21.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Svätí nám ustavične dosvedčujú, že vzdávanie vďaky vo sviatosti Eucharistie je najdrahším momentom nášho duchovného života.

~R. Garrigou-Lagrange ~

27.10.2004 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť404 reakcie0
(Share 172 0)


11. Tá, ktorá je nekonečne radostná

Mária, najväčšie požehnanie

      Svätý evanjelista Ján na začiatku svojho evanjelia spomína svadbu v Káne Galilejskej, na ktorej bola „aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov“ (Jn 2, 1-2).
      Stalo sa však, že sa minulo víno. Panna Mária, citlivá pre potreby druhých, prvá vidí núdzu svadobčanov. Nenapadne príde k svojmu Synovi, v ktorom vidí jediné riešenie vzniknutej situácie.
      Ježiš potrebuje jej vieru. Veď sám povedal, že všetko je možné tomu, kto verí (porov.: Mk 9, 23). Panna Mária tu prináša svoju vieru. On ju odmieta: Ešte nie! Ona ho však prekonáva svojou vierou: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5), pretože nepochybuje.
      Ťažko si predstaviť, čo by sa bolo stalo, keby Panna Mária nebola prítomná na svadbe. Od určitej chvíle nebolo by už žiadne víno. Bola by to svadba len o ovocnej šťave. Pritom je to víno, ktoré „obveseľuje srdce človeka“ (Ž 104, 15). Takto sa Panna Mária stala služobnicou radosti. Je medzi ľuďmi tou, ktorá svojimi dobrotivými očami vie odhaliť nedostatok. Stáva sa tak akoby zástupcom Boha pred ľuďmi. Je medzi ľuďmi a s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. Aj v takej situácii, keď je nedostatok vína.
      Vidíme to aj neskoršie, že nechýba tam, kde je treba. Je spojivom medzi rozptýlenými apoštolmi, aby ich zhromaždila pri jednom stole vo svätodušnom večeradle (porov.: Sk 1, 14), kde sa udialo zrodenie Cirkvi. Toto znamenie je aj symbolom, že Panna Mária nebude chýbať všade tam, kde bude potrebná jej pomoc.
      Je pravdou, že Panna Mária sa často zjavuje smutná, plače (napr. v La Salette, a i.), a tento jav sa opakuje už niekoľko storočí a trvá až dodnes. V Máriiných slzách vidíme hlasnú výzvu matky, ktorá sa nezrieka ľudstva zabúdajúceho na evanjelium. Francois Mauriac hovorí: „Ježiš plače a Panna Mária plače nad tými, ktorí ho poznajú, ale ho neprijali; nad veriacimi, tak kňazmi ako aj laikmi. Odvážim sa povedať, že nad neveriacimi veriacimi.“ Z toho kristologického pohľadu Máriine slzy odhaľujú jej ľudskosť, keď nezostáva ľahostajná voči osudu sveta, ale aj bezmocnosť voči slobode ľudí, ktorí sa uzatvárajú pred spásou.
      Panna Mária je však aj dnes medzi ľuďmi tou, skrz ktorú „k nám radosť prichádza“ , ako to vyjadruje Akatist k Bohorodičke, jeden z najkrajších hymnusov východnej cirkvi z konca 5. storočia (1. ikos). To preto, že od nej máme najkrajšiu pieseň, ktorú odjakživa pozná náš spevník – Chválospev (Magnifikat). Jej radosť nespočíva v osobnom šťastnom duševnom rozpoložení a ani v priaznivých pomeroch okolo nej, ale z Božej blízkosti.
      Vari o tom môžeme pochybovať, keď máme očitých svedkov, ktorí sa stali apoštolmi úsmevu Panny Márie – napríklad Bernadetu z Lúrd alebo Teréziu z Lisieux?... Podľa svätej Bernadety úsmev Panny Márie (16. júla 1858) bol taký krásny, že človek, ktorý ho uzrie, je hotový zomrieť, aby ho mohol znovu vidieť... Svätá Terézia z Lisieux hovorí, že tvár Panny Márie, ktorú videla 13. mája 1883, vyžarovala dobrotu a nevýslovnú nehu. Bol to podmanivý úsmev.
      Svedectvá týchto múdrych panien, sú nielen spoločníčky, ktoré formovala Panna Mária, ale aj teologičky a učiteľky, boli pre otca Etienne Richera (predstaveného domu Spoločenstva Blahoslavenstvá v Dolanoch – ČR) motívom k napísaniu útlej knižočky pod názvom Mária, úsmev Boží (vyšla vo Vydavateľstve Serafín roku 1995). V úvode sa vyznáva: „Ó, Panna Mária, o tebe nemožno povedať, že máš na perách úsmev, ani že sa usmievaš. Ty si viac, si Boží úsmev a prísľub kráľovstva pre nás, ktorí sme takí doráňaní, úškrnmi tohto sveta. Ty si najkrajší úsmev aký venovalo stvorenstvo Bohu po svojom páde.“
      Čo je však potrebné povedať, že radosť Panny Márie nespočívala v jej osobnom šťastnom duševnom rozpoložení, ani v priaznivých podmienkach okolo nej, ale v tom, že bola v blízkosti Pána. Preto sa aj v jednej nemeckej piesni spieva: „Raduj sa, veď všetka bolesť zmizla, aleluja.“ Táto radosť je akoby ozvenou na Pánovu blízkosť, zatiaľ čo úzkosť je ozvenou na vzdialenosť od Boha.
      Toto svetlo radosti Panny Márie, ktoré túžili uzrieť mnohí proroci a králi Izraela, je pre nás veľkou nádejou, že nepominie. Panna Mária sa dáva celá tým, čo jej dávajú všetko: Ježiša, usmievajúceho sa v Márii.
      Radosť má tendenciu prenášať sa na iných, pre ňu sa usmievame a smejeme, tlieskame a poskakujeme, rozpína sa a má sklon prechádzať na iných.
      Vari žena, ktorá našla drachmu, čo stratila, nezvolala priateľky a susedky, aby sa radovali s ňou? (porov.: Lk 15, 8-9.
      A otec márnotratného syna, keď sa jeho syn vrátil domov, vari neprikázal usporiadať veľkú oslavu, aby sa s ním všetci mohli radovať? (porov.: Lk 15, 22).
      V tomto sa Panna Mária od nás nelíšila. Aj ona chcela dať vedieť o svojej prekypujúcej radosti. Len čo sa dozvedela o zázraku Alžbetinho počatia, išla Alžbetu navštíviť. „V týchto dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa...“ (Lk 1, 39). Je ľahké predstaviť si rozpoloženie jej mysle po tom, čo ju anjel opustil: jej duša prekypovala radosťou. Predovšetkým preto, lebo sa blížila Božia hodina, preto, lebo Vykupiteľ už bol na svete. Túžby, ktoré toľké generácie prechovávali po celé stáročia, sa napokon splnili. Alžbeta bola tou osobou, ktorej mohla dôverovať, prinajmenšom do tej miery, že sa spolu s ňou mohla tešiť. Preto sa k nej „ponáhľala“ a s radosťou hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu...“ (Lk 1, 46).
      Úsmev na tvári hovorí o vnútornom šťastí spojenej s Bohom. Hovorí o pokoji čistého svedomia, o bezstarostnom odovzdaní sa do rúk nebeského Otca, ktorý kŕmi nebeské vtáky, oblieka poľné ľalie a nikdy nezabúda na tých, ktorí mu bezhranične veria.
      Pontifikát pápeža Jána Pavla I. bol jedným z najkrajších v 20. storočí, hoci trval sotva 33 dní. Tento krátky čas mu však stačil na to, aby vstúpil do dejín ako Pápež úsmevu (Papa Sorriso). Práve svojím podmanivým úsmevom si získal obrovskú popularitu v Taliansku i na celom svete.
      Úsmev Jána Pavla I. prešiel akosi spolu s jeho menom na jeho nástupcu. Vieme totiž, že Ján Pavol II. si od začiatku svojho pontifikátu získaval milióny ľudských sŕdc vďaka svojmu veľkému zmyslu pre humor, žartom, úsmevom, jednoducho, vďaka kresťanskému optimizmu.
      Kazimierz Pielatowski hneď po jeho zvolení na pápežský stolec začal zbierať rôzne anekdoty a vtipné výroky krakovského kardinála a budúceho pápeža. Vznikla z toho pekná kniha, ktorej dal názov Úsmev Jána Pavla II. (vyšla vo Vydavateľstve DON BOSCO v roku 2000). V úvode tejto knihy napísal: „Nech pápežov úsmev napĺňa jasom aj vás!“
      Panna Mária je nám aj v tomto ohľade príkladom, pretože aj my, ako ľudské bytosti pociťujeme ten istý silný podnet prírody. Vari svätá Terézia, so svojimi bohatými skúsenosťami a s hlbokým chápaním skutočnosti, nepovedala, že každý, akokoľvek by bol svätý, potrebuje ventil? Dobre to vystihol svätý František Saleský: „Skutočný kresťan je najveselejším človekom!“ Ten, kto sa zdôveril, že vyjadruje svoje šťastie či žiaľ, oslobodil sa od niečoho, čo ho ťažilo, lebo aj šťastie môže ťažiť.
      Prečistá Panna Mária, ktorá si v živote nosiac navštívila svätú Alžbetu, aby si sa s ňou podelila o radosť, vypros nám u svojho Syna a nášho Boha, aby sme sa vo svojom živote mohli radovať svätou radosťou, ktorú si sama dostala ako dar od Boha a túto radosť vedeli prenášať aj na iných!


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet