20.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Pod povrchom udalostí, kde zákonite víťazí dravosť nad tichosťou, sebectvo nad láskou, žije skutočná pravda, ktorá raz prelomí tento povrch a definitívne zaujme všetky priestory.

~JOZEF PORUBČAN SJ~

24.10.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1120 reakcie0
(Share 268 1)


Téma: Slová a činy / Mt 21, 28–32

Homília

      Nestalo sa vám, že ste sa na niekoho obrátili s prosbou, bol daný kladný prísľub, ale nebol splnený? Chlapci sľúbia rodičom, že najprv si napíšu úlohy a naučia sa, a až potom pôjdu von. Nepatríte, chlapci, medzi tých chlapcov, ktorí na slovo dané rodičom zabudnú, keď počujú pod oknami hrať kamarátov futbal?
      Slečna sľúbi mame, že z diskotéky sa vráti pred polnocou. Vrátila sa až nadránom, pretože sa dala nahovoriť priateľkami.
      Naša spoločnosť sa dostala do stavu, že sa mnoho sľubuje a tí, čo sľubujú, vedia, že sľuby nemôžu a nedokážu splniť. A aj tí, čo sľuby prijímajú, o tom vedia, a predsa dávajú sa vedome zavádzať a klamať.
      Sú aj tí druhí, čo nesľúbia, a predsa potom urobia, o čo boli požiadaní.
      Ktorí z nich sú hodnovernejší?
      Slová a činy. Aký rôzny vzťah je medzi nimi!
      Problém jestvuje aj v oblasti viery. Bohu sa zvyklo kde–čo sľúbiť, ale na dané slová sa rýchlo zabúda. Slová sa s činmi nezhodujú.
      O tomto rozpráva Ježiš v evanjeliu veľkňazom a starším z ľudu. A na ich adresu povie: „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva“ (Mt 21,31).
      Podobenstvo Pána Ježiša o dvoch synoch, z ktorých jeden vyzerá poslušný, ale slovo nedodrží a druhý odmieta poslušnosť otcovi, a potom predsa vracia sa k prosbe otca a stáva sa poslušným voči otcovej vôli. V podobenstve Pána Ježiša možno sledovať dve poučenia.
      Prvé poučenie je v tom, že neskorší návrat a splnenie otcovej vôli je lepšie ako samoľúbosť, kedy si človek myslí, že si vystačí sám. Ježiš povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Mt 9,12). A človek sa vracia k Bohu. Ježiš má starosť o návrat každého človeka. Každého človeka chce obdarovať svojou spásou. Ježiš nám pripomína zodpovednosť za svoju spásu. Boh nás stvoril bez nás, bez nás nás aj vykúpil, ale bez nás a nášho zainteresovania sa do našej spásy nás nemôže spasiť. Významnú úlohu v našej spáse zohráva aj okamih návratu.
      Druhé poučenie vysvetľuje význam presného rozlíšenia medzi slovami a skutkami. Farizeji a starší prinášali predpísané desiatky, obety, postili sa, a predsa vieme, že z chrámu odišiel ospravedlnený mýtnik. Navonok je všetko v poriadku, ale vnútro hovorí o niečom inom. „On vidí aj v skrytosti“ (Mt 6,4). Je to zároveň varovanie, aby sa neopakovalo volanie nerozumných panien: „Pane, Pane, otvor nám!“ Ale on im povedal: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás“ (Mt 25,11–12). A taktiež, aby sme nedopadli ako muž z evanjelia, čo staval svoj dom na piesku.
      V našej spáse rozhoduje naša sloboda. Nestačí len v slovách súhlasiť s vôľou Božou, ale nech prehovoria aj naše skutky. Nie ten, ktorý hovorí – Pane, Pane – získa účasť v Božom kráľovstve, ale ten, kto plní vôľu Božiu. Nie ten, čo vystavuje svoju vieru na obdiv, ale ten, kto svojím životom dosvedčuje lásku k Bohu.
      Ježiš poukazuje, že milší mu je ten syn v podobenstve, ktorý povedal: „Nechce sa mi.“ No potom to oľutoval a šiel“ (Mt 21,29) ako ten, čo na pozvanie odpovedal: „Idem, Pane!“ Ale nešiel“ (Mt 21,30).
      Ježišove slová nestrácajú na význame a oslovení pre nás ani dnes. Nepodobáme sa Židom, na adresu ktorých tieto slová povedal Ježiš? Nie sme podobní synovi, ktorý odpovedal na otcovu prosbu kladne, a predsa nešiel pracovať do vinice? Vinica je Cirkev. Už pri krste sme prijali nielen práva, ale aj povinnosti. A potom po krste koľkokrát sme obnovili svoje krstné sľuby. Sľúbili sme, že budeme pracovať na svojej spáse, chrániť a vyhýbať sa hriechu, vyznávať a žiť podľa viery. Neboli a nie sú to len slová? Ak áno, sme skutočne podobní druhému synovi. A ten nesplnil vôľu svojho otca.
      Možno v podobenstve sme sa videli v prvom synovi. Poznáme svoje hriechy, chyby, omyly a pády. Nimi sme hovorili o tom, že sa nám nechce pracovať na našej spáse. Predsa cítime, že v tomto stave a takýmto spôsobom nezískame spásu. A hoci cítime ťažobu svojich hriechov, chceme povedať Ježišovi svoje – áno.
      Je správne si uvedomiť, že u každého z nás – pokiaľ žijeme – môže dôjsť ku zmene. Ako sa z hriešnika môže stať svätec, tak aj svätec môže opustiť svoju cestu s Bohom. Je potrebné vytrvať v konaní dobra a je potrebné zanechať hriech. Môžeme, a nemusíme sa zmeniť.
      Máme vo svojom okolí takých, a boli medzi nimi i viacerí svätci, ktorých prvá časť života bola podobná prvému synovi, ktorý najprv povedal, že sa mu nechce, a boli to: Mária Magdaléna, z ktorej Ježiš vyhnal sedem zlých duchov; zo Šavla prenasledovateľa sa stal apoštol Pavol; Augustín zanechal cestu hriechu po rokoch modlitby svojej matky; Žid Alfonz Ratisbone našiel cestu k Bohu na príhovor Panny Márie; Charles de Foucauld ako 28–ročný vstupuje do spovednice a za pomoci kňaza Huvelína začína nový život; filozof a komunista André Frossard po pár minútach odchádza z kostola v latinskej štvrti, kde hľadal priateľa a kde vstúpil ako skeptik a ateista, a odchádza ako veriaci katolík. A koľko ďalších bratov a sestier, a možno sme to boli i my, čo sme sa takto stretli s Bohom. Aj ten, čo povedal a žil ako ten syn, čo sa mu nechcelo, má otvorenú náruč ako márnotratný syn u svojho otca. Je však potrebné uvedomiť si význam pokory.
      Pokora pomáha v spojení s pravdou poznať svoj stav. Pokora pomáha radikálne zmeniť náš život. Pokorný človek si uvedomuje svoju slabosť, nehodnosť, hriešnosť. Vie znášať slabosti iných a je ochotný slúžiť Bohu i iným. To neznamená, že človek je bez ambícií. Je ľudský. Uvedomuje si, čo spôsobuje pýcha v živote človeka. Pokora pomáha človeku rýchle a pozitívne vyriešiť mnohé ťažkosti a problémy. Pokorný človek sa pre mnohé vlastnosti spojené s pokorou páči svojmu okoliu. Pokorný nemyslí na seba, vie pomôcť, poradiť, odpustiť, a tak aj iným pomôcť získať spásu duše.
      Pierr Lefévr v knihe Příběhy psané životem opisuje príbeh zo Španielskej revolúcie.
      Boli rúcané kostoly, vraždení ľudia a červení vojaci sa nezastavili pred nikým a ničím. Jeden z nich bol po takejto akcii ranený. So sklennými očami zrazu zodvihol ruku a zreval, že chce kňaza. Priatelia – vojaci sa mu vysmiali. Predsa jeden z nich šiel hľadať kňaza. Zohnal ho. Keď sa kňaz zohol nad zomierajúceho vojaka, počul prosbu o spoveď. Vojak sa ešte spýtal kňaza, či je kňazom v tejto dedine. Kňaz odpovedal, že áno. Vojak zastonal. Spoveď trvala dlho. Kňazovi po bledej tvári stekali kvapky potu a slzy. Pred odchodom kňaz ešte požiadal, aby ho zaniesli do domu, aby ranený nezomrel na ulici. Keď kňaz odišiel, vojak volal: – Odpustil mi, odpustil! Dal mi rozhrešenie! – Priateľ sa ho pýtal: – A prečo by ti nemal dať rozhrešenie? Veď je to jeho povinnosť! – Zomierajúci na to ticho odpovedal: – Vy neviete, čo som urobil. Moje ruky odpratali z tohto sveta tridsaťdva kňazov. Mal som vo vraždení kňazov záľubu. Keď som prišiel do tejto dediny, ako všade, vybral som sa na faru. Kňaza som nenašiel, len jeho otca a dvoch bratov. Pýtal som sa ich, kde je farár. Nechceli prezradiť. Tak som ich všetkých troch zastrelil! Rozumiete? Kňazovi, ktorý mi dal rozhrešenie, som zabil otca i bratov, a predsa mi odpustil. –
      Boh je milosrdný. Tak ako Ježiš prijal prosbu lotra na kríži a prisľúbil mu účasť v jeho kráľovstve, tak aj v dnešnom evanjeliu hovorí každému z nás, aby sme zanechali cestu, ktorá vedie od Boha, hriechu, vrátili sa z nej a robili pokánie.
      Je správne, že na Ježišove slová v dnešnom evanjeliu chceme odpovedať ako syn otcovi, aj keď sme mnohokrát povedali svoje – nie, a tak dnes chceme povedať svoje – áno!
      V týchto dňoch si spomíname na archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela. Vieme, že sú to čistí duchovia, ktorí dostali meno podľa služby, ktorou ich poveril Boh, aby niečo zvestovali človeku. Michal znamená: Kto je ako Boh. Je to akoby bojové zvolanie proti komukoľvek, kto by sa chcel postaviť proti Bohu. Meno archanjela Gabriela znamená: Božia sila. Bol poslaný ako posol ku Zachariášovi a Panne Márii. On prijal od Panny Márie jej súhlas – fiat. Meno Rafael znamená: Boh uzdravuje. Je anjelom strážnym mladého Tobiáša. O troch archanjeloch vieme, že boli: bojovník, zvestovateľ a sprievodca. Sú to priatelia človeka. A práve ich príhovor aj nám dnes môže pomôcť. Za ich vernosť im Boh nič neodoprie, o čo ich budeme prosiť. Prosme ich o vytrvalosť v dobrom, o spásu svojej duše, ale aj duší svojich blížnych. Ich príkladom vernosti Bohu sa chceme ešte viac posilniť vo svojom živote.
      Už nechceme patriť medzi tých, čo sľubujú – a neplnia slová. Už nechceme dať sa zvádzať tými, čo majú krásne reči, ale slová neplnia. Chceme si stáť na slove. Slovo, ktoré sa páči Bohu, ktoré nám pomôže prejsť skúškami na zemi, a tak zaslúžiť si večný život. Amen.

      Inšpirácie – Mt 21, 28-32
30.09.2010 | Čítanosť(1935)
Téma: Skutky /
12.06.2003 | Čítanosť(3029)
Mt 21, 33-46
12.06.2003 | Čítanosť(2826)
Mt 21, 18-27
12.06.2003 | Čítanosť(2719)
Mt 21, 28-32


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet