19.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Som veľmi šťastná, že v Božom kráľovstve je veľa príbytkov. Lebo keby boli len tie, ktorých opis a cesta k nim sa mi zdajú nepochopiteľné, nemohla by som do nich vstúpiť.”

~SV. TERÉZIA Z LISIEUX ~

28.07.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť910 reakcie0
(Share 222 0)


Téma: Lebo kde je váš poklad, tam je vaše srdce / Lk 12, 33-34

Pohrebná homília

Pohrebná homília Andreja Legutkého.

V Krakove na námestí je malé kvetinárstvo. Kvetinárstvo plné netrpezlivých ľudí. Unavená predavačka sa usiluje zo všetkých síl, ale nestíha. Zrazu zastane a nakloní hlavu k malému tranzistorovému rádiu. Potom zdvihne ruku. Ticho, hrajú Chopina! Hučiaci dav stíchne, všetci počúvajú. Tóny etudy g-mol v tej chvíli zmenia uponáhľaných obyvateľov veľkomesta na najpozornejšie publikum a tesný obchodík sa stáva zrazu koncertnou miestnosťou. Absolútne ticho, v ktorom sa človeku na okamih zdá, že pochopil temer všetko. Prekračuje hrajúce a stúpa k poznaniu, po ktorom podvedome túži. Aj tóny stúpajú a otvárajú dovtedy nedobytné brány. Človek nazrie, chce vstúpiť... Zrazu je ticho. Ktosi vzdychne, iný rozpačito zakašle, ďalší nervózne pošúcha nohami. Staršia pani sa zahanbí, že musela použiť vreckovku. Chvíľa, v ktorej mŕtvy zastavil čas. Kto zo živých to dokáže? V ten deň to bola út1a krakovská predavačka kvetov. Ticho, hrajú Chopina, povedala. (Marec A.,: Kroky proti vetru, str. 18).
Poliaci majú radi F. Chopina. Tento veľký poľský hudobník je pochovaný v Paríži, ale jeho srdce po smrti vyňali a pochovali vo Varšave.

Pán Ježiš v evanjeliu, ktoré sme počuli, hovorí trocha revolučné slová: „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“ (Lk 12, 33-34).

Mnohí z nás, ktorí sme sa tu zišli, máme s ľuďmi, a žiaľ, i s kresťanmi, rôzne skúsenosti. Skôr sú iné ako podobné tomu, čo nám prikáza1 Ježiš. Neraz veci, ktoré sú nám i zbytočné, nám natoľko prirástli k srdcu, že ich strata či zničenie nás oberú o dobrú náladu. Sme zlí Ježišovi učeníci? Ak máme čohosi naozaj priveľa a nijako to nevyužijeme, je namieste zamyslenie sa nad tým, akými sme kresťanmi. A nemusí ísť iba o peniaze, či iné hmotné prebytky. Neraz sme egoistami v hospodárení s časom, láskou, úsmevom - veď často sa s týmito nehmotnými darmi nevieme podeliť ani s najbližšími. Asi nikde nepremýšľa človek v takýchto dimenziách viac, ako pri rozlúčke s človekom, ktorý dokončil svoju pozemskú púť a prešiel smrťou do života, kde hmotné veci strácajú úplne na hodnote. Na to nás chcel Ježiš usmerniť. Nie aby sme žili v jaskyniach, ani nechce, aby sme z toho mála, čo si ťažko v pote tváre dorobíme, podporovali tých, ktorí majú azda rovnakú príležitosť žiť dôstojne, ale pre lenivosť či vypočítavosť sa chcú priživovať. Ježiš chce, aby sme si zachovali slobodu od všetkého, čo nás môže zotročiť: hmotného i duchovného. Lebo čokoľvek človek robí, či je to dobré alebo zlé, vždy do toho vkladá i svoju dušu, dáva do toho i svoje srdce. Takže, čokoľvek človek robí, ono si ho to vždy tak trochu zotročí. No existuje len jedno "šťastné" otroctvo. Je ním otroctvo dobra. Kto koná dobro, vkladá do toho i svoje srdce a stáva sa otrokom dobra. Taký človek žije šťastne, lebo sa nebojí, že mu ktosi ukradne srdce spolu s hmotou, do ktorej ho vkladal. Tou hmotou môžu byť peniaze, auto, dom, práca, šport... Ak človek viac dáva, ako očakáva, tým spokojnejšie a bez strachu človek rešpektuje smrť ako prechod a nie ako definitívny koniec.
Seneca ani netušil, že v čase, keď zomiera1, v Nazarete žil niekoľkoročný chlapec, Ježiš, ktorý dá definitívnu odpoveď na otázku, ktorou sa dlhšie Seneca zaoberal bez nájdenia odpovede: Mors quid est? Aut fuůs aut transitus? Čo je smrť? Koniec alebo prechod?

My vieme a pevne veríme, že je prechodom. Preto sme kresťania. Preto veríme v Boha. Preto si s námahou zhromažďujeme poklad tam, kde nie sú zlodeji ani mole. A je ťažké chápať a rozmýšľať v dimenziách ekonómie lásky a darovania. Ale o to ľahší je potom prechod cez čiaru smrti, onen Senecov "transitus", po ktorom tak túžil. Že to bolo vždy také - aj v dobách prvotnej cirkvi - dávať zo svojho prebytku, o tom hovorí jasné vysvetlenie sv. Jána Zlatoústeho: „Nedeliť sa s chudobnými o svoj majetok, to je okrádať ich a brať im život. Majetok, ktorý vlastníme, nie je náš, patrí im“ (KKC, str. 594). Ako ďaleko sme od tejto radikality? Ale kto to skúsi, platí, že nielen kdesi ďaleko v nebi si získava odmenu za svoje dobré skutky, ale je odmenený už tu na zemi. Priateľstvom ľudí, ale i Božím požehnaním.

Aj náš brat, s ktorým sme sa prišli rozlúčiť, nás mnohým obdaril. Zabudneme, čo hmotné nám daroval, ale ostane v našich srdciach vo chvíľach stretnutí, keď nás obdaril radou, úsmevom, sebaobetou. Vždy budeme spomínať na chvíle, keď si na nás našiel čas, keď pomohol. To je nezničiteľný poklad.
O poklade, o nešťastnom poklade, o poklade na striebornom jazere písal spisovateľ, ktorého meno iste všetci poznáte. Kto by nepoznal autora Winetua či Old Shaterhanda? Karl May, syn chudobných tkáčov, málokto však vie, že bol do šiestich rokov úplne slepý, s nesmiernou námahou vyštudoval na učiteľa, bol krivo obvinený, dostal celoživotný zákaz byť učiteľom. A tak sa z pomsty rozhodol naozaj byť zločincom. Podvádzal, kradol a bol viackrát odsúdený a dostal spolu 7 rokov väzenia. A predsa jeho srdce túžilo po dobrote. Po prepustení začal písať a postupne sa jeho túžba po láske, spravodlivosti a víťazstve dobra nad zlom zmenila v túžbu mnohých sŕdc chlapcov a dievčat, ktoré čítali jeho knihy. Poklad jeho srdca sa stal pokladom mnohých sŕdc. A hmotné bohatstvo, ktoré mu jeho knihy priniesli, ho nepokazilo. Už ako váženého spisovateľa ho raz zatkla polícia, lebo v jednej dedine spontánne pomohol veľkou sumou peňazí úplne cudzej rodine v núdzi, a tým sa stal podozrivým jednému prihorlivému policajtovi. Nasledovali ospravedlnenia a Karl May sa isto len pousmial. Jeho poklad, z ktorého čerpal, mu nik nemohol ohroziť. Lebo dobré srdce ani väzenie, ba ani smrť nemôže premôcť.

F. Chopin veľmi miloval svoju vlasť. Bola mu prevzácnym pokladom. Preto chce, aby jeho srdce pochovali vo Varšave. Nevenoval svojej otčine umné ruky klavírneho virtuóza, ani geniálny mozog skladateľa, ale svoje srdce. Kde je náš poklad, tam tiahne naše srdce. Aj náš zosnulý brat si čestným životom zhromaždil veľký poklad v nebi a jeho srdce bezpochyby Pán pritúlil spolu s jeho pokladom Dobra do svojich láskavých dlaní. Kiež by sme i my túžili zhromažďovať si poklad v nebi, a tak patriť ku pravým a skutočným učeníkom nášho Pána.
Amen.

12.06.2003 | Čítanosť(2736)
Lk 12, 49-59
12.06.2003 | Čítanosť(2522)
Lk 12, 32-48
12.06.2003 | Čítanosť(2465)
Lk 12, 1-12


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet