19.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Hovorí sa, že človek by sa mal hanbiť, keď sa mení. To je nezmysel! Hanba je, keď sa nemení.

~LEV NIKOLAJEVIČ TOLSTOJ~

28.07.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť752 reakcie0
(Share 187 0)


Téma: Výzva k pokániu / Lk 13, 1-5

Pohrebná homília

Pohrebná homília Vitaliya Novaka.

Svätec zo 17. storočia, sv. Vincent, mal jedno pravidlo. Vždy keď sa niečo zvlášť mimoriadneho stalo, čo zaskočilo všedný beh života, pýtal sa sám seba: Čo tým chcel Boh povedať? Vedel totiž, a vieme aj my, že nič sa nedeje náhodou. Tragická smrť, ktorá sa stala bránou do večného života pre nášho zosnulého Ivana, isto chce prehovoriť ku všetkým nám, ktorí sme tu a tiež sme povolaní do života v Božom kráľovstve.
Drahá smútiaca rodina, bratia a sestry! Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, pre svojich súčasníkov, ale i pre nás vysvetľuje, čo chceli povedať tragické skutočnosti, ktoré sa stali: „Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali mu o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: "Myslite si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne. Alebo si myslite, že osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne“ (Lk 13, 1-5).
Udalosti, o ktorých Ježiš rozpráva, sú tragické. No mohli sme postrehnúť, že on sa nevenuje vysvetľovaniu príčin a dôsledkov tragicky zahynutých. Tak chce pozornosť odvrátiť od smrti tých, ktorí zahynuli. To platí aj pre nás. Lebo zosnulý Ivan, možno už dozrel a som si istý, že bol zrelý pre večný život v Božom kráľovstve. Vo svojom živote pochopil, kam smeruje a bol pripravený na prechod do večného života. Všimnime si, že Ježiš pri spomínaní tragických udalostí sa prihovára živým, pretože tu niet dôvodu myslieť si, že zosnulí boli väčší hriešnici ako ostatní. Je to dôvod k obráteniu a konaniu pokánia pre nás. Božie konanie, ktoré neraz nechápeme, neslúži nato, aby sme neustále kládli otázku Bohu: Prečo? Ale tu je namieste Ježišova výzva, robiť pokánie, aby sme boli pripravení na vstup do Božieho kráľovstva. Vieme, že všetci raz zomrieme. Otázka pokánia a dôležitosti tak nadobúda na váhe a dôležitosti pre každého jedného z nás, ktorí ešte máme možnosť niečo konať. Nikto z nás nie je svätý, ale Boh nás volá k pokániu, skrze ktoré sa môžeme zmeniť, stať sa dobrými a dosiahnuť spásu. Preto aj evanjelium, radostná zvesť, začína výzvou: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). Ježiš myslí na obrátenie sŕdc, na vnútorné pokánie, z ktorého majú prameniť skutky a úkony pokánia. Je to obrátenie sa celým srdcom k Bohu, zanechanie hriešneho života, zmierenie sa so susedmi, vernosť manželskej láske. Je to túžba a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo. Je to úsilie o život v láske. Najistejšia cesta pokánia v láske: vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša. A buďme si istí, že Boh dá silu začať znova.
Ježišovi záleží na každom jednom z nás. On kvôli nám prišiel na zem, bol umučený a vstal z mŕtvych, aby nám všetkým otvoril bránu do večného kráľovstva. Preto nás dnes volá k pokániu. Mám nádej, že náš brat, ktorý toto chápal vo svojom živote, už je v nebi a čaká na nás. Možno skrze jeho tak náhly odchod, Boh nám chce povedať, že aj my sa máme pripraviť a byť zrelý v čase, keď aj nás raz Boh povolá a tiež nevieme, kedy to bude a akým spôsobom. Boh nechce nikoho stratiť. Pokánie je cesta k nemu, v ústrety jeho milosrdnej láske. Či nie je to práve pokánie, čo pretvára náš život, podľa Božej vôle? Tou vôľou je život v láske k Bohu a k blížnym. Či nie je táto cesta zároveň cestou vlastného dozrievania?

Viem, bratia a sestry, že teraz sa nám ťažko nad týmto uvažuje, keď sme v takej smutnej situácii. Ale práve ona sa nám môže stať príležitosťou pre naše prvé kroky na ceste pokánia, teda k zmene života v život lásky podľa Božej vôle.
Podobná situácia sa stala príležitosťou k rastu a napredovaniu v láske jednej americkej rodiny.
Max Ellbrush, kvalifikovaný robotník, rozpráva z vlastného života. „Stalo sa to v piatok, bolo veľa zhonu, veď o šesť dní boli Vianoce. Písal sa rok 1958. Ja som pracoval ako elektrikár a snažil som sa nadbehnúť plán, aby som prežil Vianoce v pokoji, v kruhu svojej rodiny. Zrazu zazvonil telefón a hlas na druhej strane mi oznámil, že môjho 6-ročného syna zrazilo auto. Okolo neho bolo veľa ľudí. Keď som prišiel k nemu, ležal uprostred cesty, jeho blonďavé kučeravé vlasy boli rozstrapatené. V ten istý deň Krejh v nemocnici zomrel... Auto, ktoré ho zrazilo, ani raz nezatrúbilo a zmizlo. Moja manželka a ja sme išli z nemocnice po ulici ozdobenej vianočnými svetlami. Nijako sme nemohli pochopiť, čo sa vlastne stalo. Trvalo to až do večera. Keď som prechádzal okolo prázdneho lôžka, až vtedy som si uvedomil, čo sa stalo. Vtedy som sa rozplakal nielen kvôli samote, ale aj kvôli nezmyslu života vôbec. Z našich štyroch detí, práve Krejh nám najčastejšie pomáhal pri našich problémoch života. Keď sme prichádzali k niekomu na návštevu, hovorieval: „Aký máte krásny byt.“ Keď mu niekto niečo podaroval, bol dotknutý až k slzám, no darček daroval prvému decku, ktoré mu ho závidelo. Keď také dieťa malo zomrieť, keď taký život môže za okamih zhasnúť, potom nič nemá zmysel a viera v Boha je sebaklamstvo. Ráno sa moja beznádej a bezradnosť zmenila v slepú nenávisť voči človekovi, ktorý nám spôsobil nešťastie. Medzitým polícia toho človeka našla. Bol to 15-ročný Georg Wiliams. Polícia vedela, že pochádzal zo zlej rodiny. Jeho mama pracovala po nociach a cez deň spala. V osudný piatok nebol v škole a keď mama spala, ukradol kľúče od auta a plnou rýchlosťou uháňal cestou. Zdalo sa, že všetok môj hnev sa sústredil na meno Georg Wiliams. Zavolal som nášmu advokátovi a požiadal som ho, aby sa prípad riešil ako prípad dospelého. V kauzách maloletých súd nie je dosť tvrdý. Taký bol môj duševný stav. Neskoro v noci zo soboty na nedeľu som sa prechádzal po izbe a rukami som si silne stískal hlavu: Bože, vysvetli mi, prečo sa malo tak stáť?! Práve v ten okamih sa zmenil môj život. Vtedy som pochopil, že život má zmysel, má jeden jednoduchý cieľ. Podobá sa školskému roku. V tomto školskom roku, teda v tejto triede života, sme povinní naučiť sa iba jedno: láske. Nahlas som zvolal: Ó, Krejh, malý Krejh, za šesť rokov si sa mnoho naučil! Ako rýchlo si robil pokroky. Ako rýchlo ťa previedli do vyššieho ročníka.
Graci, moja manželka, sedela na posteli, keď som otvoril dvere spálne. Nič nerobila, iba sa dívala pred seba od toho nešťastného piatku. Zabral som ju za ruku a snažil som sa jej vysvetliť, že utrpenie na tejto zemi nie je koncom, ale vedie do šťastia, ďaleko za hranice našich očakávaní. Povedal som jej: Dnes večer nás už Krejh viac nepotrebuje. Ale potrebuje nás niekto iný. Je to Georg Wiliams. Veď sú Vianoce. Vo väzení pre neho nebude žiadneho vianočného darčeka, ak mu ho my nepošleme.
Graci počúvala spokojne, apaticky sa pozrela na mňa a povedala mi: Máš pravdu. Po smrti Krejha je to prvé správne riešenie. Ono bolo naozaj správnym. Ukázalo sa, že Georg bol múdrym a samostatným chlapcom, no bez budúcnosti. Potreboval otca a ja syna. Dostal svoj vianočný darček a aj jeho mama dostala krabicu zákuskov, ktoré napiekla Graci. My sme požiadali o jeho prepustenie z väzby. Keď vyšiel na slobodu, náš dom sa stal jeho druhým domovom. Po vyučovaní mi pomáha v elektrikárskej dielni. Stal sa dobrým starším bratom mojim ďalším trom deťom.“
Táto rodina pochopila, že aj tragická smrť má zmysel a stala sa pre nich príležitosťou k ďalšiemu kroku odpúšťať, milovať, a tak dozrievať na ceste k Bohu.

Drahí bratia a sestry, pochopiť reč mimoriadnych udalostí v našom živote býva neraz ťažké. No každá z nich nám prináša hlbokú pravdu a často kvôli tomu, že je mimoriadna, nám chce zvýrazniť a podčiarknuť obsah, ktorý v sebe skrýva. Prijmime Ježišove vysvetlenie a výzvu, ktorú adresuje všetkým nám. Robiť pokánie, aby sme zvládli úlohu v tejto triede života. Skrze pokánie tak dozrieť v láske, čo je pripravenosť na prechod do vyššieho ročníka.
Amen.

12.06.2003 | Čítanosť(2659)
Lk 13, 10-17
12.06.2003 | Čítanosť(2415)
Lk 13, 18-21
12.06.2003 | Čítanosť(2203)
Lk 13, 22-30


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet