21.november 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Nikdy si neber za príklad správanie človeka, lebo diabol môže pred teba postaviť jeho nedokonalosti, ale napodobňuj Ježiša, ktorý je najdokonalejší, a nezblúdiš.

~SV. JÁN Z KRÍŽA~

23.06.2004 - Mgr. Eva Voskárová
čítanosť845 reakcie0
(Share 253 0)


Téma: Zachariáš

Myšlienky... 72/2004

      Zachariáš a Anna.
      Ich pôvod – bezvadný, bez kádrového škrabanca.
      Ich život – boli spravodliví – dávali Bohu čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo, zachovávali všetky predpisy a príkazy.

      Boli sami so sebou spokojní! S jednou vecou však boli nespokojní – nemali deti. A to je veľká vec. Lenže to nezáviselo od nich. Vedeli, že darcom života je Boh. Modlili sa, prinášali obety, na ten úmysel sa postili, konali skutky milosrdenstva, len aby ich vypočul a dal im, čo si žiadali – veď si to zaslúžili.
      Bežali mesiace, roky. NIČ. Zväčšovali počet modlitieb, zintenzívňovali svoju námahu, útočili na nebesia, plakali, hnevali sa, boli netrpezliví, popudliví,... rezignovali.
       „Už sa nič nedá robiť. Boh na nás zabudol. Neviem prečo?“ rozmýšľal Zachariáš. „Veď som robil všetko, čo odo mňa chcel. On je mojím dlžníkom!“
      A ako to vyzeralo u nich doma? Mladá, krásna Alžbeta sa starala o muža a domácnosť. S láskou chystala výbavičku pre dieťa. Sama ju robila, pohládzala, usmievala sa na ňu, spievala uspávanky. Netrpezlivo čakala – či už? NIE. Ľudia sa vypytujú – ona sa modlí, sa i so Zachariášom. Roky plynú – aj slzy vyplakané v kútiku, kde ju nik nevidí. Ľudia sa už nevypytujú – šuškajú si. To je horšie! Už si ani nešuškajú – mávnu rukou.
       „Ona je na vine. Ktovie ako zhrešila. Boh ju trestá. Chudák Zachariáš!“
      A Zachariáš sa doma zmenil. Už to nie je ten milý, láskavý Zachariáš. Je netrpezlivý, požadovačný, hnevlivý. Pre ňu nemá čas – ale koľko sa venuje iným! Veď sa už ani poriadne nerozprávajú len: „Toto urob! Toto chcem!“ Pre pokoj v dome stíchla aj ona. Bolo to ešte horšie. Nevyplakané slzy zatvrdili jej srdce, stvrdla, uzavrela sa do seba, začala sa ľutovať (a to je najťažšia choroba). Boh ju neopustil, lebo mu slúžila a dôverovala mu. Našla si náhradu za svoje deti – cudzie, opustené. Tie ju vyhľadávali v jej samote a ona sa im venovala. To boli jej deti. Dávala im svoj čas, lásku a všetko, čo mala. Prijala z rúk Božích svoj údel – ďakovala aj za to. „Boh vie, čo robí a dobre to robí,“ hovorievala. Radosť s deťmi jej vynahradila chlad domova. Pre všetkých bola dobrou tetou Alžbetou. Zachariáš, zahrabaný vo svojich povinnostiach a starostiach, ani nezbadal ako Alžbeta skrásnela, aká je pokojná a šťastná. Alebo áno? Nepodozrieval ju? Ak áno, bolo to pre ňu ďalšie utrpenie, rany, ktoré veľmi boleli. Najviac bolia od tých, ktorých milujeme!
      Tak sa vo svojom živote doškriabali skoro ku vrcholu, keď sa stala tá veľká udalosť. Nebolo to nič naplánované, len obyčajný lós. Nekonal nič neobvyklé, len to, čo robil už celé roky: „službu pred Bohom, podľa zvyku“. Služba Bohu sa aj jemu stala zvykom – rutinou. Nič horšieho sa nemohlo stať! Zvyk je železná košeľa – nedovolí rásť. Kde nie je rast, tam pomaly končí život. Život je pohyb a pohyb je rast. Keď nie telesný, tak duchovný. Vonku sa modlilo veľa ľudí – tí žili. Zachariáš bol dnu – prinášal obetu, ale sa nemodlil. Jeho srdce (možno aj ústa) boli zatvorené ako miestnosť, v ktorej bol. Zrazu Anjel (Boží posol) stojí pri oltári: „Čo to? Odkiaľ sa vzal? Kto je to? To môže byť len Anjel. Boh ma vidí, nachytal ma pri mojej rutine, bezmyšlienkovitosti, dôležitosti, vzbure.“ Zrazu veľmi jasne vidí svoje srdce. Preciťuje strach. Človek sa zle cíti, keď sú odhalené jeho najtajnejšie myšlienky. „Boh to vidí, čo bude teraz?“ Strach ho paralyzoval. „Neboj sa Zachariáš.“ Ach, ako dobre sa to počúva. „Oslovuje ma vlastným menom, má ma rád,“ vydýchol si Zachariáš. Až teraz počuje ako ozvenu ďalšie slová: „Tvoja modlitba je vyslyšaná.“ „Ktorá, Pane, veď ja som sa už dávno ozajstne nemodlil?“ „Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa ešte radovať. On bude veľký pred Pánom. Naplní ho Svätý Duch a mnohých obráti. Pripraví Pánovi ľud.“ Prekvapenie, nádej, radosť. Hneď ani všetko nevnímal. Zrazu vyhŕkol: „Podľa čoho to spoznám? Som už starec i žena!“ (Veď ho nevychovám! = starosťami zakalená radosť. Spolieha sa len na seba. Akoby bol povedal: Pane Bože, to si sa mal poponáhľať! Teraz ma už bude rušiť detský krik!)
      Keď ho porovnávame s Abrahámom alebo s Pannou Máriou vidíme veľký rozdiel. Abrahám bol tiež starý, ale veril a spoliehal sa na Pána. Mária sa nezištne odovzdala i keď vedela, čo sa jej môže stať. Prijímala aj nebezpečenstvo. Jej láska bola nezištná. Zachariášovi to chýbalo. Tu zahrmelo: „Som Gabriel = Bohom poslaný oznámiť ti to. Neuveril si, preto onemieš!“ Život Zachariáša viedol zákonite k tomuto ortieľu: veľa sa modlil – odriekal slová, ale duchom nebol prítomný. Veľa druhých poučoval – robil to len ústami. Nevedel počúvať ani vlastnú ženu – aj Anjela počúval len na pol ucha. Nemal rád ticho – teraz mu ho Pán dožičil na deväť mesiacov. Bol to čas požehnaný. Mal čas obzrieť sa dozadu, ponoriť sa do hĺbky. Bol to čas obrátenia, ďakovania, oslavy, modlitby vychádzajúcej zo srdca. Úplne sa zmenil. Ľud to zbadal. Ani rutina ani skutočná viera sa nedajú skryť! Od tej chvíle začal Zachariáš prežívať tichú, pokojnú a svietiacu radosť. A čo Alžbeta? Smiech a slzy radosti, pokoj, šťastie. Ich domov sa stal domom modlitby, porozumenia, pokoja. Vážiť si to vie len ten, kto to stratil a znova našiel. Boh ich neopustil, stále bol pri nich. On vie, čo je pre nich dobré. Až teraz to pochopili a ďakovali.
      Ja tiež ďakujem za všetko vo svojom živote. Sú to nezaslúžené dary, ktoré som dostala pre seba i pre druhých. Pomáhaj mi, Pane, slúžiť.
25.10.2006 | Čítanosť(1570)
Téma: Lk 1, 57-80 / Dôvera
15.11.2006 | Čítanosť(1007)
Téma: Lk 1, 19-22


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet