24.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Nepatrí sa čestnému človeku byť hrdým na svoje dobré skutky, ale k pokore sa privádzať. Ten, kto robí dobré skutky, má svetlý veniec. A ten, kto mnohé dobré skutky vykonal, ale domnieva sa, že málo je toho, čo dobrého vykonal, ten človek týmto pokorným zmýšľaním o sebe, svetlejší a jagavejší veniec dostane. U koho je pokorné zmýšľanie, jeho dobré skutky bývajú svetlejšie, no ak niet pokorného zmýšľania, vtedy aj svetlé dobré skutky temnejú a veľké sa zmenšujú. Preto, ak chce niekto svoje dobré skutky ukázať veľkými, nech ich nepokladá za veľké, a vtedy sa oni stanú veľkými.

~sv. Izidor Peluzský, + 4. st. ~

01.03.2005 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť936 reakcie0
(Share 251 0)


Téma: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý“ (Jn 11, 3)

Myšlienky... 74/2005

      „Prečo?“ tento nápis s veľkým otáznikom je na stene ostravského krematória, ktorý na hrob svojej mladej dcéry dali smútiaci rodičia.
      „Prečo? Prečo to postihuje mňa a práve teraz?“ Tak sa pýtame všetci, ak nás v živote navštívi smrť nám drahého človeka alebo veľká bolesť, z ktorej sa nevieme spamätať. Položí to aj veriaceho človeka. V takejto situácii nás nevie potešiť žiadne ľudské slovo. Nemôžeme si pomôcť, aby sa nám do mysle netlačili nevyslovené otázky: Je pravdou, že koho Boh miluje, toho krížom navštevuje? Ak nás Boh miluje, prečo nám to neukázal tým, že nás zachráni pred bolesťou? Ako vôbec mohol dovoliť, aby sa to stalo?... A odpoveď neprichádza!
      Kresťanský autor Philip Yancey otvára svoju oslavovanú knihu o utrpení kapitolou s priliehavým názvom Problém, ktorý sa nepominie. Píše, že toto nie je len jedna z intelektuálnych záležitostí predurčených na diskusiu v sterilnej akademickej sále. Je to hlboko osobná vec, ktorá nám vie domotať emócie a zanechať nás v duchovnom kŕči – dezorientovaných, zastrašených a nahnevaných.
      Toto je v skutočnosti najväčšia prekážka pre ľudí, ktorí hľadajú duchovné istoty.
      Spomínaný autor dal vykonať národný prieskum, v ktorom bola odborne vybranej skupine dospelých ľudí položená otázka: „Keby ste sa mohli Boha opýtať na jedinú vec a vedeli by ste, že vám odpovie, čo by ste sa spýtali?“ Najčastejšia otázka bola: „Prečo je na svete bolesť a utrpenie?“
      Každý z nás sa už iste stretol s bolesťou a zármutkom. Všetci sme prežili nejakú bolestnú stratu. Ak ten, koho milujeme, zomrie, odíde s ním aj časť z nás. Stratiť človeka je pre nás, akoby nám amputovali končatinu. Tí, čo nezažili tragédiu tohto druhu, prežili pravdepodobne niečo iné alebo ich niečo ešte len čaká, ak budú žiť dlho a bude im na niekom záležať. Príbehy o vlastnej bolesti by mohli rozprávať mnohí.
      Lee Strogel vo svojej Kauza viera spomína, že jeho novinárskym chlebíkom bolo stretávať tvrdosť, utrpenie, zúfalstvo a neľudskosť človeka voči človeku. Videl zlobu a bolesť úplne zblízka a osobne. Hľadel do očí mladej matky, ktorej zmrzačili a zavraždili jedinú dcéru... Videl fotografiu mladej Afričanky, ktorá držala v náručí mŕtve dieťatko, čo zomrelo jednoducho preto, že už strašne dlho nepršalo... Strogelovej manželke Leslie zomrel strýko a tete diagnostikovali Alzheimerovu chorobu a posledné štádium rakoviny. Zasiahnutá týmto zvratom udalostí bola alergická na každého, kto by jej posúval lacné odpovede. Povedala mu: „OK! Ak si niekto myslí, že môže všetko zabaliť do peknej malej škatuľky a ozdobiť ju teologickou mašličkou, tak si nájdi niekoho iného.“
      Vedel, že má pravdu. Preto si kladie otázky: Prečo Boh nepomôže? Ak je milujúci, všemocný a dobrý, potom by určite toto utrpenie nemalo existovať. Ak týchto ľudí miloval, prečo im to neukázal tým, že ich zachráni?
      L. Strogel sa nad tým hlboko zamýšľa a konštatuje, že tieto skutočnosti sú nepochopiteľné. Vyznáva sa, že veriť je ťažké. Najmä preto, že Písmo opisuje Boha ako skrytého Boha. Človek musí vyvinúť úsilie viery, aby ho našiel. Existujú však stopy, po ktorých sa môže vydať. Boh nám dáva toľko dôkazov, že tí, ktorí ho chcú, ho môžu dosiahnuť.
      Ježiš povedal: „Hľadajte a nájdete!“ (Mt 7, 7), ale nepovedal, že ho nájde každý. Ani to, že ho nenájde nikto. Niektorí ho nájdu. Kto? Tí, čo ho hľadajú.
      Učeníci vo chvíľach ukrižovania Ježiša Krista nemohli vidieť nič dobré, čo by z toho mohlo vzísť. Podobne si ani my nevieme predstaviť, že by sa mohlo z chvíľ, keď prežívame straty, skúšky a utrpenia, vynoriť niečo dobré. Ale vieme, ako sa to stalo v Ježišovom prípade a môžeme dôverovať, že aj nám sa tak stane. Napríklad, najväčší kresťania v dejinách vraveli, že ich utrpenie priviedlo k Bohu – takže je to tá najväčšia vec, ktorá sa nám mohla stať, a vôbec nie tá najhoršia.
      Cieľom nášho života v tomto svete nie je pohodlie, ale tréning a príprava na večnosť. Sväté písmo hovorí, že aj Ježiš, „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých...“ (Hebr 5, 8-9). Ak to platilo pre neho, prečo by to neplatilo tým väčšmi pre nás? Takže praktickým zhrnutím povedaného je to, že ak chceme byť s Bohom, musíme byť aj s utrpením. Nemôžeme sa vyhýbať krížu, či už v myšlienkach, alebo v realite. Musíme ísť tam, kde je on. A kríž je jedno z takých miest.
      Svätý apoštol Pavol dosvedčoval túto očisťujúcu schopnosť utrpenia slovami: „Chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej“ (Rim 5, 3-4).
      Môžeme povedať, že každé utrpenie nesie v sebe aspoň možnosť pre dobro. Nie každý mu dá šancu prejaviť sa. Nie každý sa naučí a vie čerpať z utrpenia: tu sa už začína uplatňovať slobodná vôľa, ktorá môže viesť aj opačným smerom. Napr. prečo sa niektorí ľudia v koncentračnom tábore stanú veriacimi a iní vieru stratia? To je tajomstvo nepredvídateľnosti človeka. Každý však môže premýšľať nad svojou minulosťou a povedať si: „Tie ťažkosti ma poučili. Vďaka nim som sa stal väčším a lepším človekom.“ Tejto dimenzii utrpenia sú si vedomí dokonca aj nenábožní ľudia.
      Každý zrelší kresťan, ktorý sa obzrie za svojím životom, dokáže ukázať na určité chvíle utrpenia, ktoré ho priviedli omnoho bližšie k Bohu. Kým však tým prešiel, bola to ťažká cesta. Až potom mohol povedať, že sa naučil niečo, čo by mu ani len vo sne neprišlo na um. Svätá Terézia, sama skúsená životom plným utrpenia, povedala: „Z pohľadu neba sa to najhoršie utrpenie na zemi, ba aj život plný najukrutnejšieho mučenia bude javiť len ako jedna noc v nepohodlnom hoteli“ (L. Strogel).
      Teda hodnote večného poznania Boha, spojeniu s Bohom, sa nič iné nevyrovná. Ak cesta k tomu vedie cez súženie či muky, v porovnaní s cieľom sa aj to javí ako nič. Trápenie je obrovské samo osebe, ale v pomere k cieľu je ničím. Božia dobrota, Božia radosť raz nekonečne preváži všetko utrpenie – a dokonca i radosti tohto sveta.
      Nech si teda otázku „prečo“ položíme akokoľvek, u ľudí odpoveď nedostaneme. Slová „všetko zlé je na niečo dobré“ alebo „Boh si vybral do svojej záhrady tie najkrajšie kvety“, nech by boli akokoľvek dobre mienené, sú pre trpiaceho človeka slabé. Nikto tiež nemá právo hovoriť: „Neber si to tak, iní to majú horšie.“ Odpoveďou je tu Ježiš sám! Odpoveďou je tu Boh , lebo človek v utrpení sa na niekoho obracia, veď kričí: „Bože, kde si?“ A Ježiš je viac ako vysvetlenie. Možno to znie sentimentálne, ale premýšľajme: keď sa nám rúca svet, nechceme ani tak filozofiu alebo teológiu, ale skutočné stretnutie s Ježišom. Jeho prítomnosť v našom živote je poslednou a najvyššou odpoveďou.
      Všetkých, ktorí veria v Ježiša Krista, posilňuje jeho prítomnosť. Pomáha im vyrovnať sa so smútkom a keď príde čas, čeliť i samotnej smrti.
       „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života...“ (Jn 6, 68).
12.06.2003 | Čítanosť(2148)
Jn 11, 45-57
12.06.2003 | Čítanosť(1946)
Jn 11, 1-44


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet