17.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Pius XI. napísal kartuziánom: „Tí, ktorí sa zhosťujú bez prestania služby modlitby a kajúcnosti, prispievajú k rozšíreniu Cirkvi a k spáse duši viac, ako tí, ktorí obrábajú Pánovo pole svojimi apoštolskými prácami.“

~Pius XI.~

06.11.2004 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť375 reakcie0
(Share 136 0)


10. Blažený Pavol, ukázal si nám cestu, ako odpúšťať svojim nepriateľom...

Raduj sa, blažený Pavol

      Myšlienky:

       „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34).
       „A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy“ (Mk 11, 25).
      „Viac si sťažujú tí, ktorí trpia menej“ (Tacitus).
      „Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom. Premieňa učeníka tým, že ho pripodobňuje jeho Učiteľovi. Odpustenie je vrcholom kresťanskej modlitby. Dar modlitby môže prijať iba srdce, ktoré je v súlade s Božím súcitom. Odpustenie svedčí aj o tom, že v našom svete je láska silnejšia ako hriech. Mučeníci včerajška i dneška vydávajú toto svedectvo o Ježišovi. Odpustenie je základnou podmienkou zmierenia Božích detí s ich Otcom a ľudí medzi sebou“ (KKC 2844).
      „Čo človek sám u seba alebo u iných nemôže napraviť, má trpezlivo znášať, kým Boh nerozhodne inak“ (NK I., 16, 1).
      „Daj mi silu odporovať, trpezlivosť znášať a stálosť vytrvať“ (NK III., 26, 6).

      Príklady:

      Biskup Pavel počas vyšetrovania neodpovedal svojim mučiteľom, iba sa bez prestania modlil, a to všade – či vo väzenskej cele alebo v miestnosti vyšetrovateľa, pri výsluchoch, za kriku, pri posmievaní a inom nedôstojnom zaobchádzaní. Jeho jedinou zbraňou bola modlitba: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (DL 206).
      *
      O tom, čo musel prežiť pri vyšetrovaní, biskup Pavel nechcel hovoriť, dokonca nechcel na to ani spomínať – všetko odpustil. Keď na sklonku života spomínal pred spoluväzňami na svoje vyšetrovanie a prvé mesiace internovania a väzby, hovoril o tom jednoducho a proste, bez vzrušenia, bez najmenšieho pocitu krivdy alebo nenávisti a zloprajnosti (DL 212).
      *
      Nikto nikdy nevidel ani nepočul, aby otec biskup Pavol niekedy nariekal alebo sa ponosoval na svojich mučiteľov, ktorí s ním často zaobchádzali veľmi hrubo a surovo. Vždy im prejavoval náležitú poslušnosť a správal sa k nim úctivo. Nikdy nevyšli z jeho úst pobúrenia alebo odsúdenia.
      Raz, už v posledných dňoch jeho života, zišli sa v nemocnici pri jeho posteli väzni-pacienti a jeden z nich (T.) napoly vážne a napoly žartom povedal: „Pavlíčku! Ty chceš zomrieť, ale my chceme žiť. A preto musíš nám povedať, kto ti ublížil. My tých darebákov ešte poženieme na zodpovednosť a aj za teba.“ Na to biskup s nesmiernou láskavosťou, pokojom a úsmevom povedal: „Chlapci, mne nikto v živote neublížil. Všetko utrpenie, ktoré som dosiaľ znášal, prijal som rád, a bolí ma iba to, že mnoho mojich spolubratov a veriacich musí trpieť pre svoju vieru“ (DL 270).
      *
      Stalo sa to vtedy, keď v leopoldovskej nemocnici život biskupa Pavla pomaly dohasínal. Do nemocničnej cely č.2 neočakávane vošiel na kontrolu bachár. Bol to starší človek drsného vzhľadu a neláskavého pohľadu. Starší ho poznali: kedysi zažili jeho horlivé pôsobenie na rôznych komandách: v Jáchymov, Příbrame, Boroch... Bachárov pohľad padol na posteľ väzňa Gojdiča. Zahľadel sa na neho a bolo na ňom vidieť, že toho starca pozná. Spoznal ho i biskup. Dozorca sa trochu zmiatol, ale robil sa, akoby biskupa nepoznal a svojím drsným spôsobom sa spýtal ošetrovateľa:
      Kto je ten starý.“
      Ošetrovateľ František O. odpovedal:
      „Pavel Gojdič, biskup, väzenské číslo 681.“
      A jeden zo starších väzňov, N., smelo dodal:
      „To je ten pán biskup, ktorého ste v roku 1953 tak kopali, keď padol pri drepoch. A ja som ten, ktorý ho chcel zdvihnúť a vy zo zlosti ste do mňa sotili.“
Nastalo hlboké ticho. V očiach prítomných väzňov zahoreli ohníčky opovrhnutia i nenávisti. Ale z postele sa ozval tichý hlas otca biskupa:
      „Ale nie, pá veliteľ bol vždy dobrý. Ja sa na vás pamätám, pán veliteľ. Nehnevajte sa na mňa, prosím vás, ale ja som vtedy už naozaj nevládal robiť drepy. Mrzelo ma veľmi, že som vám tým nahneval.“
      Týmito slovami otec biskup vyriešil napätú situáciu. Dozorca sa začervenal a náhlivým krokom opustil nemocničnú celu. Takto otec biskup Pavol svojou dobrotou a hrdinským odpúšťaním, čo aj slabý a bezbranný, opäť zvíťazil nad svojím niekdajším mučiteľom. Láska vždy zvíťazí! (DL 273).

      Aplikácia:

      Odpustiť vždy, aj veľké veci, je naozaj veľká vec. Gertrud vo le Fort pripomína: „Ak je niekto pripravený odpúšťať aj neodpustiteľné, vtedy je najbližšie k Božej láske.“
      *
      Sv. Mária Gorettiová, 12-ročná mučenica, zomierajúc, odpúšťala svojmu vrahovi, ktorý ju dopichal dýkou, takto: „Z lásky k Ježišovi mu odpúšťam z celého srdca a v nebi ho chcem mať pri sebe“ (†6. júla 1902; za svätú vyhlásená 26. júla 1950).
      *
      Keď bol Dr. Alfréd Fuchs, významný pražský spisovateľ mučený v koncentračnom tábore v Dachau, z jeho úst bolo počuť: „Musíme sa za nich mnoho modliť; oni nevedia, čo činia.“ Zomrel mučeníckou smrťou 16. februára 1941.
      *
      Pápež Ján Pavol II. na osobnej audiencii prijal matku svojho atentátnika. Keď ho tá prosila o odpustenie za synov skutok, pápež ju uistil, že to už dávno urobil.
      *
      Znalec duchovného života P. Palau vo svojich Šľapajach Pánových píše: „Tak ti treba bojovať proti nepriateľovi, aby si ho dokázal vždy zahanbiť, keď je to potrebné.“
      *
      Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I. vo svojej knihe Listy včerajším hovorí o talianskom štátnikovi G. S. Sonninovi (1847-1922), že bol majstrom v mlčaní. Raz ho stretol priateľ a keď ho videl v zamyslení uvažovať, povedal: „Stavím sa, že myslíš na to, čo máš povedať zajtra v parlamente!“ „Ó, nie“, odpovedal Sonnino, „myslím na to, čo nemám povedať.“
      *
      Spisovateľka Gertrud von le Fort píše v jednej svojej knihe, ako za inkvizácie v malom španielskom mestečku Santa Rosita boli všetci židia, ktorí sa nechceli dať pokrstiť. Mestečko bolo zachvátené morom. V meste bol jediný lekár a to bol žid. Obyvatelia ho prosili, aby ostal. On nenávidí kresťanov a chce odísť. Jeho dcéra bola slepá, hovorí otcovi: „Pán Boh chce, aby si ostal. Aj nepriatelia sú naši bratia.“
      *
      Francúzsky spisovateľ Alphonse de Lamartine sa pýta: „Prečo sa ohraničovať a nenávidieť. Hraničné kamene v Božích očiach sú hororom. Len egoizmus a nenávisť majú svoju vlasť. Bratstvo ju nemá.“
      *
      Mária Rafaelová v knihe Vinný kmeň napísala o láske toto „Keď sa kresťanovi podarí, aby predstihol svoje okolie poctivou láskou k Bohu a ku stvoreniu, urobil dosť. Len táto láska je znamením kresťanstva v nás. Bez toho ostatného sa už do neba nejako pretlčieme.“
Len ak človek dokáže milovať a odpúšťať, je pravým kresťanom.
      *
      V slovenskom poeticko-baladickom filme P. Jaroša Magma, ktorý hovorí o človekovi, ktorý prežil vojnové útrapy a znovu hľadá miesto medzi ľuďmi, počujeme aj tieto slová učiteľa: „Keby som sa vedel modliť, modlil by som sa, aby som odpustil tým, ktorí mi ublížili, a aby mi odpustili tí, ktorým som ublížil ja.“
      *
      ThDr. Emil Korba (†27.10.1978 v Bardejove), ako mladý kňaz pôsobil v pohraničnej farnosti Otročín. Spomínal, že mal jedného veriaceho, ktorý mu robil stále nepríjemnosti a strpčoval mu život. Otec Emil bol k nemu vľúdny a neoplácal sa mu zlým. Keď odchádzal z farnosti, prišiel za ním tento človek a povedal: „Dôstojný pane! Prepáčte, že som vám toľko strpčoval život. To bolo asi preto, že som sa za vás nemodlil.“ A otec Emil mu povedal: „To nevadí, ale ja som sa modlil za vás.“


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet