16.december 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Pri napredovaní je pre nás najpotrebnejšie mlčanie pred Bohom v túžbach i v slovách, lebo rečou, ktorú najradšej počúva, je mlčanie v láske.”

~SV. JÁN Z KRÍŽA ~

24.04.2004 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1202 reakcie0
(Share 214 0)


Téma: Jn 14, 1–12

Homília

      Sme svedkami rôzneho prístupu k Bohu, Cirkvi, duchovným a hmotným veciam. Poznáte aj vy ľudí, ktorí sú pokrstení, hovoria „veríme“, a ich život prezrádza niečo iné? Len sviatočne poznajú svoje povinnosti, ale práva vždy. Keď sa im niečo vytkne, majú mnoho pripomienok. Často aj opodstatnených. Napríklad: Nie každý, čo chodí do kostola každú nedeľu, je dobrý katolík. Sú mnohí, čo aj prispejú na údržbu kostola, cirkevné akcie, ale niečo viac urobiť na sebe nechcú. Poznáme krásne kostoly – a sú prázdne. V iných kostoloch počuť nádherne spievať, zapája sa celý kostol a príde prijímanie – a pristúpi len pár ľudí. Inde každý pristupuje pri každej svätej omši k prijímaniu – a celý rok nebol na spoveď.
      Máme aj takých, ktorí nás prekvapili, keď sa stali členmi siekt a iných hnutí, a poznali sme ich z kostola. Môžeme sa stretnúť aj s poznámkou, že iné je v kostole a iné mimo neho. Vráti sa z kostola a reptá proti Bohu. Spýta sa ho priateľ na vec, ktorú by mal kresťan poznať, a on nevie vec vysvetliť.
      Nepatrí aj nám výčitka z evanjelia?
      Ježiš povedal Filipovi: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!“ (Jn 14,9).
      Vo veľkonočnej dobe čítame z evanjelií, najmä z tých častí, kde dozrieva viera u apoštolov. Po Ježišovom zmŕtvychvstaní sledujeme vieru apoštola Jána. Keď predbehol Petra a prišiel k prázdnemu hrobu, len nazrel dnu a keď videl poskladané plachty, nevošiel, ale počkal na Petra a až potom vošiel: „...videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych“ (Jn 20,9). Ján o tom píše pre naše povzbudenie vo viere.
      Tomáš – zvaný Didymus – povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20,25). A na ôsmy deň, keď Ježiš vyzve Tomáša, aby sa sám presvedčil, že je to on, Tomáš vtedy vyzná: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,28–29). Aj tu vidíme, že nie je výčitka ako výčitka. Tomáš prežíval veľké sklamanie.
      Kleopas, jeden z dvoch učeníkov, ktorí v nedeľné ráno na úteku do Emauz počúvali výklad spolupútnika Ježiša, keď ho spoznal pri lámaní chleba, povedal: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24,32). Aj im Ježiš na ceste povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lk 24,25). Keď ho spoznali, zmenili svoje zmýšľanie, svoj život. Výčitka dosiahla správnu odpoveď.
      My máme už mnoho komentárov k slovám Pána Ježiša. Počuli sme nejeden výklad textov Evanjelia. Presvedčili sme sa, že Ježiš je skutočne Dobrý pastier a brána k ovciam (por. Jn 10,7).
      Výčitku dostal apoštol Filip pri Poslednej večeri, keď sa Pán Ježiš lúčil s apoštolmi. Áno, bol svedkom učenia a zázrakov Pána Ježiša počas troch rokov. Nebol ešte zrelý vo viere. Ježiš ešte nezomrel, a nevstal z mŕtvych a najmä nezostúpil ešte na neho Duch Svätý. A predsa Ježiš robí Filipovi výčitku. Nespolupracoval s Božou milosťou. A toto chce aj nám Pán Ježiš pripomenúť.
      Dostáva sa nám náuky, vysvetlenia, že je potrebné spolupracovať s Božou milosťou. Viera je neustály boj medzi dobrom a zlom. Nie sme však vo svojich bojoch a zápasoch viery odkázaní len na svoje sily. Ježiš nám pripomína: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1). Ježiš nám prisľúbeného Ducha Svätého skutočne poslal. Nie iba na apoštolov na päťdesiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní, ale prijali sme ho aj my, najmä vo sviatosti birmovania a mnohokrát pred i po prijatí sviatosti.
      Vo veľkonočnej dobe si máme znova pripomenúť posilu Ducha Svätého vo viere. Dnešný text evanjelia nám chce pripomenúť: pripraviť sa na sviatok Zoslania Ducha Svätého.
      V prvých dobách kresťanov sa sila Ducha Svätého, dary Ducha Svätého prejavovali viac viditeľne. To neznamená, že dnes Duch Svätý neúčinkuje viditeľne. Menej totiž prežívame spoluprácu s Duchom Svätým. Preto nám Pán Ježiš pripomína: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi“ (Jn 14,12).
      Slová Pána Ježiša nestrácajú na aktuálnosti a význame tak dnes, ako až do konca sveta. Je na nás, aby sme spolupracovali s Božou milosťou. Tá sa začala pri našom krste. Krstom sme sa nielen začlenili do Krista a stali členmi Cirkvi, ale prijali sme aj úlohu všeobecného kňazstva. Rozoznávame dvojaké kňazstvo.
      Prvé je krstné, keď prijatím sviatosti krstu máme účasť na duchovných dobrách. Druhé kňazstvo je sviatostné, čiže sviatosť kňazstva. Jedno bez druhého nemôže jestvovať. Každé má svoju úlohu a poslanie. Krstné kňazstvo veriaceho muža a ženu nepoveruje premieňať chlieb a víno na telo a krv Pána Ježiša. Žena nemôže byť kňazom. Predsa však mnohé, čo veriaci laici môžu – nevyužívajú. Krstné kňazstvo vás oprávňuje k aktívnej účasti na duchovnom živote, na slávení svätej omše a liturgie. Teda tu je koreň toho, odkiaľ je povinnosť byť každú nedeľu a v prikázaný sviatok účastný na svätej omši. Si kresťan katolík? Tak máš povinnosť prinášať obetu svätej omše, čiže byť účastný na svätej omši. A to nielen pasívne, že si tam telom prítomný, ale aj duchom. Je potrebné prežiť svätú omšu. Odpovede, gestá, spev a pozornosť nie sú všetko. Kresťan má právo čítať pri svätej omši Sväté písmo, čiže prvé dve čítania. Zo všeobecného kňazstva vyplýva, že môžete prednášať modlitby a prosby, prinášať obetné dary, čítať komentár k liturgii, spievať žalmy a doprevádzať hrou na hudobný nástroj, spievať pri svätej omši a chlapci miništrovať. V určitých prípadoch rozdávať sväté prijímanie, dokonca ho priniesť domov aj chorým. V niektorých prípadoch, pravda, s povolením ordinára aj iné úkony, ako je napríklad vyloženie Sviatosti k poklone, ale nie požehnanie Sviatosťou. S dovolením Svätej stolice môže laik asistovať pri sviatosti manželstva. To sa týka najmä misií.
      Všeobecné kňazstvo má právo a povinnosť prinášať Bohu duchovné obety. Čo cítime, prežívame, čo jednoducho patrí k nášmu životu, máte ponúknuť Bohu. Ako Ježiš, Boží Syn, ponúkol seba Bohu Otcovi.
      Nedeľná svätá omša nemôže byť len čas venovaný Bohu, že sa zúčastňujeme na svätej omši. Má to byť obeta, čiže položiť seba, svoje prosby, odprosenia, vďakyvzdávanie na oltár. Krst nás vo všeobecnom kňazstve oslovuje angažovať sa nielen za svoju spásu, ale aj za spásu iných bratov a sestier. Príprava na svätú omšu a jej samotné prežitie je pre veriaceho potrebné, aby mohol viac vydávať svedectvo a príklad svojej viery.
      Uvedomujeme si, že našou povinnosťou je šíriť Božie kráľovstvo na zemi v ľudských srdciach. Zanedbanie povinností kresťana nie je vôbec maličkosť. Krst nás zaväzuje k službe viery pre Božie kráľovstvo v nás.
      Život veriacich kresťanov – laikov je v Cirkvi neodmysliteľný. Filipovi Ježiš povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). Dobrý kresťan si uvedomuje, že svoju vieru nemá žiť len v kostole, ale vždy a čo najlepšie. Sami veriaci majú skúsenosť, že dobrý kresťan, kresťanka, bez rozdielu veku, postavenia a iných delení, môže často viac spraviť ako kňaz. Kňaza mnohí neprijímajú aj preto, že sú z kňazov sklamaní. Považujú kňaza za úradníka. Niekedy kňaz im nemohol vyhovieť – a dnes žijú mimo Cirkvi. Podozrievajú kňaza, nedoceňujú jeho činnosť a podobne. A veriaci človek svojimi vedomosťami, svojím príkladom, plnením povinnosti, odvahou, ale aj slovami, presviedčaním a rozprávaním môže pomôcť prijať Boha svojmu okoliu. Často sú to deti, ktoré v čistote a úprimnosti dokážu priviesť do kostola svojich spolužiakov, ale aj rodičov. Dievča si vie vychovať budúceho manžela. Sused sa môže stať susedovi apoštolom, priateľ priateľovi.
      Dobrý veriaci nečaká, že všetko musí robiť kňaz. Ponúkne svoje schopnosti, silu, zručnosť, nadanie aj čas, a tak získa pre seba neoceniteľné zásluhy, ale aj radosť z vykonanej práce.
      Máme farnosti, kde kostoly žiaria čistotou vďaka starostlivým ženám. Je to pomoc, keď kňaz má kostolníka, na ktorého sa môže spoľahnúť, ktorý je často vo farnosti ako kaplán. Sami viete, ako sa cítite, keď sa v kostole pekne spieva, príjemne doprevádza hrou na organ. To stojí námahu a čas, obete a porozumenie. Dobrý veriaci nečaká odmenu len na zemi. Vie, že Boh to vidí a vie o tom. Často sa takýmto ľuďom dostáva viac kritiky ako pochvaly. Keď to robia, sú spokojní. Aký je to zážitok, keď na anbóne čítajú lekcie manželia, dospelí – aspoň v nedeľu a vo sviatky. Kňaz má radosť, keď povie: Mám dobrých farníkov. A farníci zo skromnosti povedia: Veď to je pre nás.
      Ježiš v dnešnom evanjeliu urobil výčitku apoštolovi Filipovi. Výčitka zabrala. Podobne ako u učeníkov, čo odišli do Emauz alebo u Tomáša, ktorý vyznal Krista. Nie je výčitka ako výčitka. Dnes nám Ježiš chce preukázať ešte viac svoju lásku. Je správne, že chceme všetci, a rozhodujeme sa každý sám, v čom a ako chceme svoju vieru, svoj vzťah ku Kristovi a Cirkvi ešte viac prehĺbiť. Amen.

      Inšpirácie: Jn 14, 1-14
      Kartotéka: Jn 14
16.08.2007 | Čítanosť(3669)
Téma: Jn 14, 27
16.08.2007 | Čítanosť(3402)
Téma: Jn 14, 15
12.06.2003 | Čítanosť(2613)
Jn 14, 1-14
12.06.2003 | Čítanosť(2276)
Jn 14, 15-31


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet