18.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Celé formovanie človeka nemá iný cieľ, než aby sa stal dobrým pracovníkom na diele vlastnej dokonalosti a na dokonalosti ľudského pokolenia.

~J. Leclercq~

24.04.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1006 reakcie0
(Share 398 0)


Téma: Jn 14, 15–21

Homília

      Henri J. M. Nouwen, profesor pastorálnej teológie a spirituality na Harwardskej univerzite v USA, žije od roku 1986 neďaleko Toronta v Kanade, v jednej komunite Archa. Mnohí nechápali jeho rozhodnutie, prečo sa utiahol do ticha a samoty. Prečo opustil výhodné postavenie, spoločnosť? Počuť hlasy, že mohol viac osožiť svojimi vedomosťami a skúsenosťami svetu, ako opustiť svet a zatvoriť sa pred ním. Prečo to urobil, vysvetľuje v knihe Naslouchal jsem tichu. Prežil šesť mesiacov v trapistickom kláštore, kde odhalil nový život. V tichu spoznal svoju dušu...
      Vieme, že nielen on, ale aj iní, čo opúšťajú hluk, zhon a vravu sveta, a vstupujú do uzatvorených, kontemplatívnych, rozjímavých spoločenstiev, ako sú karmelitánky, kamalduli, trapisti a podobne, nie sú stratou pre svet a spoločnosť. Opúšťajú svet, a predsa sa stávajú pre svet požehnaním.
      Či netúžite aj vy niekedy po tichu? Neutiahnete sa z času na čas do ticha? Je to na škodu? Práve naopak!
      Francúzsky spisovateľ La Bruyer napísal: – Boli by sme oveľa viac šťastní, keby sme mohli byť viac sami. – Áno, zároveň môžeme počuť opačné hlasy, že niekoho ticho a samota ničí. Ako je to vlastne?
      Nie je to jednoduchá záležitosť nášho života. Treba rozlišovať. Niekto aj žije uprostred ľudí, stretáva sa s nimi – a je sám. Iný žije medzi nimi – a vyhýba sa ľuďom. Nekomunikuje s ľuďmi. Žije utiahnuto, jeho styk s ľuďmi je len úradný. Je aj skupina ľudí, ktorí žijú mimo verejného a spoločenského života, v uzatvorených komunitách a vôbec sa necítia byť uzatvorení. Práve naopak. Spája ich silnejšie puto ako to, žeby sa videli, počuli, stretávali, bývali spolu. Spája ich niečo oveľa viac. Sú pritom šťastní. A naopak tí, čo sa aj s ľuďmi stretávajú, žijú s nimi, vidia sa, rozprávajú, sú opustení, nešťastní.
      Áno, prídu chvíle, keď chceme byť sami. Žiť sám je však veľké utrpenie.
      Lev Tolstoj vo svojom diele Spovedi píše o svojich divných pocitoch, ktoré nazýva „hľadaním Boha“. Vychádzalo to z jeho vnútra. Mal pocit samoty, opustenosti a túžil po pomoci. Podobal sa mnohým, ktorí po rokoch hľadania, vnútornej nespokojnosti a nepokoja v tichu nájdu Boha. Vo francúzskom časopise La vie intellectuelle čítame slová takého človeka: – Človek bez Boha je veľmi sám. Nešťastne sám. Prečo v živote ľudí je taká strašná skutočnosť samoty? –
      Ježiš v dnešnom evanjeliu apoštolom i nám pred svojím odchodom k Otcovi, keď splnil svoje poslanie na zemi, povedal: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám“ (Jn 14,18).
      V týždni si pripomenieme nanebovstúpenie Pána Ježiša. Rok čo rok si pripomíname nielen narodenie, smrť, zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ale aj jeho nanebovstúpenie a zoslanie Ducha Svätého. Vieme prečo? Aj my dnes potrebujeme znova prežiť osobné stretnutie s Ježišom. Vo veľkonočnej dobe je na to čas.
      V knihe Genezis čítame o spoločenstve človeka s Bohom. Hriech zničil toto naše spoločenstvo. Hriech aj dnes ničí náš vzťah s Bohom. Pán Ježiš nás síce vykúpil a spasil, my však musíme spolupracovať s Bohom. Boh neprestal túžiť po nás. Z dejín spásy vieme, ako Boh od Abraháma, cez prorokov a napokon cez svojho Syna urobil pre nás všetko, aby sme nadobudli stratený kontakt. Aby sa človek necítil sám. Abrahám musel pocítiť samotu novej vlasti, keď opustil mesto Úr, rodinu a vlasť (por. Gn 12,1). Koľko trpel vo svojom vnútri! Boh si ho však sám vedie. Akú bolesť cítil prorok Eliáš na púšti! Akú duchovnú depresiu! Prosil Boha, aby zomrel (por.1 Kr 19,4). Prorok Jeremiáš volá: „Nevysedávam v krúžku rozosmiatych, aby som plesal... Po tvojej ruke sedím osamelý... “ (Jer 15,17). Cíti úžasnú samotu, až bolesť. Boh na svojich blízkych môže dopustiť, že človek potrebuje mať blízko seba nielen Boha, ale aj ľudí. A čo cítil, prežíval Pán Ježiš, keď zomieral na kríži? Bola to úžasná opustenosť od Otca i od ľudí. Aj to prežil pre nás. Boh chce, aby sme si jeden druhému pomáhali odstrániť opustenosť. Láska Pána Ježiša nás oslovuje. Viac a viac si ju uvedomujeme, keď zachovávame prikázania: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14,15). Sám Pán Ježiš, keď opätujeme jeho lásku, dáva prísľub Tešiteľa – ktorý zostáva stále s nami – Ducha pravdy.
      Duch, ktorého nám prisľúbil Pán Ježiš, nie je niečo zanedbateľné. Veď on nás nenechá samotných. Pred svojím odchodom dáva prísľub Tešiteľa Ducha Svätého, ktorý naučí nás všetko a pripomenie nám všetko, čo sám povedal (por. Jn 14,26). Z týchto slov Pána Ježiša vidieť, že Duch Svätý je osoba, taká ako Syn i Otec. Toto čítame najmä u apoštola Jána. Tri božské osoby v gréckom texte sú vyjadrené slovom parakletos. Je to veľmi náročné slovo na vyjadrenie a pochopenie. Dnes chápeme spoločenstvo v Najsvätejšej Trojici, že ako Otec cez Syna, tak Syn cez Ducha je prítomný medzi nami. Je to veľmi hlboká teológia. Príchod prisľúbeného Tešiteľa je spätý s odchodom Pána Ježiša, ktorý svoju úlohu nanebovstúpením ukončil a začína sa úloha Ducha Svätého. Pán Ježiš to vyjadril slovami: „V ten deň spoznáte, že ja som v Otcovi, vy vo mne a ja vo vás“ (Jn 14,20).
      Z textu sa dozvedáme o pôsobení Ducha Svätého, keď zachovávame prikázania: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,21). Uvedomujeme si, že keď milujeme Pána Ježiša a zachovávame jeho prikázania, vtedy tvoríme s Duchom Svätým veľké spojenectvo. Nie sme sami. Tvoríme veľký celok. Tak chápeme, že Duch Svätý môže naplniť vnútro len toho človeka, kto nežije v hriechu. V Skutkoch apoštolských si Filip správne počína, keď najprv robí znamenia, vyháňa posadnutých, aby potom dostali Ducha Svätého (por. Sk 8,5–8.14–17). Duch Svätý je v neustálej konfrontácii s diablom–hriechom. Duch, ktorého nám prisľúbil Ježiš, nie je hocijakým Tešiteľom. On v nás iniciuje boj so zlom, keď zachovávame prikázania. Prikázania v našom živote sú nenahraditeľné. Ten, kto zachováva prikázania, je priateľ Boha, a nie sluha. Sluha nič nevie, ale priateľ pozná prianie svojho pána. Prikázania preto nemôžu byť odtrhnuté od Ježiša a nik ich nedokáže sám od seba uskutočniť. V spojení s Ježišom v Duchu Svätom plníme príkazy. Milujeme Ježiša, on prosí Otca a Otec nám na pomoc dáva Ducha Svätého, Potešiteľa. A s Bohom sa veriaci človek necíti sám. Ten kto miluje Ježiša, ten má účasť na ovocí Božej lásky. Preto sme svedkami, že veriaci nie je smutný, necíti strach, necíti sa sám. Veriaci kresťan žije už na zemi spoločenstvo so svojím Bohom v Najsvätejšej Trojici. V Bohu náchadza všetko. V samote, ďaleko od ľudí cíti v Bohu ich blízkosť. V tichu a samote necíti bolesť, ale radosť. Vzdialený od ľudí v Bohu vie pomáhať svojimi modlitbami a obetami. Kto takto našiel Boha, vlastní Boha, nevie, čo je to prázdny život, nedokonalý život, pretože v Bohu prežíva oveľa väčšie spoločenstvo tak so živými, ako aj so zomrelými.
      V tichu v spojení s Bohom človek dozrieva viac, ako by si myslel. Preto je potrebné, z času na čas zriecť sa hluku a odísť do ticha. Opustiť ľudí a ostať so svojím Bohom sám. Prestať rozprávať a začať počúvať Boha. Nepozerať na svet len očami prirodzenými, ale zadívať sa okolo seba aj očami svojej duše. Kto má tento zážitok, poznanie, vie, čo to prinieslo do jeho života. Sme svedkami, že dnes špičkoví vedci, ľudia, ktorých obdivuje svet, ktorí obohatili svojím rozumom a duchom spoločnosť, opúšťajú svet a odchádzajú do ticha a samoty slúžiť Bohu. Keď máme len malý zážitok s Bohom v tichu, vieme, že takéto odchody sú obohatením ľudstva.
      Ak to nemôže niekto pochopiť, poukážme si jedným príkladom, ako zmýšľa človek, ako sa mení rokmi a skúsenosťami, čo prezrádza jeho zmýšľanie pri pohľade na rodného otca:
       4–ročný: Môj otec všetko dokáže.
       7–ročný: Môj otec všetko vie.
       8–ročný: Môj otec nevie všetko.
      12–ročný: No, prirodzene, ani otec všetko nevie.
      14–ročný: Otec? Ten je beznádejne staromódny.
      19–ročný: Ten chlap je mimo, čo od neho očakávaš?
      25–ročný: Možno, že o tom niečo vie, ale nie zase tak veľa.
      30–ročný: Musím zistiť, čo si o tom myslí otec.
      35–ročný: Spýtam sa najprv tatka, čo si o tom myslí.
      50–ročný: Čo by na to povedal ocko?
      60–ročný: Môj otec mal prehľad a rozumel všetkému.
      65–ročný: Keby som si tak s ním mohol porozprávať ešte raz!

      Boh je večný! Utiahnuť sa do ticha – naučiť sa niečo pre večnosť. Kto miluje ticho, kto sa vie poradiť s Bohom, stretnúť sa s Bohom, ten dokáže svoj život urobiť bohatým, plodným a najmä získa večný. A kto komunikuje s Bohom, kto miluje Boha, dokáže to aj s ľuďmi v láske a pre svoj večný život získa pokoj. Amen.

      Inšpirácie: Jn 14, 15-31
      Kartotéka: Jn 14
16.08.2007 | Čítanosť(3629)
Téma: Jn 14, 27
16.08.2007 | Čítanosť(3374)
Téma: Jn 14, 15
12.06.2003 | Čítanosť(2594)
Jn 14, 1-14
12.06.2003 | Čítanosť(2257)
Jn 14, 15-31


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet