22.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Zo života Budhu sa rozpráva, že keď ho žiaci poprosili, aby niečo povedal o Bohu, kládol vždy prst na ústa a vznešene mlčal. Mystici hovoria o temnej noci ducha, kedy je Boh prežívaný ako celkom neprítomný a nedosiahnuteľný.

~B.H. van de Pol~

21.01.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť987 reakcie0
(Share 312 0)


Téma: Mt 3, 1–12

Homília

      Do farnosti prišiel nový pán farár. Hneď v prvú nedeľu predniesol tak vzletnú a hodnotnú homíliu, že sa nenašiel jediný človek, čo by nového pána farára nebol hodnotil na výbornú. – Takého farára sme ešte nemali, – konštatovali v celej farnosti a tešili sa na druhú nedeľu. Pán farár z ambóna aj na druhú nedeľu predniesol rovnako vzletnú a hodnotnú homíliu, ale ľudia už neboli takí nadšení ako pred týždňom. Celý týždeň si veriaci hovorili o svojom novom farárovi, ale pritom nechápavo krútili hlavami. Počas tretej nedele pán farár znova predniesol vzletnú a hodnotnú homíliu. Ľudia však už počas nej sa pozerali po sebe, usmievali sa a krútili hlavami. Prečo? Pretože nový pán farár už tretiu nedeľu po sebe povedal tú istú homíliu. V nedeľu popoludní sa za pánom farárom vybrala farská rada s jedinou otázkou: – Pán farár, prečo už tretiu nedeľu kážete tú istú homíliu? – Pán farár si otázku vypočul a odpovedal otázkou: – Prosím vás, prečo by som mal kázať niečo iné, keď stále nevidím, žeby ste začali vo svojom živote uskutočňovať slová z prvej homílie? –
      Chceme aj my po dnešnom vypočutí slov Jána Krstiteľa: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3,2) – pochodiť podobne?
      Ján Krstiteľ hovorí jasne a zrozumiteľne. Jeho slová nie sú adresované len jeho súčasníkom, ale rovnako nám dnes a všetkým, čo budú chcieť nasledovať Ježiša Krista. Je to výzva k návratu života podľa slov Pána Ježiša. Ján Krstiteľ hovorí o našom návrate ku Kristovi v tom zmysle, že máme uznať Boha za jediného Pána a otvoriť mu srdce, aby v nás mohol pôsobiť. Jánov hlas v judejskej púšti je návodom, aby sme sa mohli stať účastníkmi spásy, ktorú pre nás pripravil Pán Ježiš.
      Ján Krstiteľ robí výčitky farizejom pre ich pýchu, ktorú si nahovárajú; preto, že patria do vyvoleného národa, budú spasení. Zastávali totiž názor, že spása patrí najmä im, pretože sú potomkami Abraháma a Mojžiša. Ján Krstiteľ karhá takýto spôsob zmýšľania a hovorí: „Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov“ (Mt 3,9).
      Jánove slová majú jediný zmysel; aby si národ, farizeji otvorili srdcia pre Ježiša. Pozýva a vyzýva k návratu k Bohu. Každý si má osvojiť snahu žiť podľa slov prorokov, žiť v priateľstve s Bohom.
      Náš liturgický Advent je čas, keď máme využiť možnosť – skôr ako budeme sláviť sviatky Narodenia Pána Ježiša – opustiť cestu hriechu a vrátiť sa cestou pokánia k Bohu. Advent teda nie je čas ničnerobenia. Práve naopak. Je to čas práce na sebe a svojom posvätení. Tieto myšlienky si máme uvedomiť pri opise postavy proroka Jána Krstiteľa. „Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med“ (Mt 3,4). Myšlienka blízkosti stretnutia s Pánom Ježišom má preniknúť celého človeka. Ináč sa nikdy nepozbaví svojich hriechov, a teda nikdy nedosiahne silu celkového návratu k Bohu. Môže sa stať, že sa bude správať opačne ako Ján Krstiteľ. Ján vyhlásil: „Ja nie som hoden nosiť mu obuv“ (Mt 3,11), a človek, ktorý nedosiahne svoj návrat k Bohu, bude sa cítiť viac ako Ján, a to na svoju škodu, pre pýchu svojho srdca. Jánovo kázanie sa má dotknúť našich sŕdc. Jedine vtedy je možný trvalý návrat. Čo by nám dnes asi zakričal Stvoriteľ do našich kostolov, sŕdc? Boli by to snáď tieto slová: Prestaňte už s vierou, kde sa len rozhodujete, a nekonáte! Začnite žiť s vierou. Je najvyšší čas. Slová o vážnej dobe: „V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“ (Mt 3,12), sa dnes stávajú realitou.
      Je správne, keď si uvedomujeme, že návrat k Bohu znamená aj vedome a dobrovoľne robiť pokánie tak za svoje hriechy, ako aj za hriechy svojho okolia, rodiny a sveta. Nepochybne k takémuto rozhodnutiu je potrebné, aby človek zmenil svoje zmýšľanie, názory, postoje a vzťah k ľuďom, k sebe i veciam, a nadovšetko miloval svojho Boha. Pokánie je zmena doterajšieho života. V našom živote nesmie víťaziť hriech, ale Boh. Je správne, že sa chceme rozhodnúť pre Boha, a nie pre hriech. V tomto zmysle má svoj význam na ceste k Bohu aj sviatostné zmierenie, svätá spoveď. Za Jánom Krstiteľom k Jordánu prichádzali zástupy a dávali sa krstiť krstom pokánia. Dnes nepotrebujeme cestovať k rieke Jordán, ani prijímať druhý krst. Dnes máme prijať sviatosť zmierenia. Cirkev má moc odpúšťať hriechy. Nám nejde len o nejaké vonkajšie gestá, to by sa aj nám – tak ako farizejom a zákonníkom – dostalo pokarhania od Ježiša, že sme plemeno vreteníc. Boh žiada od nás vážnu zmenu života. Cez úkon vyznania hriechov a následne cez absolúciu, rozhrešenie kňaza, musíme sa rozhodnúť zmeniť svoj život. Svoje zmýšľanie, hnutia sŕdc, názory, postoje, mienky, aby bolo vidieť zmenu života tak, ako to chce Boh. Chápeme, že sviatosť zmierenia nám prináša nielen odpustenie našich hriechov a duchovné uzdravenie, ale má sa stať pre nás posilou na ceste k Bohu. Pokánie, ku ktorému sme vyzvaní Jánom Krstiteľom, je z našej strany potreba milovať Pána Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle, z celej sily (por. Mt 22,37). Návrat k Bohu je zachovávanie Desatora a všetkých príkazov, ktoré dáva Boh v Písme tým, ktorí mu uverili. Návrat k Bohu znamená zriecť sa všetkého, čo bráni človeku prijať Boha za svojho Pána. Nejde tu len o vykonanie sviatostného zmierenia, vyspovedať sa z hriechov, ale zriecť sa vedome a dobrovoľne všetkého, čo ma od Boha vzdiaľuje, odtrháva, čo sa stáva prekážkou na ceste k Bohu.
      O jednom misionárovi, ktorý putoval po svete a na námestiach dlho kázal, sa hovorí, že vždy sa okolo neho zbehlo veľa ľudí. Na začiatku všetci pozorne počúvali, súhlasili so slovami svätého muža, ale po štvrťhodine začali odchádzať. Ale kazateľ neprestal kázať. Kázal vždy až do konca. Jedného dňa sa ho spýtal človek, ktorý ho už dlhšie sledoval: – Prečo, prosím vás, kážete tak dlho? Veď do konca vás už počúva len pár ľudí, alebo vôbec nikto. Nezdá sa vám, že strácate tým len čas a zbytočne mrháte sily? – Na začiatku, – hovorí kňaz, – mám v srdci nádej, že sa mi podarí získať späť počúvajúcich. Potom kážem preto, aby počúvajúci, vzhľadom na ich odchod, nezviedli ma na svoju stranu... –
      Seneca ako filozof a rečník povedal: – Pravda sa dá hovoriť len tomu, kto chce pravdu počuť. – Na čo kardinál Léo Jozef Suenens poznamenáva: –Nešťastím súčasnej Cirkvi nie je to, že ľudia nechcú počúvať o Kristovi, ale to, že veľa kresťanov nechce o ňom hovoriť. – Máme si teda uvedomiť, že Cirkvi neškodí tak protest, ako mlčanie a nedostatok zaangažovania sa za Cirkev, Krista, za spásu duší.
      Čo je v tejto chvíli potrebné, uvedomujeme si pod vplyvom slov Jána Krstiteľa. Nestačí iba hovoriť, ale treba konať. Ján Krstiteľ nielen hovoril, ale aj konal. A my dnes cítime, že ak dokážeme od základu uskutočniť to, čo hovoríme, naučíme sa rozumieť slovám celého stvorenia. Je tiež potrebné si uvedomiť, že kázať len pre krásu reči, príklady, citovo sa orientovať na veriacich, vtedy sa vzbudí síce túžba po Bohu, ale nebude to skutočné či opravdivé nasledovanie Boha. Je správne, že si z homílie odnášame chuť návratu k Bohu.
Návraty bývajú často neopakovateľné. Je správne, že aj v ťažkej situácii sme schopní povedať Bohu svoje „áno“.
      Stalo sa to v roku 1960 v Moskve. Propaganda pripravovala premiéru hry Kristus vo fraku. Hra bola naštudovaná na objednávku a mala zaútočiť hoci len na najmenšie náboženské cítenie. Išlo o výsmech Boha a viery.
      Jedna scéna mala vyzerať tak, že hlavný predstaviteľ číta text Písma – Ježišovu reč na hore. Potom má hodiť Evanjelium na zem a s výsmechom, urážkami o ňom hovoriť. Počas premiéry, keď hlavný predstaviteľ Alexandrov čítal tento text, neurobil, čo prikázal režisér. Text Písma v tej chvíli na neho tak zapôsobil, všimlo si to aj obecenstvo a bolo to vidieť na jeho tvári, cítiť v jeho hlase; čítal pomaly, dôstojne a precítene ďalej. Zámer réžie sa neuskutočnil. Práve naopak. Namiesto irónie bolo cítiť hlboký duchovný zážitok. Namiesto výsmechu po lícach prítomných stekali slzy dojatia. Keď herec dočítal text, povedal, čo nemal povedať: – Bože, buď nám milosrdný! – Nemusíme dodať, že sa nekonala už žiadna repríza. Škoda, že po tomto výstupe sa stratil Alexandrov, ako sa to vtedy stávalo s nepohodlnými osobami.
      Tohoročný Advent môže byť náš posledný. Nevieme. Je správne, keď ho prijímame ako posledný. Sme rozhodnutí vrátiť sa k Ježišovi. Vieme, že toto je správne, dobré a výhodné pre nás. Je to aj prianie Jána Krstiteľa z evanjelia. A pretože veríme v moc Božieho slova, sme presvedčení, že toto od nás právom očakáva náš Ježiš.
      V inej farnosti prišiel po dlhej homílii za kňazom muž s prosbou: – Vyspovedajte ma, prosím! – Kňaz bol zvedavý, čo ho pohlo ku sviatosti zmierenia po rokoch. Muž povedal: – Bola to vaša dlhá kázeň. Keď ste po 30 minútach povedali, to bola prvá polovica mojej kázne a teraz prejdem do druhej časti, povedal som si, že tak je to aj s mojím životom. Prvú časť mám za sebou a teraz musí začať iná, lepšia. Musím sa vrátiť k Bohu. –
      Návrat je naše víťazstvo. Nečakáme, že nás k návratu bude niekto tlačiť, presviedčať alebo prosiť. Je to predsa naša povinnosť. Amen.

      Inšpirácie: Mt 3, 1-12
      Kartotéka: Mt 3
12.06.2003 | Čítanosť(2733)
Mt 3, 1-12
12.06.2003 | Čítanosť(2533)
Mt 3, 13-17


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet