18.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Namiesto sťažovania sa, že Boh je skrytý, vzdávajte mu vďaku za to, že toľko zo seba odhalil.”

~Blaise Pascal~

28.07.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť794 reakcie0
(Share 191 0)


Téma: Smrť s Kristom ako triumf víťazstva / Mk 15, 33-39

Pohrebná homília

Pohrebná homília Patrika Solára.

Bolesť patrí do každodenného života. Takmer každý deň sa stretávame so situáciami, ktoré prinášajú bolesť. Nemocnice, domy dôchodcov, penzióny, ale aj spovednice, psychologické poradne výrazne svedčia o tomto fakte. A hoci je bolesť nepríjemná a nik z nás po nej netúži, bolo by idealistické myslieť si, že ju môžeme zo sveta jednoducho vytlačiť. Veď keď sa Kristus bolesti nevyhol, ale pokorne sa jej podrobil, o čo viac to máme urobiť my.
Dnes sme, drahí bratia a sestry, svedkami Ježišovho utrpenia na kríži. Ježiš zvolal mocným hlasom: „Heloi, heloi, lema sabakthani?“, čo v preklade znamená „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Mk 15, 34)?
Popoludnie Ježišovej smrti stáva sa najsmutnejším a zároveň najradostnejším úsekom dejín ľudstva. Ježiš v tento deň zaplatil svojou svätou krvou za hriechy celého sveta.
Celá príroda prežíva toto utrpenie s Kristom. Už prorok Amos predpovedal: „V ten deň, hovorí Pán, dám slnku zapadnúť napoludnie a zem zatemním v jasný deň“ (Am 8, 9). Podľa nášho času nastala tma od dvanástej do tretej hodiny popoludní. Rozostrela sa ako smútočný plášť podľa Božej vôle po celej zemi v okamihu, keď začal Pánov posledný zápas. Až potom, keď dotrpel a odbila hodina vykúpenia, zmizol aj smútočný plášť, do ktorého sa zem zahalila..
Vonkajšia noc, ktorá obklopovala Ježišov kríž, bola zahalením Ježišovho utrpenia. Je to okamih, v ktorom Ježišovo utrpenie už skutočne a opravdivo prechádza do umierania. Ježiš vyslovuje slová 22. žalmu v posvätnej reči, v hebrejčine: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Mk 15, 34)? Dobrovoľne sa vydáva na smrť. A práve teraz nastáva okamih, v ktorom ho fyzicky i psychicky zachvátila hrôza smrti. Otec ho v istom zmysle opustil. Nie tak, že by mu mohol odobrať vnútorné spoločenstvo lásky. Otec prestrihol puto Ježišovho životného spoločenstva so sebou v tom, v čom bolo Ježišovo životné spoločenstvo s Bohom jedine účinným základom, tvorivou i nosnou silou aj jeho pozemsko-ľudského života. V tomto zmysle sa Ježiš cíti teraz skutočne opustený Bohom, pôvodcom svojho pozemského života. Je to hrôzyplný pocit pretrhnutia jeho doterajšieho životného spojenia s Otcom.
Ani v poslednej agónii mu nedávajú jeho neprajníci pokoj. Znova sa vysmievajú z jeho mesiášstva. A aj pôvodne dobrý skutok, keď niekto z okolostojacich nastokol na trstinu špongiu s octom, aby zmiernil Kristove smrteľné bolesti, mení sa na výsmech: „Počkajte, uvidíme, či ho Eliáš príde sňať“ (Mk 15, 36).
Smrť Krista nastala nezvyčajne rýchlo. Zvolal mocným hlasom a vydýchol ducha. Nebol to ale výkrik zúfalca, muselo v ňom byť niečo z triumfu. Muselo v ňom cítiť silu Toho, ktorý premohol smrť. Ináč by pohanský stotník nebol schopný vydať také významné svedectvo.
Zvláštny význam tu má roztrhnutie chrámovej opony. Jej úlohou bolo zahaliť pohľad na nezahalenú Božiu slávu. Toto zahalenie končí smrťou Krista. Teraz - pri pohľade na Ukrižovaného - môžeme vidieť, kto Boh je. A preto teraz môžeme aj pochopiť, aj vyznať so stotníkom, že Ježiš bol Boží Syn.
Aj nám sa chce v tejto chvíli zvolať: Bože, prečo?! Naše srdcia sú zahalené v smútku, žiaľ zavítal do nášho domu. Náš zosnulý brat je tu síce medzi nami, ale už nás nevníma, nevidí, necíti. Už nemôže počuť naše slová, slová lásky a vďaky. Je tu s nami, a predsa tu už nie je. A my nechápeme prečo. Prežívame zvláštnu agóniu utrpenia a bôľu. A v nej sa opäť a opäť spytujeme: Bože, prečo si ma opustil?
V týchto okamihoch sa zázračne spájame s osudom Ježiša Krista. Jeho výkrik na kríži rezonuje v našich srdciach a cítime, že sa s Ježišom akosi prirodzene spájame užšie. Stáva sa naším bratom a priateľom, pretože v utrpení sme si bližší. Taký je zákon bolesti.
Ale podobne ako v Ježišovom prípade, ani u nás nesmie ísť o bolesť nezmyselnú. Bolesť, ktorú prežívame pri rozlúčke s naším bratom, mala by nás niečo naučiť, mala by nás očisťovať. V našom smútku mali by sme si uvedomiť, že človek je na tomto svete len dočasne, že smrť skôr či neskôr príde ku každému a on sa bude musieť konfrontovať s touto neúprosnou životnou udalosťou. V konfrontácii so smrťou stretávame sa s perspektívami, ktoré prekračujú našu pozemskú existenciu. Stojíme zoči-voči tajomstvu posmrtného života. Veď smrťou sa život nekončí, iba mení. Myšlienka smrti nás núti premýšľať o zmysle pozemského života, a nielen o ňom. Núti nás premýšľať o spôsobe, akým tento život prežívame, čo v konečnom dôsledku pre nás kresťanov znamená konfrontovať náš život so životom a učením Krista. Tak sa nám vo svetle Božieho života odkrýva nahota a prázdnota nášho žitia bez Krista.
Náš zosnulý brat prežíval na tejto zemi radosť zo života s Kristom, a preto právom dúfame, že sa Kristus o neho už postaral, že ho odmenil za jeho námahy a obety. Veríme, že aj jeho umieranie nieslo v sebe triumf víťazstva. Aj naša bolesť má mať v sebe takýto triumf víťazstva, pretože s Kristom sa životný boj prehrať nedá, kto zostane s ním, nevyhnutne víťazí.
Sestra Briegie Mc Kenna, ktorá sa vo svojom živote každý deň stretáva s bolesťou, ale zároveň aj s uzdravujúcou Božou mocou, spomína takúto udalosť:
Raz prišiel za mnou otec deväťročného dievčatka, ktoré zomieralo na leukémiu. Bol veľmi rozrušený. Hovoril mi: „Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách, ale nič nepomohlo. Sestra, teraz je to na vás, proste Ježiša za uzdravenie.“ Keď som prišla do nemocnice, kde dievčatko ležalo, chytila som sa jeho rúčky a pocítila som, akoby mi chcela povedať: „Ja nepotrebujem uzdravenie, ale môj ocko ho potrebuje. Ja som šťastná, že idem k Ježišovi.“ Vyšla som z izby a rodičom som povedala: „Ježiš vás nesklame, pretože vás a vašu malú Máriu miluje viac ako kohokoľvek iného. On vám dá silu, ktorú potrebujete, a on uzdraví Máriu spôsobom, ktorý on pokladá za najlepší.“
O tri dni mi rodičia telefonicky oznámili, že malá Mária zomrela. Okamžite som ich išla navštíviť. Nezabudnem na to krásne malé dievčatko uložené v truhle v dome smútku a na rodičov, ktorí pre nej stáli. Otec prišiel ku mne, objal ma a povedal: „Sestra Briege, chcem sa vám poďakovať. Viete, teraz chápem, že uzdravenie nie je splnenie mojej vlastnej vôle, ale je to prijatie sily a milosti na to, aby človek povedal áno Božej vôli. Uvedomil som si, že maličká Mária nebola moja. Bola mi daná, aby som ju miloval, vychovával a staral sa o ňu, ona bola Pánova - a kto som ja, aby som mohol hovoriť Bohu, čo má robiť?“
Ani my nemáme právo rozkazovať Bohu, čo má robiť. On totiž najlepšie vie, čo najviac potrebujeme a čo je pre nás najlepšie. Ak nás postihuje bolesťou, veľmi dobre vie, načo nám to bude slúžiť. A tak sa v hlbokej viere skloňme pred jeho majestátom aj teraz, keď si k sebe povolal nášho brata.
Všemohúci Bože, ktorý si dopustil, aby bolesť prežíval aj tvoj Syn Ježiš Kristus na kríži, daj nám pochopiť jej význam. Daj nám silu veriť, že tvoje mocné skutky majú zmysel, nech sa nás dotýkajú akokoľvek. A daj nám silu do života, aby sme ťažkosti a bolesti vždy vedeli premáhať, pretože oni sú cestou, ktorá nás privedie do večného šťastia v nebi, ktoré, ako pevne veríme, náš brat už prežíva.
Amen.

12.06.2003 | Čítanosť(2016)
Mk 15, 33-47
12.06.2003 | Čítanosť(1730)
Mk 15, 1-32


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet