19.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Nemám rád ľudí, ktorí stále iba filozofujú, ale málo robia.

~Cicero~

16.11.2004 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť389 reakcie0
(Share 232 0)


Bez komentára

Raduj sa, blažený Vasiľ

      „Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu na tzv. «Sobore» 28. apríla 1950 nepriatelia Cirkvi podľa osvedčenej pravdy vyjadrenej v evanjeliu: «Udri pastiera a rozpŕchne sa stádo», uväznili v ten istý deň Pavla Gojdiča, OSBM..., podobná krížová cesta čakala aj pomocného biskupa prešovskej eparchie ThDr. Vasiľa Hopka...“ (P. Šturák: Dejiny gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989, s. 113; 121).

      „Ďalších významných cirkevných predstaviteľov – biskupa V. Hopku, M. Russnáka, T. Rojkoviča – odviedli v noci 17.05.1950 do internačného kláštora v Báči, kde osobitne dopravili aj P. Gojdiča...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 148).

      „S nimi ako s dobrými pastiermi putovali do „babylonského zajatia“ vo vlastnej otčine aj ich kňazi, bohoslovci a mnohí veriaci. Bola to skutočne krížová cesta...“ (J. Tóth v úvode knihy Zostali verní I. , s. 7).

      „Realizáciou pravoslávizácie Gréckokatolíckej cirkvi bol postihnutý každý z vyše tristotisíc gréckokatolíkov. Pre každého člena tejto cirkvi – kňaza i laika – začala sa veľká osobná skúška...“ (P. Kušnír v úvode knihy: Zostali verní 2., s. 10).

      „Ľudia, čo prišli z michalovského kraja do Ameriky, svedčia, že na gymnáziu v Michalovciach riaditeľstvo vyzvalo všetkých gréckokatolíckych študentov, aby podpísali prestup na pravoslávie. Tí, čo to nechceli učiniť, museli bežať okolo školského dvora až do vysilenia“ (M. Lacko: Zničenie Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove, s. 129, poznámka č. 30).

      „Dejiny gréckokatolíkov v ČSR po 28.04.1950 ... boli, ľudsky povedané, strastiplné. Gréckokatolícka cirkev tu, na zemi, písala svoje dejiny veľkým utrpením, ba aj krvou svedkov pravej Kristovej viery, v nebesiach však boli písané zlatými písmenami...“ (J. Seman: A znova žijeme, s. 49).

      „Po procese s tromi slovenskými biskupmi nasledovali procesy s ďalšími dvomi slovenskými svätiacimi biskupmi – rímskokatolíckym Štefanom Barnášom a gréckokatolíckym Vasilom Hopkom. Pri týchto dvoch procesoch komunistické vedenie nepripravilo ich propagačné využitie ako v prípade procesu J. Vojtaššák a spol. Preto ostali aj v historiografii akoby v tieni tohto veľkého procesu. Ako prvý sa konal proces s biskupom V. Hopkom...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 165).

      „Štátny súd v Bratislave bez akýchkoľvek usvedčujúcich dôkazov odsúdil biskupa Hopku na hlavný trest pätnásť rokov väzenia. Ako vedľajšie tresty mu uložil: peňažný trest vo výške 20 000 Kčs, konfiškáciu celého majetku v prospech štátu, stratu čestných občianskych práv na 10 rokov“ (M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, 27).

      „O jeho krutom neľudskom zaobchádzaní, najmä vo vyšetrovacej väzbe sa dodnes zachovali písomnosti v pražskom štátnom archíve. Sám biskup Hopko neskôr o tom hovorieval: «To, čo som prežil, neželám nikomu na svete»“ (A. Kaputa: To, čo som prežil, neželám nikomu; porov.: Prešovský denník – Korzár, 24.05.2002).

      „V československých väzniciach sa k 17.07.1956 nachádzalo vo výkone trestu 433 cirkevných hodnostárov, duchovných a bohoslovcov. Z nich bolo na tresty do 10 rokov väzenia odsúdených 149 osôb, na tresty od 10 do 15 rokov 148 osôb, na tresty od 15 do 20 rokov 63 osôb, nad 20 rokov 39 osôb. Odsúdení duchovní boli rozdelení vo viacerých väzniciach na území celého Československa. Ich najväčší počet sa sústredil vo väzniciach v Mírove, Valdiciach, Leopoldove a Ilave. Boli zamestnaní fyzickou prácou, náročnou na zdravie a nervy (napríklad driapanie peria, navliekanie korálok, brúsenie skla, spracovávanie konope, murárske a tesárske práce, výroba drevených metrov a pod.). Na prácu boli stanovené vysoké normy. Kto ich neplnil, hrozila mu korekcia a zníženie prídelov potravín...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 209).      

      „Plných osemnásť rokov boli príslušníci Gréckokatolíckej cirkvi u nás mimo zákon a ďalších dvadsaťjeden rokov ako občania druhej kategórie iba trpení...“ (P. Kušnír v úvode knihy: Zostali verní 2, s. 7).

      „Politické byro ÚV KSČ v snahe propagačne prejaviť doma a v zahraničí svoju vôľu, no súčasne takticky maskovať pokračujúce politické a náboženské prenasledovanie, sa rozhodlo uskutočniť rozsiahlu amnestiu. Cieľom amnestie, ktorú vyhlásil prezident 09.05.1960 (na „l5. výročie oslobodenia ČSR Sovietskou armádou“), bolo súčasne ukázať vnútornú konsolidáciu pomerov, t. j. že si režim môže dovoliť veľkoryso prepustiť niektorých svojich protivníkov bez toho, aby to viedlo k jeho destabilizácii...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 225).

      „Biskupa Hopku neprepustili z väzenia v rámci amnestie udelenej prezidentom republiky 9. mája 1962. Mal nárok na podmienečné prepustenie po odpykaní polovice trestu a on už mal za sebou viac ako tri štvrte trestu. Pochopil, že proti nemu sa začínajú uplatňovať najprísnejšie kritériá“ (M. Hromník: Blahoslavený Vasil Hopko, s. 31).

      „Vo väzení stále ostával gréckokatolícky biskup V. Hopko. Po opakovaných intervenciách Vatikánu bol podmienečne prepustený až 12.05.1964...“ (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 258).

      „Po prepustení žil až do začiatku roku 1968 v Charitnom domove v Oseku v severných Čechách. Pobyt v Oseku bol akýmsi domácim väzením, kde biskup Vasiľ Hopko žil pod stálym policajným dozorom. Každý jeho pobyt a odchod mimo kláštora bol sledovaný. Ak chcel odísť niekde na návštevu, musel oznámiť trasu a cieľ svojej cesty.
      Na jar roku 1968 sa vrátil na Slovensko. Ihneď sa zapojil do aktivít za legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi. Zúčastnil sa na pamätnom zhromaždení gréckokatolíckych kňazov v Košiciach 10. apríla 1968, ktoré anulovalo vynútené rozhodnutie z roku 1950 o zrušení únie.
      Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v júni 1968 vykonával síce funkciu svätiaceho biskupa, ale plne rehabilitovaný nebol. Zomrel na následky väznenia 23. júla 1976 v Prešove. Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxikologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť arzénu – jedu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhú dobu“ (M. Hromník: Blahoslavený biskup Vasil Hopko, s. 5-7).

      „Podobne ako blahoslavený biskup-mučeník Pavol Peter Gojdič, OSBM, aj blahoslavený vladyka Vasiľ Hopko zomiera ako 72-ročný. Akoby aj táto nepatrná skutočnosť chcela potvrdiť, že obaja veľkí gréckokatolícki biskupi si vybrali tú istú cestu – Ježiša Krista, vernosť ktorému dokázali vernosťou Cirkvi“ (G. Paľa: Da vsi jedino budut. Prešovský večerník, 24.09.2003, s. 10-11).

      „Stránky tejto knihy nám pripomínajú súsošie hrdinov, či martýrov, ktoré tu chceme odhaliť ako pomníky 20. storočia. Osudy týchto ľudí sú filmovými zábermi, na ktorých každý záber filmu znamená: hodiny, dni i roky ponižovania a utrpenia. Navodzujú atmosféru Dostojevského – ponížených a urazených...“ (J. Tóth v úvode knihy Zostali verní I., s. 7).

      „Slovensko žilo tisícročie v porobe, no tú mu spôsobovali cudzí. Tragédia komunizmu je o to smutnejšia, že sme si ubližovali sami. Kde sa vzalo v našom trpkým osudom skúšanom národe toľko nízkosti, mravnej biedy, zloby, ba dokonca ochoty k zločinom? Zamyslime sa nad touto skutočnosťou v záujme sebapoznania a vlastnej vnútornej očisty. Inak sa nánosu minulosti nezbavíme a ťažko budeme schopní formovať lepší svet“ (Š. Paulíny v knihe Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 18).

      „Je pravda, že pravdu, každú pravdu je možné znevážiť, načas umlčať, nie však zničiť, tobôž nie Božiu pravdu! Pravda, Božia pravda vždy a všade nakoniec slávila a bude sláviť svoje víťazstvo, svoj triumf...“ (J. Seman: A znova žijeme, s. 90).

      „20. storočie sa naozaj stalo najotrasnejším storočím mučeníkov, ale aj storočím Božích víťazstiev“ (Kardinál J. Ch. Korec v knihe Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989, I., s. 8).

      „Veľmi sa teším, že môžem dnes spolu s vami oslavovať silu a múdrosť kríža v živote a v smrti biskupa Vasiľa Hopka a sestry Zdenky Schelingovej. Ich svietiaca prítomnosť v pamäti slovenského národa nech bude pre všetkých príkladom a povzbudením byť vernými svedkami Evanjelia, ktoré sme dostali, krstu, ktorý sme prijali, a Eucharistie, ktorú slávime ako pamiatku na slávne utrpenie Pána.“ (Úvodné slová Svätého Otca Jána Pavla II. v Bratislave-Petržalke, 14. september 2003).


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet