20.november 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

     „Pokladaj za Božie milosrdenstvo, ak sa ti niekedy dostane dobrého slova, pretože si nijaké nezasluhuješ.”

~sv. Ján z Kríža ~

12.06.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť2287 reakcie0
(Share 382 0)


Téma: Povolanie – vec nás všetkých / Primície / Mt 9,36–10, 8

Homília

      Otázka pre každého z nás:
      Čo by sme si dnes všetci – bez rozdielu veku, postavenia a podobne – mali pripomenúť a uvedomiť?
      Zdá sa, že kňazské povolanie je na vymretie, nepotrebné, neaktuálne, že stráca na časovosti, význame a potrebe.
      Muž stredných rokov rozprával v spoločnosti, ako je farárom dobre. Prítomný kňaz ho napokon oslovil: – Viem, že máte dvoch synov. Dajte teda jedného syna Bohu. Za kňaza. –
      A ako reagoval muž?
      Vraj nechce synovi pokaziť život.
      Ale pripomeňme si, že medzi atraktívne povolanie už vôbec nepatrí ani povolanie roľníka, rybára či vychovávateľa. Kto z nás by si vedel život predstaviť bez týchto povolaní? Dnes je všeobecne známe, že naše Slovensko trpí nedostatkom autority, krízou autority, čo je dôsledok aj toho, že nežijeme svoj život tak, ako sa patrí, ako od nás žiada Boh. Nežijeme svoje povolanie.
      Na to nás všetkých dnes upozorňuje Ježiš slovami: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mt 10,7).
      Ježiš tieto slová neadresuje len tým Dvanástim z evanjelia. Ježiš vidí aj dnes zástupy – a aké sú? Zmorené, skleslé, znudené, znechutené životom... Aj o dnešnej dobe Ježiš hovorí: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo“ (Mt 9,37). Mnohí katolíci pri slove „pastier“ myslia na kňazské povolanie. Keď Ježiš hovorí o pastieroch, nemyslí len na pápeža, biskupov a kňazov. Kto by takto zmýšľal, mýlil by sa. Takto zmýšľajúci potom zodpovednosť za Cirkev a spásu duší by kládol len na kňazské plecia, a taký vidí v Cirkvi len kňazov, a nie seba. Taký sa necíti zodpovedný za Cirkev, ba dokonca nemá takú zodpovednosť za svoju dušu a duše mu zverené Bohom, ako si to praje Kristus.
      Ježiš pri voľbe apoštolov nám dnes a ešte viac pri primičnej svätej omši hovorí: Cirkev – to ste vy všetci! Viackrát čítame v Písme, že my všetci tvoríme rodinu Božiu. My všetci sme deti Boha Otca a bratia a sestry Pána Ježiša. A či sme už neprijali sviatosť birmovania?
      Už v Starom zákone čítame, ako si Boh vyvolil národ, cez ktorý chce všetkým ľuďom zjaviť svoju slávu. Preto si vyvolil Abraháma a dáva mu prísľub, že jeho potomstva bude ako piesku na brehu mora a ako hviezd na oblohe. Jakubovi dáva dvanásť synov, z ktorých povstane národ, ktorý svetu má oznamovať zmysel života, cieľ života a poslanie človeka na zemi. Boh si národ formuje, ochraňuje, učí, vedie, ale keď národ opustí Boha, zradí Boha, ide za inými bohmi, pravý Boh nemlčí. Pretože miluje, musí aj trestať. A pretože je spravodlivý, dopúšťa na ľudí aj ťažkosti. Boh má právo na vernosť od svojho ľudu.
      V plnosti času prichádza na zem Boh. Ježiš prijíma prirodzenosť človeka. Stáva sa nám podobný vo všetkom okrem hriechu. Ježiš svojím učením, divmi a zázrakmi začína utvárať Cirkev. Na kríži zmieruje Otca za všetkých ľudí. Rodí sa Cirkev. A na päťdesiaty deň, tak ako predpovedal, zostupuje Duch Svätý na apoštolov a všetkých, čo prijímajú Ježiša za Boha. Cirkev Kristova je na svete. Tá Cirkev, o ktorej platia slová: „ ...pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Cirkev je spoločenstvo, ktoré si Boh vyvolil a povolal bez rozdielu reči či farby pleti. Kresťanom sa nestáva človek narodením, ale prijatím sviatosti krstu. Preto Cirkev nie je zviazaná s nejakou kultúrou, hospodárskym mechanizmom či politickou stranou. Každý kresťan je osobne Bohom povolaný žiť svoj vzťah k nemu. Kresťan nesmie žiť svoju vieru a presvedčenie na úkor iných.
      Každého pokrsteného Boh volá žiť svoj vzťah k nemu. Preto si je kresťan vedomý, že nestačí, aby bol pokrstený, nemôže sa odvolávať na to, že pochádza z kresťanskej krajiny, rodiny, že má brata kňaza a podobne. Každý bez rozdielu veku, postavenia a pohlavia máme žiť svoje povolanie, že patríme Kristovi. Ježiš aj mám adresuje slová: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10,8).
      Naše Slovensko je známe svojimi nádhernými krojmi a výšivkami. Vieme, ako odborníci hodnotia túto zručnosť, um a šikovnosť našich umelcov. Odborník nepozerá len na harmóniu farieb, techniku prevedenej práce, postup, ale pozrie si druhú stranu výšivky. Pozrie si, aká je kvalita druhej strany. O viere apoštol Jakub napísal: „Viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Je správne, že my kresťania si uvedomujeme svoje povolanie kresťana v pravom svetle. Účasť na omši to neznamená len povinnosť. Keď berieme účasť na omši ako povinnosť, rýchlo sa stane, že na omšu nepôjdeme. A neostane to len pri tom, že nejdeme na omšu; výhovorka sa vždy nájde, ale vynechá sa i ranná modlitba, pretože sa prispí a večer – po určitom čase modlenia sa poležiačky – sa modlitba celkom vypustí. Ak sa spoveď berie ako povinnosť, stane sa zvykom len na Vianoce či Veľkú noc a časom celkom stratí na význame, potrebe a hodnote. Nečudujme sa potom, že prejdú roky a dušu možno smelo prirovnať k tomu, čo by sme si nikdy neobliekli, kde by sme nikdy nevkročili, s kým by sme sa nepustili do rozhovoru. A predsa neprestali platiť Božie príkazy: Ja som Pán, Boh tvoj...; Spomni si, aby si deň sviatočný svätil a tiež príkaz Cirkvi: V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši. Môžeme smelo povedať, že keď toto nezachováme, že sme kresťania? Pomôže uviesť v štatistike, že sme veriaci? Ale akí, keď vieru nepraktizujeme?! Príde piatok a bez najmenšej výčitky, snáď ešte s ospravedlnením, volíme mäsitý pokrm a zabúdame, že niečo nám pripomína: Konaj skutky kajúcnosti...
      To je kresťan? Takto ma volá za sebou Boh?
      Každý máme svojím životom dať odpoveď na naše povolanie kresťana.
      Nie je to memento pre každého z nás?
      Začať žiť ako kresťan! Žiť povolanie kresťana! Čo sme to za kresťania, keď my sami chceme vyhubiť kresťanstvo?
      Žena na príkaz muža prosí o smrť svojho nenarodeného dieťaťa. A to skôr, ako by im povedalo: – Ocko, mama, som plod vašej lásky. Aj mňa Boh stvoril, aj ja mám dušu a chcem ako kresťan osláviť na zemi svojho Boha. Aj ja som povolaný Bohom osláviť ho na zemi! – Odpoveď rodičov: – Nie! Si nežiaduci, ty prekážaš nášmu blahobytu. Musíš zomrieť! –
      Ó, Bože, ani zvieratá sa nesprávajú barbarskejšie! A ľudia? Zvieratá sa nepýšia, že majú rozum a sú slobodné tvory. To len človek „homo sapiens“. A čo človek dokáže ďalej? Volí si eutanáziu, slobodnú smrť! Človek zasahuje do Božej vôle! Čo to znamená? Môže s tým súhlasiť ten, ktorý vie, že Boh si ho povolal žiť?
      V romáme Boh potrebuje ľudí je opísaný ostrov trestancov. Aj títo ľudia nemôžu žiť bez Boha. Jeden z nich vraví: – Škoda, že niektorý kňaz niečo nevyviedol. Bol by tu s nami a mohol by nás vyspovedať. –
      Poznáte svätca z Assisi – Františka.
      Žofia Kossáková v románe Beze zbrane takto opisuje povolanie Františka v konkrétnej situácii.
      František sa vyberie pred sultána, ktorý prikázal svojim poddaným zraziť každú hlavu kresťanského kojota, psa. František sa postaví pred neho a žiada ho, aby prijal kresťanskú vieru a ukončil vojnu. Kým mu však nadšene rozpráva o Kristovi, sultán poznamenáva: – Neraz som počul rozprávať, že slávni Ajuhovci mali vychovávateľa, ktorého matka bola kresťanka. Tá vraj hovorila o vašej viere podobne ako ty. A tak Ajuhovci boli priateľsky naklonení kresťanom. Hľadali v nich vlastnosti, ktoré zajatkyňa označovala ako znaky viery. Ale nikdy ich nenašli. – Po chvíli sultán dodáva: – Jedno ti však môžem sľúbiť. Ak spoznám viac takých kresťanov ako si ty, ak ich spoznám päťdesiat, nie desať, rozumieš, ak ich spoznám, zmením svoju mienku. – Nenašiel ich. Boje pokračovali. Až nakoniec sám jeruzalemský kráľ Ján bol prinútený pokorne prosiť o milosť. Sultán mu vtedy povedal: – Počuj, kráľ, moje slová! Prisahal som, že nikto odtiaľto neodíde živý. Bol tu však nedávno jeden človek od vás, František. Vážim si ho. Rád by som ho ešte niekedy videl. Kráľ, vedz, že len kvôli nemu, jedinému človeku, kresťanovi, ktorého som v živote stretol, som ochotný darovať ti život. Len kvôli nemu. –
      Nie je to memento pre každého z nás?
      Uvedomujeme si, že Ježiš si nepovolal za sebou výnimočných ľudí. Dvanásti boli skoro všetci rybármi. Mali svoje chyby, dopustili sa aj omylov. Jeden z nich Krista zaprel a ďalší sa pri jeho zatknutí rozutekali. Postupne v týchto mužoch rástlo povolanie, ku ktorému ich povolal Ježiš. Prišli Turíce a Peter, ktorý pred päťdesiatimi dňami zaprel Ježiša pred obyčajnou slúžkou, vystúpi a osloví zástup, a predstavuje Ježiša, ktorého národ pribil na kríž a zavraždil. Peter pokračuje a vydáva svedectvo: „Tohoto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“ (Sk 2,32). A keď sa ho pýtajú: „Čo máme robiť?“ Peter im povedal: „Robte pokánie... “ ( Sk 2,37–38).
      Ďakujem vám za tak pozorné spoločenstvo. Ďakujem vám, že ste sa rozhodli prijať Božie slovo do svojich sŕdc a odniesť si ho domov. A nakoniec všetci ďakujme Bohu, že sme kresťania a že nám dal dar povolania byť kňazom a kresťanom. Amen.

      Kartotéka: Kňaz / Povolanie
20.06.2003 | Čítanosť(1838)
Téma: Povolanie / Mt 9, 9
11.07.2003 | Čítanosť(3485)
Téma: Povolanie / Modlitba matky
25.06.2003 | Čítanosť(1472)
Téma: Bohatstvo / Povolanie
12.06.2003 | Čítanosť(3486)
Mt 9, 1-8
12.06.2003 | Čítanosť(3460)
Mt 9, 27-38
12.06.2003 | Čítanosť(3059)
Mt 9, 9-13


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet