18.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Pod povrchom udalostí, kde zákonite víťazí dravosť nad tichosťou, sebectvo nad láskou, žije skutočná pravda, ktorá raz prelomí tento povrch a definitívne zaujme všetky priestory.

~JOZEF PORUBČAN SJ~

01.11.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť2359 reakcie0
(Share 286 1)


Téma: Spomienka na všetkých verných zosnulých / Mt 25, 1-13

Homília

      Za kňazom prišla žena v rokoch. Nepoznal ju, ale včera si všimol, že keď začal na pohrebe kázať, vyšla z kostola. Predstavila sa, že je právnička a poprosila ho, či by mu mohla niečo porozprávať.
      „Spomenula som, že som právnička a živím sa na hriechu, ktorý sa opakuje pri dedičskom konaní po smrti “drahého“ nebohého. Tu sa začínajú hádky, hnev a nezrovnalosti. Stále je niekto “ukrivdený“. Čím ďalej je menej ľudí, ktorí sa seriózne správajú pri týchto pozostalostiach. A keď aj áno, potom, po nejakom čase príde sestra či brat a prezerajú, špekulujú a domáhajú sa, aby som sa tak či onak snažila formulovať niečo v ich prospech, aspoň výhodu alebo nejasnosť, aby sa mohli súdiť ďalej o väčší kus či lepšiu čiastku z majetku po rodičoch. Preto, duchovný otče, nenávidím tie pohrebné nadnesené reči o milovanom…, milovanej…, o tom, že nikdy nezabudneme…, že budeme pamätať…, že ďakujeme za život, za lásku, za príklad. Je to klamstvo a podvod! Ak by som mohla, ak by som mala takú moc, tak by som to zakázala. Verte mi, že s mnohými, navonok inteligentnými a váženými ľuďmi, som hovorila a mám istotu, že závidia svojmu súrodencovi, svojej sestre, svojmu bratovi, že on nemal prijať až toľko, že on si nezaslúžil z rodičovského…, že bol taký, že je taká… Je tu príliš veľa ukrivdených a vo vnútri, v duši nešťastných ľudí.“
      Kňaz bol zasypaný spŕškou úprimných, ale ťažko vyvrátiteľných výpovedí. Dlho hľadal nejaké slová, ktoré by obstáli. (“Mozaika“ , 11/96, RKFÚ Bardejov).

      Dnes nestojíme nad rakvou milovanej osoby. Dnes pri spomienke na zosnulých, keď sme v anonymite a nikto by sa nemal uraziť, je potrebné si uvedomiť, ako je to v našom prípade. Starší by mali myslieť na to, aby nedali príčinu na hnevy, spory po ich smrti a spravodlivo podeliť, čo im patrí a čo pri smrti opustia. My všetci, čo sme potencionálnymi dedičmi, uvedomme si, že keď si niečo privlastníme, čo nám nepatrí, na čo nemáme nárok, právo, neprinesie nám Božie požehnanie, ale bude to na škodu našej duši a právom si vyslúžime raz za svoju lakomosť neúctu, nevďak a od Boha trest.
      Naopak, všetci máme pamätať na svoju smrť, stretnutie s Bohom Sudcom, na odmenu a trest, ale aj na to, aby po nás zostala milá spomienka, vďační pozostalí, a nie súdy, hnev…

      A na to nás upozorňujú aj záverečné slová Pána Ježiša z podobenstva o múdrych a nemúdrych pannách: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25,13).

      Tak ako pozaspávali panny z evanjelia, keď ženích neprichádzal, tak pod vplyvom okolností môže na ostražitosti stratiť aj svedomie človeka, že je ešte mladý, že nie je vážne chorý, že smrť je ešte ďaleko, že na Boha prestane myslieť. Ženích neoznámil, kedy príde. Nik z ľudí nevie ani deň, a ani hodinu svojho odchodu zo sveta. Veľmi často sa stáva ako pannám i ľuďom, že keď počuť hlas „ženích prichádza“ – je tu smrť, často náhla, neočakávaná, nepredvídaná, rodina nepovedala chorému, že je to s ním tak vážne, zabudol, že je predsa už starý, a teda že Boh Sudca prichádza... Súd posledný, konečný, rozhodujúci o celej večnosti je tu, a človek stráca reč, nevládze povedať: ľutujem, prosím o odpustenie, nevládze vyznať sa zo svojich hriechov. Nestačí si dať veci do poriadku s Bohom, ľuďmi i sám so sebou a – je tu koniec. Nestačí, pretože upadol do bezvedomia v zlomku sekundy, pri autonehode, srdiečko vypovedalo práve teraz svoju poslušnosť… Ruky stratili svoju silu, aby aspoň naznačili, že prosí o odpustenie, že sa chce rozlúčiť, že chce poďakovať… Nohy už neurobia krok, aby niekoho navštívili… Uši nepočujú plač pozostalých, ale aj hlúpe slová… Všetko to, prečo sme žili, namáhali sa, pracovali, stratilo svoju cenu. Pred Boha si berieme len to, čo rozhoduje o našej odmene a treste. Čo sme snáď podcenili, čomu sme na našu škodu nedali potrebnú vážnosť. Olej v našich srdciach je priateľstvo s Bohom. Minul sa? Láska k Bohu vyhasla? Ešte horí – či už ani netlie?
      Pre všetkých platia rovnako slová Pána Ježiša: „Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25,13).
      Stará a stále rovnako aktuálna myšlienka “Memento mori“ priviedla opáta z Cluny k myšlienke venovať aspoň jeden deň v roku modlitbám za zomrelých. Pápež Benedikt XV. v roku 1915 povolil kňazom slúžiť v tento deň tri sv. omše za zosnulých. Jednu na úmysel kňaza, druhú za všetky duše v očistci a tretiu na úmysel Svätého Otca. Prečo to robíme? Veríme vo večnú spásu. Už v Starom zákone Júda Machabejský po víťazných bojoch z Božieho vnuknutia robí zbierku, ktorú posiela do Jeruzalema, aby sa konali modlitby a obete za zomrelých (porov. 2 Mach 12,46). Veríme, že smrťou sa život nekončí. Veríme, že Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. Zo Zjavenia sv. Jána apoštola vieme, že do neba nevojde nič nečisté (porov. Zjv 21,27). Veríme, že človek za svoje hriechy buď tu na zemi, alebo po smrti v očistci musí zadosťučiniť za svoje hriechy. Veríme, že duše v očistci už nemôžu byť zatratené. Očistec spočíva v dočasnom odlúčení od blaženého spoločenstva s Bohom. Duše majú istú slávu v Božom kráľovstve, ale čas utrpenia im môžeme pomôcť skrátiť svojimi modlitbami, obeťami. V tomto stave bolestného očisťovania existuje len jedna útecha, že príde koniec prežívaných múk. Veríme, že aj duše v očistci môžu nám pomôcť. Preto sa máme nielen za duše v očistci modliť, ale ich aj prosiť o pomoc. Keď sa dostanú do spoločenstva v nebi s Bohom, iste budú našimi orodovníkmi. Podľa učenia Tridentského koncilu duše v očistci môžu od nás dostať pomoc, a preto za duše obetujeme nielen modlitbu, ale aj sv. omše, prijímania, sebazápory a podobne.
      Čo obetujeme za duše dnes? Zajtra? A každý deň?

      Hovorí sa, že človek má v živote troch priateľov, s ktorými sa stretáva najčastejšie. Sú to: peniaze, príbuzní a dobré skutky.
      Peniaze sú najnevernejšími priateľmi. Prídu k človeku, potešia ho, ale nie nadlho. Keď ich najviac potrebuje, vtedy ho opúšťajú. Čím je človek vo väčšej biede, tým viac sa od neho vzďaľujú. Nepomáhajú ani vtedy, keď je pomoc najviac potrebná.
      Príbuzní sú o niečo vernejší. Nie však úplne a nie vždy. Potešujú človeka a niektorí ho neopúšťajú ani v chorobe. Ale niekedy konajú aj falošne. Najmä vtedy, keď cítia, že niečo dostanú alebo zdedia. Na jednej strane človeka ľutujú, ale už čakajú, aby čím skôr zomrel a im viac zostalo. A keď zomrie, rýchlo na neho zabúdajú a nemodlia sa za neho.
      Dobré skutky sú najlepšími a najvernejšími priateľmi tu, aj na druhom svete. Vôbec človeka neopustia. Sprevádzajú ho všade, aj vtedy, keď ho tí prví opustia a druhí na neho úplne zabudnú. Z dobrých skutkov má človek najväčšiu radosť a sprevádzajú ho aj na druhý svet. Sú pri ňom pred Najvyšším a takto hovoria: „Bol si hladný a kŕmili sme ťa. Bol si smädný, nahý, pocestný… a my sme ťa obslúžili, lebo sme vedeli, že čokoľvek urobíme jednému z tvojich najmenších, ako keby sme tebe urobili. Sám si nás kedysi takto učil.“

      Je krásne, keď dnes pri hrobe svojich drahých nemáme výčitky. Keď skutočne prichádzame plní lásky a vďaky s modlitbou na perách. Boh vidí aj v skrytostí. Aj keď medzi nami a zomrelými je veľká prekážka, smrť. Vieme, že to čo boli oni, sme teraz my a čo sú oni teraz, budeme čo nevidieť aj my. Máme však vieru v srdci a tá je pre nás nádejou.

      V článku Žreb môžeme čítať príhodu autora, rozhovor, ktorý si nechtiac vypočul. Bolo ich osem. Štyri manželské páry. Všetci v stredných rokoch. Vstúpili do reštaurácie. Pozdravili, poobzerali sa a bez súhlasu čašníka spojili dva stoly a posadili sa. Vracali sa z cintorína. Na poslednej ceste odprevadili matku a dobrú znášanlivú svokru. Do reči im nebolo. Predsa, matka je matka. A keď ju strácame, žiaľbohu, práve vtedy si uvedomujeme, čo strácame. Tak sa rozprávali medzi sebou. Tretia fľaša vína, ako sa na kare svedčí a patrí, rozviazala im jazyk. Najprv mužom a neskôr ženám. Autor si uvedomil, že do odchodu vlaku mu ostáva ešte hodina, a preto si objednal ešte kávu. Tak si vypočul, ako dve sestry a dvaja bratia sa pustili do delenia dedičstva.
      Začal, pravdaže, najstarší: „Dúfam, že všetci viete, že môj syn študuje na konzervatóriu klavír a podľa toho by mal klavír pripadnúť mne.“ – „Keď ty si privlastňuješ klavír, tak potom ja si vezmem automatickú práčku. Beztak mi moja pred týždňom vypovedala službu.“ – „Keď vy dvaja klavír a automatickú práčku,“ ozvala sa druhá sestra, „potom ja chcem koberce a periny.“ – „Ako vidím,“ ozval sa najmladší brat, „zostali mi obrazy, fotoaparát a album známok.“ Mlčali. A kto mlčí, ten svedčí. V duchu som blahoželal tejto rodine, týmto súrodencom za to, že sa bez škriepky, zvady, bez vyhrážania sa súdom vedeli si rozdeliť dedičstvo po rodičoch. Tohoto svojho presvedčenia som sa nevzdal ani potom, keď najstarší brat povedal: „V našom smútku sme zabudli, že v byte rodičov je ešte televízor, rádiomagnetofón, rádio a harmonika. Veci majú rôzne hodnoty, a preto by som navrhoval, aby sme žrebovali.“ Súrodenci súhlasili a najstarší syn už aj z vrecka vyťahuje malý blok a trhá jeho listy. A vtedy sa ozve najmladšia nevesta, čo doteraz ešte neprehovorila ani slovo: „Ste štyria súrodenci. Vravíte, že rodičovský byt poznáte ako svoju dlaň, a predsa ste na to najdrahšie zabudli.“ Z prekvapenia sa prvý spamätal najstarší syn. Vykríkol: „Zabudli? Že my sme v rodičovskom byte dačo cenné zabudli? Na taký hlúpy žart nás, naša milá švagrinka, nenachytáš.“ – „Áno, moji milí, zabudli ste na chorého a na lôžko pripútaného otca. Čo s ním? Budete tiež žrebovať, alebo aspoň v jednom z vás sa nájde toľko lásky, úcty a vďaky?“ Pohľady štyroch súrodencov sa križovali ako ohnivé blesky.
      Odišiel som. Kávu som nedopil. V ústach som mal horko....

      Je vhodné dnešný deň využiť na vážny pohľad aj na podobné zamyslenie. Sladké reči dnes neobstoja. Pravda – aj keď bolí – je cennejšia. Čo tak zmieriť sa v rodine? Odpustiť si? Usporiadať pozostalosť? A najmä myslieť na zomrelých v láske a modliť sa za svoju hodinu smrti. Amen.

      Inšpirácie: Mt 25, 1-13 / Pamiatka zosnulých
      Kartotéka: Mt 25
12.06.2003 | Čítanosť(2852)
Mt 25, 14-30
12.06.2003 | Čítanosť(2717)
Mt 25, 31-46
12.06.2003 | Čítanosť(2627)
Mt 25, 1-13


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet