojené so spásou ich detí. Povolanie kresťana je spojené so spásou brata a sestry z jeho okolia i celého sveta. Povolanie kresťana sa nedá ohraničiť, zredukovať, obmedziť, ale má sa realizovať tam, kde ma chce mať Boh. Keď si to uvedomujeme v tejto chvíli, môže nás naplniť strach pred spravodlivým trestom od Pána Boha. Uvedomujeme si svoje zlé príklady v našich slovách, skutkoch, postojoch, názoroch, pohoršeniach, zvedeniach na hriech, zanedbaniach dobra. Mohlo sa stať, že práve preto sme sa vyhýbali žiť kresťanský život, že sme cítili svoju biedu a prípadne sme sa spoliehali na svoje sily a tie z vlastnej skúsenosti sme poznali ako slabé. Dnes zvlášť si máme uvedomiť, že keď nás Boh volá byť kresťanom, pravým, skutočným, verným, že on – Boh nás nielenže pozýva, ale dáva aj svoje milosti, posilu a svoje ďalšie dary. Boh vie o našich nedostatkoch, slabostiach, ale neponecháva nás odkázaných len na nás samých. Vieme, že sme dostali Tešiteľa–Ducha Svätého. V spolupráci s Duchom Svätým môžeme rásť a napredovať v plnení vôle Božej.
      Reakcia Matúša nás oslovuje. Matúš vstal od stola a šiel za Ježišom. Dnes je náš čas. Vstanem a idem. Už nechcem zvažovať, už nechcem odkladať, už nechcem sa vyhovárať. Vstanem a idem. Veď ma volá Boh. Sám Boh ma pozýva k plneniu najdôležitejšej úlohy. Mám realizovať svoje povolanie, ktoré si sám nedávam, ale ktoré mi dáva Boh.
      Ako byť správnym kresťanom, žiť svoje povolanie, v tom je vzorom nielen svätý Matúš, ale aj bratia a sestry, ktoré Cirkev povýšila na oltár za svätých a blahoslavených. Máme vzor v mnohých ďalších, medzi ktorých patrili a patria mnohí z nášho okolia. Často neznámi, ktorým nebolo dovolené verejne žiť svoje povolanie.
      Našej generácii je mnohým neznámy otec Vendelín Javorka, ktorý zomrel v predvečer sviatku Zvestovania Pána 24. 3. 1966 a je pochovaný v Žiline. Pochádzal z Černovej pri Ružomberku. Mladému maturantovi v roku 1903 ujo Hlinka povedal: – Národu sú potrební kňazi, ktorí žijú s ním, spravujú ho a vedú na cestách politiky, hospodárstva a sociálnych snáh. –
      Vendelín vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. V prvej svetovej vojne 29. 6. 1915 prijal kňazskú vysviacku. Hneď nato narukoval na ruský front. Po návrate sa venoval ľudovým misiám. Od roku 1925 sa v Ríme pripravoval na misie do Ruska. Bol poslaný do Mandžuska v Číne, kde zastupoval biskupa. Cez vojnu sa vrátil na Slovensko. Po prechode frontu bol zatknutý ako mnohí iní na Slovensku a bez súdu vyvezený a odoslaný do Ruska. Mal už viac ako 60 rokov. Viackrát si v tábore za polárnym kruhom v Inte na rieke Usa pomyslel: – Plač mi nepomôže a nie je ani na slávu Božiu. – Modlil sa v nádeji, že sa raz vráti na Slovensko. Šaty, skôr handry, jedlo horšie ako pre zvieratká, zachádzanie s väzňami akoby to ľudia neboli, a predsa cítil, že je kňaz–rehoľník, že je povolaný vydávať svedectvo. – Keď som tu, tak je to vôľa Božia, – často si dodával odvahu. Niekoľko kňazov i biskup mu zomrel v náručí. V tábore oslepol na jedno oko a na druhom mal zákal. 6. 2. 1955 po desiatich rokoch mal omšu. Keď prišiel do Košíc 21. 3. 1955, dostal topánky a oblek. Veľa nehovoril, ale mnoho sa modlil. Neroztrpčoval sa nad tým, čo prežil v lágroch a väzeniach. Zomrel šepkajúc modlitbu: – Pane, do tvojich rúk porúčam svoju dušu. –
      Máme osobnosti, ktoré povolanie kresťana pochopili, uskutočnili a dali nám vzor a príklad. Dnes vzor a príklad potrebujú zvlášť mladí ľudia. Ukážme im zmysel a cieľ života. Pri všetkých ťažkostiach, ktoré musia prekonať, aby nestrácali nádej a chuť do života. Náš príklad kresťanov, keď svoje povolanie kresťana sa usilujeme ukázať, má svoje miesto aj v pláne spásy u iných z nášho okolia. Rovnako je správne, že my sami máme otvorené oči a vieme si všimnúť a byť vďační za príklad kresťanského života v našom okolí.
      Hovorme nielen o povolaní k určitej veci, úradu či poslaniu, ale aj o povolaní k plneniu vôle Božej. Často si pripomínajme, že Boh si nás osobne volá a pozýva, aby sme plnili svoje poslanie. Amen.

      Inšpirácie: Mt 9, 9-13
      Kartotéka: Mt 9
28.07.2004 | Čítanosť(2984)
Téma: Zbohom / Mt 9, 14-17
12.06.2003 | Čítanosť(3430)
Mt 9, 1-8
12.06.2003 | Čítanosť(3425)
Mt 9, 27-38
12.06.2003 | Čítanosť(3030)
Mt 9, 9-13


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet