18.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ježišov príchod na zem priniesol radosť svetu a každému ľudskému srdcu. Ten istý Ježiš prichádza znovu do našich sŕdc počas svätého prijímania. Chce rozdávať ten istý pokoj a radosť.”

~Matka Terézia~

06.11.2004 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť330 reakcie0
(Share 124 0)


1. Blažený Pavol, nástupca apoštolov podľa hodnosti, i v utrpení...

Raduj sa, blažený Pavol

Myšlienky:

       „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34).
       „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás...“ (Jn 15, 18).
      „Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov“ (KKC 880; LG 22).
      „Medzi rozličnými službami, ktoré sa už od prvotných čias vykonávajú v Cirkvi, má podľa svedectva Tradície hlavné miesto služba tých, ktorí – ustanovení za biskupov – prostredníctvom nástupníctva, ktoré pokračuje od začiatku, majú výhonky apoštolského semena“ (KKC 1555; porov. LG 20).
      „Ak chceš so mnou kraľovať, nes so mnou kríž. Lebo len služobníci kríža nájdu cestu blaženosti a pravého svetla“ (NK III., 56, 14-15).
       „Utrpenie je odmeňované láskou. Kto by ho za takúto cenu nemiloval?“ (Sv. Terézia z Ávily).

      Príklady:

      Dr. Marián Potaš vo svojej knihe Dar lásky spomína, že keď biskup Pavol – vtedy ako študent Peter – ukončil teologické štúdiá, jeden z jeho profesorom, otec Dr. Ján Dudek, povedal: „Uvidíte, že tento bude prešovským biskupom.“ Boli to prorocké slová (DL 20).
      *
      Biskup Pavel Gojdič pred vysviackou kňazov pripomínal: „Postaviť sa ku oltáru a začať svätú liturgiu, znamená začať trpieť.
      Kňazská služba prináša so sebou mnoho bolesti. Nie menej biskupská (DL ).
      *
      Dňa 29. marca 1927 pápež Pius XI. prijal na súkromnej audiencii novovysväteného biskupa Pavla Gojdiča a daroval mu drahocenný náprsný kríž a prorocky povedal: „Tento kríž je iba bledým symbolom všetkých tých veľkých a ťažkých krížov, ktoré Pán Boh pošle na teba, syn môj, v tvojom novom postavení biskupskej služby!“
      Prorocké slová Kristovho námestníka Pia XI. hlboko zapadli do srdca biskupa Pavla. Dobre si uvedomoval, čo ho očakáva a čo čaká celú cirkev (DL 67).
      *
      Krížová cesta výsluchov, dokazovania „viny“ a vynucovania priznania sa pre biskupa Pavla skončila, až keď v stave celkového vyčerpania a v nervovom šoku „priznanie“ napokon podpísal, len aby sa to už raz skončilo, pretože aj samotná smrť v takejto situácii nebola postrachom, ale milosrdenstvom, veľkým darom.
      Pri vypočúvaní bolo zaujímavé, že obžalovaní sa neraz poponáhľali s odpoveďou. Aj z toho je vidieť, že obžalovaní nemali inú možnosť. Každý sa divil, ako len mohli biskupi J. Vojtaššák, M. Buzalka a P. Gojdič) sami na seba popriznávať také nepravdy. Jeden z gréckokatolíckych kňazov, prítomný na procese, keď počul tieto obvinenia, neskoršie napísal: „Ja som myslel, že strop padne na nás. Ó Bože, ako ďaleko môže zájsť ľudská podlosť! Oni tu obviňovali svätú nevinnosť zo zločinov, vrážd a robili z neho obyčajného banditu. Musím vyhlásiť, že náš biskup-svätec sa na súdnom pojednávaní držal dôstojne a odvážne. Nebolo na ňom vidieť najmenšieho strachu. Obdivoval som jeho pokoj a trpezlivosť. Hoci ho štátny prokurátor a ďalší zasypávali najhoršími obvineniami, on ostal pokojný a dôstojný...“ (DL 231).
      *
      Václav Petřík, jeden z väzňov, si v roku 1968 takto spomínal na biskupa Pavla: „Zišli sme sa spolu v kartúzskej väznici v roku 1951 v trestnom komande na záhrade. Stále sa usmieval a iných posilňoval aj v tých chvíľach, kedy nám bolo najťažšie.“ A ďalej opisuje, ako vtedy dozorcu Václava napadol „zlepšovák“ – zapriahnuť biskupov Gojdiča a Buzalku, kňaza Schreibera a jeho ako štvorzáprah do pluhu, ktorým orali pole.. Bolo to úžasné poníženie ľudskej dôstojnosti, ťažko si predstaviť, ako mohol náš biskup Pavol, jeho slabá telesná konštrukcia, niečo také vydržať (DL 247).
      *
      Pred smrťou mal otec biskup Pavel prežíval veľké muky, telesné aj duševné, a ťažko uhádnuť, ktoré boli väčšie a neznesiteľnejšie. Nebolo pochýb, že jeho zdravotný stav je beznádejný. Ošetrujúci lekár-väzeň zavše prehodil ošetrovateľovi Františkovi Ondruškovi: „Náš Pavlíček musí mať úžasné bolesti.“ Kedykoľvek prechádzal popri smrteľnej posteli biskupa, vždy sa ho opýtal: „Tak, ako otče, máte veľké bolesti, však?“ Na to mu otec biskup s takmer nebadateľným úsmevom odpovedal: „Áno, pán doktor, mám strašné bolesti.“ Nebolo však nikdy počuť, žeby stonal alebo plakal. O svojich bolestiach hovoril iba vtedy, keď sa ho na to opýtali (DL 286).
      *
      Spoluväzeň František O. spomína, že biskup Pavel vo chvíľach, keď nastalo zmiernenie jeho bolestí, opakoval s veľkým zanietením, vždy ako niečo celkom nové: „Vieš, ja som poprosil toho milého Pána Boha, aby ma povolal z tohto slzavého údolia v ten deň, keď ma sem postavil. Viem, tebe je to smiešne. Biskup, a má také smiešne želanie. Ale prosím ho o to...“ (DL 286).
      Vieme, že táto jeho túžba sa splnila. Zomrel v nedeľu 17. júla 1960, 5 minút po polnoci – v deň svojich narodenín (vo veku 72 rokov)..

      Aplikácia:

      Sv. Terézia z Lisieux keď rozjímala o svojom mieste v organizme Cirkvi, mystického Kristovho tela, rozmýšľala o tom, kde, v ktorom úde je jej miesto. Poznala, že jej miestom a poslaním je láska v srdci Cirkvi. Vo vlastnom životopise napísala: „Pochopila som, že jedine láska pohýna údy Cirkvi k činnosti, lebo keby láska v nich nehorela, apoštoli by Evanjelium neboli hlásali, mučeníci by svoju krv neprelievali. Pochopila som, že láska v sebe obsahuje všetky poslania, láska je všetko, ona objíma všetky časy a miesta, slovom, láska je večná.“
      *
      Sv. Rozália z Limy, svätica zo 16. storočia, rodom zo Španielska (†1617). Vo svojom živote mnoho trpela a stále bola chorá. Nikdy však nenariekala, ale prosila: „Pane, rozmnož moje bolesti, ale rozmnož súčasne aj moju lásku.“
      *
      Pri voľbe pápeža Jána Pavla I., kardináli, ktorí vedľa neho stáli, ho posmeľovali: „Hlavu hore! Ak Pán dá nejaké bremeno, dá aj silu ho niesť.“
      *
      Vo výchovnom ústave zomieral na rakovinu krku mladý chlapec. Bol v Lurdách, ale vrátil sa neuzdravený, pretože prosil o to, aby vždy plnil Božiu vôľu a nie o uzdravenie. Istá žena, ktorá ho videla zvíjať sa v bolestiach, povedala: „Prečo Boh dopúšťa také utrpenie na toho nevinného chlapca?“ Chlapec to počul a povedal: „Boh je dobrý, má so mnou svoj plán. Miluje ma, i keď necháva trpieť.“
      Utrpením pripravil Boh jeho dušu ku kráse anjela, pripravil mu radostnú večnosť a ozdobil ňou svoju Cirkev.
      *
      Sv. Terézia z Ávily, jedna z cirkevných učiteliek katolíckej cirkvi, si uvedomovala mnohé ťažkosti, ktoré trápili veriacich, a vo svojej modlitbe sa opýtala: „Oh, môj Pane, je snáď pravdou, že ak ti niekto urobí službu, odmeníš ho nejakým veľkým trápením?“
      Boh dopúšťa utrpenie a bolesť aj na tých, ktorí sa mu odovzdávajú, a dáva im pocítiť niekedy až bolestný nedostatok. Boh dopustí, ale nikdy neodníme to podstatné – svoju prítomnosť, svoj pokoj a všetko, čo je potrebné, aby sa náš život naplnil podľa jeho plánov.
      *
      V živote sv. Terézie Veľkej sa hovorí, ako cestovala aj so svojimi spolusestrami. Boli im treba prejsť cez rozvodnenú rieku. Práve uprostred rieky sa pokazil povoz a ona musela vystúpiť do studenej vody. Pri tom ešte si rozrazila nohu o kameň. Bola ešte aj chorá k tomu. Vzdychla si: „Pane, ešte aj toto!“ Vnútorným hlasom jej odpovedal Pán Ježiš: „Áno, ešte aj toto! Lebo tak nakladám so svojimi.“ Na to Terézia odpovedala: „Preto ich máš tak málo.“
      *
      Keď sv. Margita Alacoque rozjímala o Kristovom utrpení, Pán ju privinul k sebe a povedal: „Prijmi, dcéra, kríž, ktorý ti dávam, a pestuj ho vo svojom srdci. Maj ho ustavične pred očami a nos ho na lakťoch svojej lásky. Bude ti spôsobovať najťažšie muky, zostaneš neznáma. Bude to hlad bez nasýtenia, smäd bez občerstvenia, žiaľ bez zmiernenia.“ Margita tomu nerozumela, a preto prosila: „Môj Bože, daj mi poznať, čo odo mňa žiadaš.“ Ježiš jej odpovedal: Mať kríž v srdci znamená byť vo všetkých veciach ukrižovaný. Niesť ho na lakťoch znamená vždy ho objímať ako najdrahocennejšiu záruku mojej lásky.“
      *
      V roku 1978 zomrel v Prahe vo veku 55 rokov vedecký pracovník ČSAV Dr. Jiří Mrázek, CSc. Zomrel po dlhej chorobe a bolestiach na rakovinu. Na počiatku svojej choroby sa vyznal: „Už tridsať rokov sa modlím krížovú cestu a stále rovnakú. Rozvíjal som myšlienku: Ak chcem prísť k Ježišovi, musím ísť jeho cestou celý život. Jedine tak dôjdeme k Bohu Otcovi. Vraciam sa k jednotlivým zastaveniam a prišiel som k tomu, že tou cestou musím ísť i s týmito pádmi... Viem, že budem všetko odovzdávať, že budem všetkého zbavený... i to, čo som dosiahol v práci, odovzdávam... Odovzdávam i deti... i manželku. A príde kalvária, kedy budeme opustení i od Boha. Budeme samí a úplne malí... A všetko, za čím sme išli, sa nám bude zdať ako bludička... Ale i tým musíme prejsť... Až potom príde zmŕtvychvstanie...“
      Prešiel svoju krížovú cestu, na ktorej poznal, že veda je nič, že úspechy sú nič, že nikto z priateľov mu nemôže pomôcť, že nakoniec ostane len človek a Boh.
      *
      Istý jesenný večer v roku 1896 na predmestí Paríža Cayenne sa ukázal katolícky kňaz. V tomto predmestí už dávno kňaza nevideli. I začali si z neho šarvanci robiť posmech, dokonca ktorýsi z nich vzal kameň a hodil ho do farára. Namieril dobre, rozbil kňazovi tvár. Kňaz sa zohol, vzal kameň, vložil si ho do vrecka a povedal: „Priateľu, tento kameň si beriem a uložím ho do základov kostola, ktorý tu budem pre vás budovať.“ Kňaz slovo dodržal a teraz v tomto parížskom predmestí stojí chrám zasvätený Matke Bože Ružencovej.
      *
      Pápež Pavol II., ktorý po atentáte 13. mája 1981 sa dlho liečil v rímskej nemocnici Gemelli, pri odchode z nemocnice svojim spolutrpiteľom povedal: „Vy ste moji najmilší bratia a sestry trpitelia. Lebo vy podľa slov sv. Pavla, na svojich telách doplňujete tom čo chyba tajomnému Kristovmu telu na utrpení. On trpel ako naša hlava a my jeho údy, sa svojim utrpením pripájame k nemu. Stávame sa mu podobnými a pomáhame mu vykupovať seba i svet.“
      *
      Ruský spisovateľ A. P. Čechov v závere románu Tri sestry napísal: „Príde doba, keď sa všetci dozvedia, prečo všetky tieto strádania. Zatiaľ ale treba žiť, treba pracovať...“ A tento zmysel napĺňa na celé jeho dielo.
      *
      V norimberskom súdnom protokole sa o lidickom farárovi Josefovi Štemberkovi píše: „Posilňoval ich Božím slovom.“
      Je to krásne svedectvo o kňazovi!
      *
      Na Druhom vatikánskom koncile sa hovorilo o istom biskupovi z Indie. Mnohí ho chcel poznať. Neboli by to novinári, keby ho nevyhľadali. A našli ho: v obyčajnom rímskom hoteli – a práve vo chvíli, ako si pral uteráky a ponožky. Užasli. Že by to bol ten slávny biskup? On ich uviedol na správnu mieru: „Ako vidíte, som to ja. U nás takto žijeme a vôbec nám to neprekáža.“
      *
      Oscar Romero, arcibiskup Salvadoru, ktorý bol zavraždený vo chvíli, keď slúžil svätú liturgiu (24. marca 1980), bol predtým na audiencii u Svätého Otca. Pri tejto príležitosti v interview, ktoré uviedlo Osservetore Romano, sa spomína, že odmietol návrh, žeby mu pridelili osobitnú ochranu: „Pastier sa nestará o svoju bezpečnosť, ale o bezpečnosť svojho stáda.“


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet