22.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ak nájdeš v živote cestu bez prekážok, určite nevedie nikam.”

~MAXIM GORKIJ ~

16.11.2004 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť346 reakcie0
(Share 123 0)


Blažený otec a mučeník Vasiľ, pros Boha za nás

Raduj sa, blažený Vasiľ

      V roku 1950 bola vyhlásená za svätú Mária Gorettiová – 12-ročná mučenica. Po slávnostnom výroku pápeža Pia XII. bol v Bazilike sv. Petra v Ríme odhalený obraz tejto novej svätice a jej matka, ktorá bola prítomná na tomto svätorečení, zvolala: „Môj Bože! To je naša Marienka? Je to možné? Svätá! V nebi!“
      Áno, je to možné! Svätci nežijú len na púšti, v kláštoroch, pri oltároch, ale i tu medzi nami. Nemôžeme povedať, že boli od začiatku stvorení v inej kvalite ako my, úbohí ľudia s chybami. Sú našimi bratmi a sestrami. Pohybovali a pohybujú sa medzi nami, hovoríme s nimi, a často si ani neuvedomujeme, že sú to ľudia svätí.
      Keď svojho času prišiel sv. Maximilián Kolbe do arcibiskupského paláca vo Varšave, sekretár mu vytkol, že nemá poriadne topánky a čistý habit. Sekretár totiž nevedel, že Kolbe nemá ani lepšie topánky, ani lepšiu kleriku a nevedel tiež, že hovorí so svätým. Svätcom totiž nežiari svätožiara okolo hlavy, tú im maľujú maliari na obrazoch až po smrti.
      Takým bol aj pomocný a neskôr svätiaci prešovský biskup ThDr. Vasiľ Hopko, ktorého Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy v Bratislave, v nedeľu 14. septembra 2003, vyhlásil za blahoslaveného – to jest za svätého v našej miestnej cirkvi. Náš otec biskup Vasiľ, ten, ktorý tu s nami žil, ktorého sme poznali a s ním hovorili – je v nebi!
      Svätý Otec Ján Pavol II. vtedy slávne predniesol formulu blahorečenia: „My..., našou Apoštolskou Autoritou dovoľujeme, aby sa ctihodní Boží služobníci Vasiľ Hopko a Zdenka Schelingová odteraz nazývali blahoslavení a aby sa mohli sláviť ich sviatky na miestach a podľa noriem práva, každý rok:... Vasiľ Hopko, biskup a mučeník – 11. mája.“
      Gréckokatolícka cirkev má v nebi ďalšieho blahoslaveného. My sa môžeme k nemu modliť, zobrazovať na ikonách, na jeho česť budovať chrámy a kaplnky. Aj on tu žil medzi nami, hovorili sme s ním, a ani sme si neuvedomovali, že hovoríme s budúcim svätým! Okolo jeho hlavy nežiarila svätožiara, ale každý, kto sa s ním stretol a hovoril s ním, bol oslovený príkladom jeho obetavého, mučeníckeho života. Bol to človek, ktorý nemal nikoho v nenávisti, ktorý zabúdal na krivdy.
      Je to veľký príklad pre nás! Človek nemôže byť v trvalom pokoji, ak jeho najvnútornejšia vôľa nesmeruje bezvýhradne k Bohu. Už sv. Augustín povedal: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“ Preto sám, vo svojej mladosti, ktorá nebola najlepšia, si povedal: „Keď to mohli iní a iné, prečo nie aj ty, Augustíne?!“ Obrátil sa, stal sa kňazom, biskupom a dnes patrí medzi najväčších svätcov Kristovej Cirkvi.
      Významný taliansky profesor Luigi Padovese vo svojej knihe Dialógy svätých z mramoru, kladie do úst sv. Kataríne Sienskej, jednej z tých sôch svätých a svätíc, ktoré stoja na kolonáde na Námestí sv. Petra v Ríme, tieto (jej vlastné) slová: „Moji milí, my sme sa tu ocitli preto, že sme dôverovali Božej prozreteľnosti. A myslíte si, že teraz by nám neprišla na pomoc? Ona sa starala a postará sa až do konca o potreby a spásu človeka, a to tými najrozmanitejšími spôsobmi. Stačí dúfať a čakať.“
      Takto môžeme veriť, dúfať a čakať aj my! Božia prozreteľnosť bola veľmi zreteľná aj v živote blahoslaveného biskupa a mučeníka Vasiľa – aj keď ho viedla k svätosti pre nás ľudí cestami nevyspytateľnými a nepochopiteľnými. Život človeka a jeho cesta k spáse je často ako židovské písmo, ktoré treba čítať od konca. „Isté veci ostávajú nepochopiteľné, kým sme na tomto svete“ (sv. Terézia z Avily). Boh vie, čo robí!
      Zo Svätého písma vieme, že Adam po páde do hriechu sa v rajskej záhrade skryl pred Bohom medzi stromami záhrady. Keď ho Bol oslovil: Adam, kde si?, Adam povedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa ťa, lebo som nahý, a preto som sa skryl“ (Gn 3, 10).
Vieme, že v dnešnom svete to nemáme ľahké. Mnohí sme ako Adam, ktorí sa pre svoje hriechy doslova skrývame. Božie milosrdenstvo je však veľké. Aj to máme vedieť, že naše sily sú obmedzené, ale nie je obmedzená Božia moc a jeho láska. Niekedy dáva viac, než pýtame, alebo než si zaslúžime.
      Náš otec biskup Vasiľ Hopko bol povýšený na oltár. K čomu je to dobré?
      Sv. Perpetua, svätica zo začiatku 3. storočia, vynikala vzácnymi rodinnými čnosťami a cirkevní spisovatelia ju predstavujú ako vzor rodinného života a príkladnej matky. Správu o svojom živote napísala sčasti samotná Perpetua: „Napísala som príklad života, aby ich čítaním sa uctieval Boh vo svojich svätých.“
      Naozaj, aj v živote nášho blahoslaveného biskupa Vasiľa Boh urobil veľké veci. Na jeho živote nás naučil, ako treba plniť Božiu vôľu – za každých okolností – nech je akákoľvek. Vedieť milovať Boha – cez všetky ťažkosti a utrpenia života. Vedieť odpúšťať a zabúdať.
      Je to dobré aj preto, že sa budeme môcť k nemu modliť, a on bude za nás orodovať pred Bohom. Je to učenie Cirkvi. Už prorok Oziáš – ako to čítame v Druhej Makabejskej knihe (15, 12) - videl vo videní proroka Jeremiáša, ako sa modlí za národ a mesto.
      Tomáš Špidlík vo svojej knihe Pramene svetla cituje tieto slová sv. Jána Klimaka: „Ak sa niekto chce svojou vlastnou vôľou vznášať do neba, stiahnite ho za nohu, pretože by skoro spadol a dotĺkol sa.“
      Trochu vtipné slová, ale veľavravné. Nie vždy sa nám vlastnou vôľou podarí pracovať na našej spáse. Na orodovanie a s pomocou našich nebeských patrónov, svätých a blahoslavených, to však ľahšie dosiahneme.
      Pekne to potvrdzujú slová sv. Antona (1389-1459), biskupa Florencie, jedného z tých, ktorých sochy stoja na kolonáde na Námestí sv. Petra v Ríme: „Bezpochyby treba pripomínať ľuďom, aby sa nespoliehali len na seba, aby sa nezriekli pomoci druhých, najmä tej našej“ (porov.: L. Padovese: Dialógy svätých z mramoru, s. 71).
      Sv. Dominik, zakladateľ rehole dominikánov, zomrel v roku 1221. Pre Cirkev urobil veľmi veľa, nielen sám, ale aj cez svoju rehoľu. O. i. scelil a vytiahol ako „zázračnú zbraň proti peklu“ – rozjímavý ruženec! Mal 51 rokov, keď zomrel. K členom svojej rehole, ktorí nad ním plakali, povedal: „Neplačte, milí moji synovia, pretože tam, kde idem, budem pre vás užitočnejší.“
      Známeho trpiteľa Pátra Pia sa raz spýtali, čo budú bez neho, ak nebude medzi nimi. Odpovedal: „Budem sa v nebi za vás modliť a pomáhať vám. A to ešte väčšmi ako teraz.“
      Poučujú nás o tom aj slová sv. Mikuláša z Tolentina (1245-1305), ktorý vynikal milosrdnou láskou a darom zázrakov: „A my sme tu práve na to, aby sme pomohli tým, čo sú ešte na ceste. A my to aj dokážeme, lebo my sme tí, ktorí už počuli, videli, dotýkali sa...“ (porov.: L. Padovese: Dialógy svätých z mramoru, s. 72).
      Verme, že takto z neba pomáha aj nám, náš nový blahoslavený biskup a mučeník Vasiľ – na našej ceste – k svätosti. Sila svätých je naozaj mocná! „Spása duše spočíva v stálom spojení s priateľmi Boha“ (sv. Terézia z Avily). Ich život nás v mnohom poučuje.
      Sv. František Assiský, aby udržiaval sv. Kláru a jej spolusestry v duchu absolútneho odtrhnutia sa od všetkého, aj od svojej osoby, ich veľmi zriedka navštevoval. Raz ich František navštívil v zime (hovorí nám to legenda) a vo chvíli lúčenia si Klára kľakla do snehu a poprosila Františka o požehnanie, ochotná uspokojiť sa akoby to bola jeho posledná návšteva. No ľudská túžba ho vidieť, ju posmelila spýtať sa: „Otče, kedy sa znova uvidíme? Keďže František chcel čím viac oddialiť budúce stretnutie, odvetil: „Keď zakvitnú ruže.“ Vtedy Klára radostne zvolala: „Otče, pozrite!“ – a okolité kriky, predtým bez listov, premenili sa na nádhernú ružovú záhradu v rozkvete.
      To je legenda, ale hovorí o veľkej sile svätých!
      Sv. Terézia z Lisieux vyhlásila, že by bola jednou z najhorších žien, aké kedy žili, keby nebola spolupracovala s Božou milosťou.
      Prosme teda aj my Svätého Ducha, aby sme žili ako deti svetla, aby v nás každodenne dozrievalo ovocie Svätého Ducha, a stali sa svätými podľa Božieho želania: „To je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3; porov.: LG, 39). Vieme, že to nebude ľahké. Ani svätí to nemali ľahké. Mnohí z nich zahynuli v bolestiach a trápení. Dôverovali však Bohu a zakúsili jeho pomoc. Záchranou pre nich je večný život. Len tu sú celkom u Boha a nemusia sa ničoho báť. Veríme, že s Božou pomocou a na orodovanie blahoslaveného biskupa a mučeníka Vasiľa to aj my môžeme dosiahnuť.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet