12.december 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Veľmi často sa uspokojujeme túžbou byť anjelmi v nebi, a pritom zabúdame byť čestnými ľuďmi na zemi.

~SV. FRANTIŠEK SALESKÝ~

09.06.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1228 reakcie0
(Share 228 0)


Téma: Odstráňme krízu k Eucharistii / Jn 6,51–58

Homília

      Zažil niekto z nás už veľký pocit opustenosti, osamelosti, samoty? Ak áno, tak dá za pravdu, že to je jeden z najsmutnejších stavov ľudského srdca. Je to veľmi bolestný pocit pre človeka, keď vie, že na neho nikto nečaká, že nikto si na neho nespomenie, že niet nikoho, s kým by sa porozprával, vyžaloval sa, posťažoval si, podelil sa so svojimi starosťami, že nikto nemá o neho záujem. Právom je smutný taký človek, ktorý vie, že ho nikto nemiluje. Bolestne smutná je samota v samote, aj v zástupe. Smutný je nedostatok záujmu človeka o človeka, ale ešte väčší smútok je nedostatok záujmu v srdci človeka o Boha. Tým viac tento je smutnejší nedostatok, o čo vážnejší mal by byť záujem o toho druhého. Ako bolí rodičov nezáujem detí o nich? Ako bolí priateľa, keď stratí priateľstvo, brata, keď sa roztrhnú putá a ocitne sa sám. Čo povieme na bolesť Krista v Eucharistii, keď vidí náš nezáujem? On robil všetko a ja s jeho láskou pohŕdam... Nie je to vážna a potrebná myšlienka na dnešný sviatok Božieho Tela?
      Veď sám Pán Ježiš ku nám hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).
      Dnešnú slávnosť Tela a Krvi tradične voláme sviatkom Božieho Tela. Na tento sviatok vychádzame v sprievode z chrámov k jednotlivým miestam, kde sú postavené oltáre. Kňaz nesie ulicami Sviatosť Eucharistie. Mnohí tomu nerozumejú. Pýtajú sa: prečo? My veriaci sme si zvykli pristupovať ku svätej omši a k Eucharistii akosi mechanicky. Hrozí nebezpečenstvo akejsi rutiny, zvyku povrchnosti až nezáujmu o tento veľký dar. Dnešná slávnosť má osloviť veriaceho človeka, kresťana katolíka, že Kristus v Eucharistii je tu pre nás. Čaká na nás, aby sme ho často a s úctou prijímali. A nielen to. Kristus chce a praje si, aby sme tak, ako ho dnes nesieme ulicami, niesli vedome, dobrovoľne a uvedomelo z chrámov, kostolov a kaplniek všade tam, kde nás vedú povinnosti a život. Máme si teda uvedomiť, že Kristus chce byť s nami vždy a všade.
      Táto myšlienka má veľmi dlhú históriu. Korene dnešného sviatku môžeme vidieť už v Starom zákone. Spája sa to s vyvoleným národom, keď Boh dokazuje svoju starosť o národ a putuje z Egypta do svojej zasľúbenej krajiny. Dnešné prvé čítanie z Piatej knihy Mojžišovej pripomína zásluhy Boha o národ, keď ho štyridsať rokov viedol na púšti, nasycoval mannou a poúčal ich, že človek nežije len z chleba, ale zo všetkého, čo vychádza z Pánových úst. Manna a púšť sa stali znamením: Boh miluje svoj národ, stará sa oň a tiež si praje, aby túto lásku mu národ opätoval. Vtedy to bola iba manna, zvláštny chlieb, ktorý si putujúci národ mohol nazbierať okolo svojich stanov vždy ráno, ale bol to pokrm fyzicky, ktorý podliehal skaze ako ktorýkoľvek iný pokrm, ktorý prijímame.
      História našej spásy je postupné odkrývanie Božej lásky k človeku. Boh zjavuje seba a svoju lásku. Vrchol jeho lásky je, že zostal s nami prítomný v tajomstve lásky Eucharistie. Táto sviatosť je spätá s obeťou Pána Ježiša na kríži, kde sa obetoval ako zmierna obeta za naše hriechy Otcovi a preliatím svojej krvi zmyl hriechy sveta. V tomto kontexte pochopíme aj slová Pavla apoštola z Prvého listu Korinťanom: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?“ (1 Kor 10,16).
      Telo a krv Pána Ježiša, čiže Eucharistia, ktorú slávime, na ktorej sa práve zúčastňujeme, je samotná obeta Krista; pokrm, ktorý nič nestráca časom, je to posila pre večnosť: „Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli... Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6,48–51), hovorí sám Pán Ježiš. Sú to slová verného Boha, ktorý nás miloval až do krajnosti. Preto nám zanechal posilu, pokrm, ktorý keď budeme požívať, budeme mať účasť na Božom živote a tiež na večnom živote, ktorého náplňou je celková jednota s Bohom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56). Tak vidíme, že je to iný pokrm, aký jedli otcovia na púšti. Krv a telo Pána Ježiša už neznamenajú len prípravný symbol, znak Boha medzi nami, ale sú výrazom najväčšej lásky, ktorú nám daroval Pán Ježiš, aby nám bol blízko, aby sme získali všetko. Preto účasť na najsvätejšej obeti svätej omše, keď máme účasť na Eucharistii, to znamená na slávení tela a krvi Pána Ježiša, máme účasť na jednote s ním.
      Pripomenutie týchto udalostí je kľúčovým bodom k našej spáse, a to cez Kristov kríž. Podľa apoštola Pavla účasť na tejto hostine pre nás veriacich je znakom, že túžime žiť večne s Bohom. Je to dar, ktorý už tu na zemi nás upozorňuje, že je to neobyčajne vzácny a cenný dar, pretože hovorí o láske Boha k nám, svojim bratom a sestrám, keď sa nám dáva ako pokrm na ceste do večnosti. Máme si uvedomiť, že je to úžasný prameň, ktorý nevysychá a z ktorého neubúda, ktorý je pre každého a nikto nie je vopred vylúčený, pretože je tu pre druhých. Viera nás učí, že je to pravý Boh: ten istý vtedy, čo chodil ulicami Jeruzalema a iných miest Palestíny a ten istý dnes, ktorý prebýva v našich chrámoch a chce chodiť v nás, našimi ulicami.
      Zadívajme sa ešte na jednu vec. On je tu pre nás, ale je celkom a celý odovzdaný do našej vôle a slobody. Je tu pre nás a čaká na nás, či ho prijmeme, alebo odmietneme. Niekedy ho právom môžeme nazvať väzňom lásky, pretože je odsúdený ako na perifériu života, keď nikomu nechýba, nikto nemá o neho záujem, nikto ho nepríde potešiť, alebo dať sa potešiť.
      Uvedomujeme si, čo nám to dnes hovorí? Vieme, že sme ľudia, ktorí túžia urobiť iných šťastnými a nestoja o ich službu, pretože sú starí. Sú ľudia, ktorí žijú v našom okolí a sú sami.
      Niekoľko pohľadov zo života:
      Deti nechceli pochopiť, prečo ich matka chce ísť do domova dôchodcov. Vyčítali jej, že má všetko: svoju izbu, teplo, čisto, navarené, ale keď prišli večer domov, bol iba zhon, nikto sa nespýtal, čo robila, ako sa má, nikto jej nepoďakoval a nikto ju o nič neprosil.
      Iný pohľad:
      Lekár v rozhovore s mužom niečo pred šesťdesiatkou sa dozvedá príčinu, prečo si chcel zobrať život. Má všetko, lenže nemá nič. Má priestranný a vkusne zariadený byt, ale je v ňom sám. Žena od neho aj s deťmi odišla. Keď bol mladší, vedel prekonať i samotu. Teraz, keď je na invalidnom dôchodku, nezvládol to, pustil si plyn.
      Pozrime si čiernu kroniku, psychiatrické liečebne, starobince a domovy dôchodcov či doliečovacie zariadenia. Koľko tam nájdeme biedy! Nie tej hmotnej, materiálnej, ale duchovnej. Keď toto vieme pochopiť ako ľudia, prečo nevieme pochopiť Krista v Eucharistii ako kresťania? Aké je to krásne, keď kňaz môže spraviť krížik na čielko dieťaťa, keď si ho otec či matka nesie alebo vedie, keď sami pristupujú ku sviatosti lásky – k Eucharistii? Je tu veľká škola lásky. Je väčšia pravdepodobnosť, že takýto otec a matka nebude mať pocit samoty či opustenosti, lebo učí svoje dieťa milovať Boha. Účasť na Eucharistii je nádherné svedectvo, ktoré dávajú rodičia deťom, je to siatie budúcej bohatej úrody pre rodičov a detí. Na dnešnej slávnosti, keď Kristus kráča naším stredom a chce pozdraviť, zastaviť sa pri každom z nás, chce osloviť, poprosiť či potešiť. Je na nás, či mu dovolíme, či chceme počuť jeho hlas. Keď kráča ulicami v tieto dni, možno si povie: v tomto dome som nebol už mesiace ba ani roky. Nechcú, nepotrebujú ma. Niekde je zasa smutný nad zneužitím lásky, keď ho prijímajú v hriechu, svätokrádežne.
      Dnešný deň má veľký duchovný význam. Nie iba akúsi vonkajšiu slávnosť, ale chce nás osloviť cez naše oči, uši. Boh chce vojsť do našich sŕdc, do našich životov. Chce to ale slobodne, a nie násilne.
      Čítal som o malom chlapcovi Rajmundovi, ktorý bol s matkou navštíviť sestričky, ktoré mali na starosti pečenie hostií. Boli tam aj hostie pripravené ku svätým omšiam. Chlapec nepočúval, čo sa matka rozpráva so sestričkami, ale v jednom okamihu zoberie do rúk veľkú hostiu a bozká ju.
      – Čo to robíš, chlapče? Tam nie je ešte Pán Ježiš!
      – Viem, ale čoskoro pri svätej omši už z tohoto chlebíka bude jeho Telo. Keď Ježiš príde do tohto chleba, bude tam už môj bozk.
      Chlapec bol malý. Nemal teologické vedomosti, ale mal v srdci veľkú lásku k Pánu Ježišovi. Túto svoju lásku vyjadril svojím bozkom, ktorý nás môže prekvapiť a iných zas potešiť. Učme sa milovať Krista v Eucharistii. Nenechajme ho osamelého ako väzňa, pustovníka. On patrí nám, mne, veď pre nás chcel a zostal prítomný v tajomstve Eucharistie.
      Spievajme s mladými a uvedomme si slová jednej piesne:
      Nie si sám, je tu Pán, on je blízko nás.
      Na cestách nás všade sprevádza.
      Ruka v ruke choď s ním, odolávaj tmám...
      Ďakujem ti, Pane, za tvoj dar lásky Eucharistie. Daj mi síl často sa s tebou tešiť. Amen.

      Inšpirácie: Inšpirácie - Jn 06, 22-65
      Kartotéka: Eucharistia / Jn 6
13.03.2007 | Čítanosť(5448)
Téma: Prvé sväté prijímanie
20.06.2003 | Čítanosť(3774)
Téma: Eucharistia / Jn 6, 51
20.04.2004 | Čítanosť(2751)
Téma: Eucharistia
25.06.2003 | Čítanosť(2200)
Téma: Eucharistia
12.06.2003 | Čítanosť(9194)
Jn 6, 22-65
12.06.2003 | Čítanosť(2693)
Jn 6, 1-15
12.06.2003 | Čítanosť(2576)
Jn 6, 16-21


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet