21.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Naše najkrajšie Krédo je to, ktoré odriekame v čase temnôt, v hodine sebaobetovania a bolesti, v maximálnom vypätí nepoddajnej vôle plniť to, čo je dobré.

~SV. PÁTER PIO~

16.11.2004 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť373 reakcie0
(Share 152 0)


4. Blažený Vasiľ, ktorého srdce nepoškvrnila ani pomsta ani nenávisť...

Raduj sa, blažený Vasiľ

      Myšlienky:

       „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: «Nik, Pane.» A Ježiš jej povedal: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!»“ (Jn 8, 10-11).
       „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17).
       „Nepomstite sa sami, milovaní...“ (Rim 12, 19).
       „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím“ (Dt 32, 35; Rim 12, 19; Hebr 10, 30).
       „Nenávisť vyvoláva rozbroje, láska však ututláva všetky priestupky“ (Prís 10, 12).
       „Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta...“ (Jn 17, 14).
      „Pre odlišný názor a iné zmýšľanie vznikajú dosť často roztržky medzi priateľmi a občanmi, medzi rehoľníkmi a nábožnými ľuďmi“ (NK I., 14, 9).
      „Prirovnanie so slnkom (porov.: Mt 5, 45) sa zvlášť páčilo Pseudo-Makariovi a vysvetľuje ho takto: Slnko a nemení podľa toho, na čo svieti, ani sa neumaže preto, že vysušuje blato. Tak by i kresťan nemal meniť svoju tvár podľa toho, s kým sa stretá. Má sa pekne správať k veriacim i neveriacim, svätcom i hriešnikom“ (T. Špidlík: Pramene svetla, s. 267).
      „Nenávisť k blížnemu je hriechom, ak mu človek vedome a dobrovoľne chce zlo. Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, ak sa mu vedome a dobrovoľne želá veľká škoda. «Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach» (Mt 5, 44-45)“ – (KKC 2303).

      Príklady:

      Otec Vasiľ, ako správca pražskej farnosti, napísal novému duchovnému v rodnej obci list (v rusínskom jazyku), v ktorom mu ako rodák dáva niekoľko rád. Farnosť Hrabské bola v tom čase veľmi rozdelená. O. i. píše:
      „Zvlášť buďte láskaví k nepriateľom, a vydržať s nimi. Treba ich navštíviť. Myslím si, že láska nakoniec zvíťazí. Dať možnosť tým, ktorí sa hanbia, aby povedali svoje ťažkosti a povzbudiť ich, že vstať z hriechu nie je hanba. Verím, že tieto časy sa už pominuli, keď hádzali blato na nepriateľa. Neprotirečiť im, ale skôr poučiť, aby vedeli milovať svoje. Aby každý gréckokatolík bol o svojom poučený, a takto vám boli všetci na pomoc...“ (List z dňa 27.08.1935; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 20).
      
      „Nemyslím, že by bol chcel pranierovať tieto a mnohé iné veci, ešte menej žalovať alebo žalovať sa. A už vôbec nie vyvolávať pomstychtivé city. A nemyslím ani, že by sa bol chcel touto cestou akosi rehabilitovať, ba ani že by bol chcel ukázať, akú krivdu utrpel. Hej, ukrivdilo sa mu, a nie málo. A nielen jemu“ (A. Hlinka v knihe: Trstenský, V.: Nemohol som mlčať, s. 13).

      Otec biskup ThDr. Vasiľ Hopko... nedomáhal sa spravodlivosti. Bol veľkým človekom svojej doby, ktorý vedel nielen milovať, ale aj odpúšťať. Veľmi rýchlo zabudol na všetky príkoria a nikdy nepoznal, čo je to pomsta“ (F. D.: Da vsi jedino budut, s. 17).

      „Vladyka Hopko nehľadal slávu. Nedomáhal sa spravodlivosti. Ani nežiadal pomstiť sa. Všetkých miloval, všetkým odpúšťal a snažil sa poslúžiť svojej eparchii ako pomocný biskup...“ (A. Pekár; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 5).

      „Ináč nikoho nesúdim, aby nás Pán Boh nesúdil. Máme každý sudcu vo svojom svedomí, a to je Boží hlas nášho svedomia. Podľa svedomia budeme súdení...“ (List č. 19; porov.: F. D.: Da vsi jedino budut, s. 56).

      „V tvojom živote, Vasiľ, pokora sa snúbi so svätosťou, - utrpenie s odpúšťaním. - Hľadal si len Božiu slávu, - zabudol si na všetky príkoria. – Spravodlivosť si vložil do rúk Božích. – Povzbudzuješ nás svojím životom: milujte svojich nepriateľov“ (Moleben).

      Aplikácia:

      V Životopise svätých Otcov sa rozpráva o tom, ako iní schválne ponižovali egyptského mnícha. On však stál, akoby mu to nepatrilo. Potom sa ho spýtali: „Otče, nevzplanul si?“ „Vzplanul, ale neprehovoril som.“

      Sv. Ignác dlhé roky pracoval, aby zostavil konštitúcie pre svoj rád. Stáli ho veľa štúdia, premýšľania, modlitieb a pôstov. Nakoniec ho však chceli pohnevať: „Otče Ignác, keby vám teraz pápež nariadil, aby ste to zahodili, že to na nič nie je, rozhnevali by ste sa?“ Svätec sa priznal, že by sa ho to, pochopiteľne, dotklo, ale ubezpečil ostatných, že by mu to trvalo, s Božou pomocou, štvrť hodiny, kým by zas nenadobudol pokoj.

      Akýsi žobrák urazil raz patriarchu sv. Jána Almužníka (560-619). Sluhovia ho chceli chytiť, ale patriarcha tomu zabránil a povedal: „Už 60 rokov urážam hriechmi svojho Pána, a ja by som nemal zniesť jednu urážku?“

      Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý bol 13. mája 1981 pri atentáte ťažko ranený, svojmu vrahovi veľkodušne odpustil. Vo svojom pozdrave z nemocničného lôžka, ktorý nahovoril na magnetofónovej páske, povedal o. i.: „Modlím sa za brata, ktorý na mňa strieľal a ktorému som úprimne odpustil...“
      
      Slávna nemecká poetka Gertrud von Le Fort sa jadrne a básnicky vzletne vyjadrila: „Ak je niekto pripravený odpúšťať aj neodpustiteľné, vtedy je najbližšie k Božej láske.“

      Pavol Miki, študent bohoslovia - jeden z japonských mučeníkov v roku 1597 – po svojom zaistení vyhlásil: „Som vo veku, keď Ježiš umieral.“ Z kríža hovoril: „Pretože zákon Kristov vyžaduje odpustenie, odpúšťam všetkým, ktorí zavinili moju smrť...“

      Harun al Rašid, syn veľkého panovníka Arábie vletel rozhnevaný do pracovne svojho otca a požiadal ho, aby čo najprísnejšie potrestal vinníka, ktorý sa osmelil uraziť jeho matku.
      „Drahý syn môj – povedal otec. Spáchal by si na svojej matke ešte väčšiu urážku, keby si jej dokázal, že ťa nenaučila odpúšťať.“

      Pochovávali človeka, o ktorom sa všeobecne vedelo, že bol bohatý a egoista. Celý svoj život sa usiloval o to, aby mal pohodlie. Drel ako kôň. Vo všetkom presadzoval svoju vôľu, svoj názor. Nikdy nikomu neodpustil. Pre svoju náturu chodil po súdoch. Každý sa ho bál. Teraz leží v truhle. Zanecháva všetko. Neplače za ním nikto... Napadne nám: Bolo mu to treba? Keby bol inakší, keby bol vedel odpúšťať a žiť v láske, zanechal by po sebe dobrú pamiatku. Ale teraz i za hrob ho sprevádza nenávisť a opovrhnutie.
      
      V Leningrade je hrob so zvláštnym pomníkom. Je to veľká okrúhla železná doska, predstavujúca tvár. Miesto oči, úst a nosa sú výrazy, z ktorých vyrastá tráva. Okolo všetkého sa vinie obrovský had z liatiny. Pod hadom je nápis: „Prekliatej dcére otec, ktorý ju preklial.“
      Ľudská nenávisť ide často až za hrob. Človek nerád odpúšťa. Boh je však celou svojou podstatou milosrdný, odpúšťa každému, kto zlo ľutuje.

      Karenin (v románe L. N. Tolstého: Anna Kareninová ), keď odpúšťa svojej nevernej žene Anne, je nesmierne šťastný. Má radosť, že môže odpustiť. Hovorí: „Prosím Boha len o jedno: aby mi nebral radosť z odpúšťania.“

      Alessandro Manzoni (1785-1873), katolícky spisovateľ, vo svojom románe Snúbenci píše, ako Christofo zvyšok svojho života robí propagandu odpúšťania. Vo svojej kapse nosí povestný „Chlieb odpustenia“, ktorý odovzdáva pred smrťou ako dedičstvo Renzovi a Lucii so slovami: „Ukážte ho svojim deťom... Povedzte im, aby odpúšťali vždy, vždy! Všetko, všetko!“

      Psychológ Jaroslav Křivohlavý vo svojej knihe Hovor, počúvam, uvádza výrok Egona: „Odvrátená tvár je často znamením odvráteného srdca.“
      Takých nás nechce mať Ježiš. On od nás chce, aby sme zo srdca odpúšťali. Aby sme neutiekali pred ľuďmi, ktorí nám podávajú ruku, neutiekali a neodvracali sa. Inak by nám Boh neopustil.
      Pápež Ján XXIII. vo svojom duchovnom denníku si zapísal:
      „Ježiš trpezlivo znášal, keď ho označovali za zvodcu, nerozumného, blázna. Nestratil nikdy pokoj a sebaovládanie, nezačal sa hádať alebo biť s protivníkmi. Ja to tiež chcem tak. Zachovať pokoj, keď ma ohovárajú, keď ma preložia na najposlednejšie miesto, keď prekrútia moje slová a nedajú mi príležitosť k obhajobe.“

      Grácia Gengová, 16-ročné talianske dievča z Turína, zomrela na rakovinu. V predtuche blízkej smrti, napísala si do svojho denníka: „Chcem, Pane, aby si mi vždy pripomínal, že víťazstvo spočíva v tom, že vieme prehrať, a život v tom, že vieme umierať (†17.03.1975).




© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet