18.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Nemala som nikdy problém pochopiť, že Boh je Otec. Stačilo sa mi pozrieť na môjho otecka a chvíľu ho pozorovať a bolo mi všetko jasné.

~sv. Terézia z Lisieux~

16.11.2004 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť349 reakcie0
(Share 194 0)


7. Blažený Vasiľ, pôstom a utrpením si nás zbavil bolestí...

Raduj sa, blažený Vasiľ

      Myšlienky:

       „A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu prišiel pokušiteľ...“ (Mt 4, 2-3).
       „Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní zauškovali...“ (Mt 26, 67).
       „Moje okovy sa stali známymi v Kristovi v celom pretóriu a medzi všetkými ostatnými a mnohí z bratov v Pánovi, posmelení mojimi okovami, oveľa odvážnejšie, bez strachu hlásajú slovo... A ja sa tomu teším a budem tešiť, lebo viem, že mi to bude slúžiť na spásu pre vašu modlitbu a pomoc Ducha Ježiša Krista“ (Flp 1, 13-14; 18-19).
       „Veď on sa pre Kristovo dielo priblížil až k smrti a svoj život vystavil nebezpečenstvu, aby doplnil to, čo chýbalo vašej službe voči mne“ (Epafrodita, Pavlov spolupracovník – Flp 2, 30).
       „A predsa ste dobre urobili, že ste mi prejavili účasť v mojom súžení“ (Flp 4, 14).
      „Kto vie lepšie trpieť, bude mať viac pokoja, lebo taký človek je víťazom nad sebou a pánom sveta, priateľom Kristovým a dedičom neba“ (NK II., 3, 19).
      „Svätí a priatelia Kristovi slúžili Pánovi o hlade a smäde, v zime a v nahote prácou a únavou, bdením a pôstom, modlitbami a svätým rozjímaním, za prenasledovania a mnohých nadávok“ (NK I., 18, 3).
      „Celý život Spasiteľa bol kríž, taký musí byť aj život jeho nasledovníkov. Bolo by však mylné považovať kríž za nešťastie. Boh je šťastie. Ak rastie v nás jeho obraz, zväčšuje sa, ako vraví sv. Gregor Nyssenský, i naša blaženosť. Je to šťastie, aké svet dať nemôže...“ (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 57).
      „Podľa V. Soloviova je hlavným predmetom kresťanskej nádeje vzkriesenie z mŕtvych. Iba to dáva skutočný zmysel práci a obetiam tohto života“ (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 55).
      „V našej dobe Boh často, veľmi často hovorí k ľuďom «utrpením»“, píše Richard Gräf vo svojej knihe Áno, Otče (s. 74). Aké bolo utrpenie nášho biskupa-mučeníka, blahoslaveného Vasiľa?

      Príklady:

      „Otec biskup vyrastal ako sirota najprv pod opaterou starých rodičov a neskôr u svojho strýka kňaza Demetera Petrenka. Dobrotivý Boh ho vyslal na túto tŕnistú životnú cestu, aby ako drahocenné zlato, ktoré sa čistí ohňom, aj jeho očistil od všetkých nedokonalostí spasiteľným utrpením. Utrpenie sa vlastne stalo sprievodcom jeho života od útleho detstva“ (P. Borza: Blahoslavený Vasiľ Hopko..., s. 33).

      V deň jeho biskupskej vysviacky – 11. mája 1947 – sa k blahoželaniam „pripojili aj veriaci z Blažova, kde vyrastal. Spolu so svojím duchovným otcom Mikulášom Rojkovičom mu ako dar priniesli nádherný, veľký a ťažký medený kríž. Otec biskup ThDr. V. Hopko sa pri pohľade naň oprel o plecia svojho strýka otca Demetera Petrenka a usedavo sa rozplakal. Na udivené napomenutie, že sa predsa má radovať, a nie plakať, odpovedal: «Plačem, lebo tento kríž mi bude pripomínať moje utrpenia v biskupskej službe»“ (P. Borza: Blahoslavený Vasiľ Hopko..., s. 59).

      „Väznili ho v Ruzyni, Ilave, Leopoldove a Valdiciach. Takmer 23 ráz ho premiestňovali do rôznych väzení, kde vykonával najrozličnejšie práce: zhotovoval špendlíky, šil matrace, plátal vrecia na múku, robil povrazy, brúsil kľúče. Okrem toho bol mučený rôznymi väzenskými metódami. Mučili ho a správali sa k nemu tak, akoby ani nebol človekom. V Ruzini pri Prahe strávil na samotke 122 dní. V cele smel iba chodiť a sadnúť si mohol iba k jedlu. V noci ho budili a reflektorom mu svietili priamo do očí, alebo nečakane obliali studenou vodou. Na povel musel robiť drepy. Nohy mal opuchnuté ako kláty, ktoré ho veľmi boleli. Keď odpadol, dozorca otvoril dvere a začal do neho kopať a biť ho“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 14).

      „Každý deň si však mučitelia vymysleli iný druh týrania. Zaobchádzali s ním horšie ako s najväčším vrahom. Neskôr o tom hovorieval: «To, čo som prežil, neželám nikomu na svete.» Svoje utrpenie sám označil ako vysokú školu pokory, ktorá naučí človeka trpieť, pracovať, slúžiť a mlčať“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 14).

      „Je hrozné predstaviť si, že ho zapriahli, aby oral pôdu...“, spomína jeho bratranec Michal Hopko (porov.: Časopis Život, 2003, č. 38, s. 36).
Muselo to byť veľké poníženie!

      „Dlhé roky väzenia a spôsob, ako s ním zaobchádzali, zanechali stopy na jeho zdraví. Ochorel na astmu a cukrovku, trpel aj nervovými depresiami. Z telesného i psychického vyčerpania mával vidiny, na stenách svojej cely videl nebohú mamu, ktorá zomrela a on jej nemohol prísť na pohreb...“ (P. Borza: Blahoslavený Vasiľ Hopko..., s. 68).

      „Príklad hlbokej viery, modlitby, obetovaného utrpenia, pokory a služby biskupa Hopku ostáva pre nás výzvou, aby sme ho nasledovali“ (M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, s. 51).

      „Obaja (Vasiľ Hopko a Zdenka Schelingová) boli podrobení nespravodlivému súdnemu procesu a rozsudku, mučeniu, ponižovaniu, samote a smrti. Kríž sa im stal cestou k životu, prameňom sily a nádeje, skúškou lásky k Bohu a blížnemu“ (Svätý Otec Ján Pavol II., Bratislava, 14. septembra 2003).

      „Prísny k sebe nedbal si na bolesti, - ani na mnohé a ťažké choroby. – Vo svojom utrpení si sa modlil. – Nauč aj nás slúžiť a mlčať, - dobre robiť a nič za to nečakať. – Ako pastier veď nás po cestách spravodlivosti“ (Moleben k bl. V. Hopkovi).

      Aplikácia:

      Sv. Gertrúda (†659) viedla veľmi prísny život. Keď jej hovorili, aby k sebe nebola taká prísna, odpovedala: „Náš čas je krátky deň, plný práce a utrpenia. Čím ťažším je ten deň, tým väčšiu a bohatšiu náhradu dostaneme vo večnosti.“

      Sv. Trofim (sviatok 19. september), žijúci v pisidskej Antiochii, bol odsúdený do väzenia, kde ho navštevoval Dorimedon. Trofima najprv oslepili, potom ich oboch sťali mečom. Vo väzení s nimi bol aj Sabacius, ktorý sa pri strašnom mučení rozplakal. Sudca dúfajúc, že ho obmäkčí, spýtal sa: Prečo plačeš? Sabacius odpovedal: Len telo plače, duša nie! – A v strašnom telesnom utrpení zomrel (r. 280).

      Sv. Mária Magdaléna de’ Pazzi (1566-1607), panna, nechcela zomrieť, priala si tu zostať, lebo – ako hovorila – v nebi už nemožno trpieť.
      Ak je to tak, využime všetky mysliteľné príležitosti k utrpeniu.

      Sv. Gertrúda Helftská (1256-1302), rehoľníčka, sa pýtala Pána, čo by mu mohla a mala obetovať, aby sa mu čo najviac zaľúbila. Pán jej odpovedal: „Dcéra moja, nič milšieho mi nemôžeš obetovať, ako keď trpezlivo znesieš všetky súženia, ktoré ti pošlem.“
      Škoda, že ľudia nepoznajú cenu utrpenia, znášaného z lásky k Bohu.

      Keď nad rodiskom sv. Don Boska (1815-1888) znieslo sa krupobitie a zničilo úrodu po viniciach, jeho matka svojim trom deťom povedala: „Deti, pokorme svoje hlavy! Dobrý Pán Boh nám dal pekné hrozno a nám ho aj vzal. On je Pánom všetkého. Pre nás je to skúška, pre hriešnikov trest.“

      Sv. Ján Nepomucký Neumann (1811-1860), biskup, cestoval raz na lodi a zaspal. Nejakí chlapci mu kriedou namaľovali na chrbát plno krížikov. Keď sa prebudil, ktosi ho upozornil a chcel ho očistiť. „Nie je treba – odpovedal. Časom tieto kríže zmiznú samé.“
      Vo svojom biskupskom hesla mal uložené slová: „Utrpenie Kristovo, posilni ma!“

      Maďarský Pásztor Ferenc píše, že vošiel raz do kostola, keď slúžil sv. liturgiu práve jeho spolužiak, s ktorým spolu kľačali kedysi pri oltári ako miništranti. Po maturite sa ich cesty rozišli. On stratil vieru a jeho spolužiak sa stal kňazom. A teraz ho vidí pri oltári a píše o ňom: „Je to človek, ale zdá sa, akoby bol veľkým krížom. Človek, čo zrástol s krížom. Alebo kríž, čo prirástol k človekovi. Aj teraz ho mám pred sebou. Ruky má roztiahnuté ako Ukrižovaný a na chrbte má veľký, kovovými nitkami vyšitý kríž. Ako len zrástol s krížom.“

      Vo francúzskom meste Gent sa v júni roku 1924 konal veľkolepý pohreb. Koho pochovávali, kto zomrel? Mladý kňaz, Eduard Poppe, kňaz, ktorý miloval svoju prácu, ale ktorý si omnoho viac cenil utrpenie a kríž. Svoj život definoval ako skok ku krížu a svoje životné poslanie zhrnul takto: „Mojím poslaním je utrpenie.“
      Tento Pánov služobník dobre pochopil Kristovo napomenutie: „Kto na tomto svete nenávidí svoj život, zachová si ho pre život večný.“

      Kresťan v bolesti nachádza silu k životu. P. Delp, odsúdený nacistami k smrti, napísal na rozlúčku tieto slová: „Nechcem sa tešiť znižovaním pozemských hodnôt života. Rád by som ešte žil, rád by som ďalej tvoril a hlásal mnoho nových slov a hodnôt, ktoré som až teraz objavil. Dopadlo to inak. Bože, daj silu, aby som vydržal...“

      Českobudějovický biskup ThDr. Josef Hlouch vo svojej populárnej Minútočke pripomína: „Koľko krížov mohlo stratiť svoju tvrdosť a ťarchu, ak by človek vedel kam s tým krížom má ísť.“
      A mal pravdu. Veriaci človek oveľa ľahšie znáša bolesti, než neveriaci. Pohľad na Kristov kríž je najpresvedčivejšou školou trpezlivosti, sebazaprenia, statočnosti a lásky.

      V Landbergu, v jednom chráme je obraz, na ktorom je namaľovaný sv. František Xaverský, ako stojí a z neba na neho padajú kríže v takom množstve, že sa nám zdá, akoby ho chceli pritlačiť. To sa len zdá, pretože ako vieme, svätec už za svojho života robil zázraky.
      Kresťan pozná odpoveď na otázku, prečo na tomto svete musí každý trpieť. Ukrižovaný Spasiteľ dáva trpiacim aj na túto otázku uspokojujúcu odpoveď.
      
      V Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne sa nachádza obraz Posledného súdu. Maliar Michelangelo chcel vyjadriť okamžik zdesenia a hrôzy, až sa ukáže Sudca. V skupine ľudí apoštol drží svoju kožu v rukách – sv. Bartolomej, ktorý zomrel mučeníckou smrťou, keď mu stiahli za živa kožu z tela. Ukazujúc ju Sudcovi, akoby hovoril: „Pozri, Kriste, ako si ma skúšal a poznal. A že som v skúške obstal, zmiluj sa nado mnou.“
      Na koži, ktorú drží apoštol v rukách, znázornil maliar sám seba. Ukazuje tým Sudcovi vlastnú životnú ťažkú skúšku. A hovorí všetkým: Kto je medzi nami, koho by v živote nestretla nejaká skúška?

      V policajnej väznici v Rio de Janeiro, do ktorej na jednu noc zatvárajú asociálne živly pochytané na ulici, namaľoval na stenu nejaký umelec, ktorý sa ocitol pod kolesami osudu, zuhoľnatenými zápalkami obraz Ukrižovaného a dole napísal slová: Verím v svetlo, i keď nesvieti; dúfam v lásku, i keď ma sklamala; dôverujem v Boha, i keď ho nevidím.
      Milióny ľudí sa denne modlí Otče náš, aj keď si neuvedomujú, že Boh sa stal Otcom až skrz Ježišov kríž... Za každým osudom, utrpením stojí kríž...

      Veľmi krásne sú slová, ktoré povedal Ježiš sv. Margite Márii Alacoque (1647-1690): „Prijmi kríž, najdrahšiu záruku lásky, akú len v tomto živote môžeme niekomu udeliť.“

      Sv. Vincent de Paul (1581-1660), zakladateľ charitatívnych diel, napísal: „Duša, ktorá netrpí, má to považovať za znamenie, že je vo veľkej nemilosti u Boha.“
      Spoločnosť alebo osoba, ktorá netrpí a ktorej celý svet tlieska, stojí blízko záhuby.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet