15.december 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Keď sa modlím, otváram sa pre Boha, ktorý je s nami. Môžeme sa modliť určitými slovami, ale aj bez slov, zatiaľ čo mlčíme, rozmýšľame, pracujeme.

~J. Zink ~

23.10.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1003 reakcie0
(Share 234 0)


Téma: Učme sa úcte / Mt 21,33–43

Homília

      Keď poviete slovo úcta, na čo si vtedy spomeniete?
      Snáď niekto na nevšímavosť. Nepozdraví, a dokonca neodpovie na pozdrav. Nevšímavosť k starším a chorým. Drzosť, vulgárne, neslušné, triviálne slová. Nehanebnosť, nevychovanosť pri správaní medzi sebou. Neposlušnosť až nevera k tým, ktorých máme mať radi. Či to nevolá a neoslovuje, aby sme sa začali učiť úcte navzájom ku sebe? Rozbité a znehodnotené spoločenské zariadenia. Ničený spoločný i osobný majetok. Neváženie si toho, čo iní ťažko, namáhavo a dlho budovali a získavali. Nie je to memento, aby sme sa spamätali? Je pravdou, že dnes sa veľa píše a hovorí o strate úcty k prírode a ľuďom.
      Mnohí z vás ešte pripomeniete, že sa stratila úcta i k Bohu. Zabudli sme sa modliť. Už si Boha ráno neúctime modlitbou. Už neprosíme o požehnanie, pomoc do nového dňa. Nám stačí rozum a sila, a my si vystačíme, my si nadobudneme vedomosti a zarobíme na živobytie. Keď sme ráno začali bez Boha, cez deň ťažko si nájdeme čas aspoň v myšlienke na Boha. Zabudlo sa na kresťanský pozdrav, strelnú modlitbu, zastaviť sa a dať dole z hlavy čiapku pri hlase zvonov, prežehnanie pred jedlom. A nečudujeme sa, že večer sa zaspáva bez modlitby, že neďakujeme za dary, ktoré nám požehnal Boh a zaspávame pred televízorom. Nedostatok úcty sa nás dotkne len vtedy, keď pocítime jej nedostatok od iných. A na povinnosť úcty k Bohu z našej strany zabúdame, nemáme čas, stratila sa chuť, necítime jej potrebu, význam...
      Nehovorme, že je taká doba!
      Využime dnes svoju účasť na svätej omši a pripomeňme si slová Pána Ježiša v podobenstve o hospodárovi, ktorý vysadil vinicu, vybavil ju všetkými náležitosťami a dal ju do prenájmu vinohradníkom. Tí však časom zabudli na to, že sú len nájomníci, a nie vlastníci. Odmietnu dať diel úrody poslom, ktorých posiela majiteľ vinice. A preto hospodár posiela svojho syna, lebo si povedal: „K môjmu synovi budú mať úctu“ (Mt 21,37).
      Čo chce Pán Ježiš povedať podobenstvom, je uľahčené často používanými obrazmi. Hospodár je Boh Stvoriteľ. Vinohrad je Boží ľud Izrael. Sluhovia, ktorých posiela Boh, sú proroci. Čas oberačky je koniec života, súd. Syn je sám Ježiš Kristus. Nie je však až tak ľahké pochopiť text podobenstva ako napríklad alegóriu, to znamená príbeh, v ktorom treba črtu za črtou preniesť do inej skutočnosti. Okrem spomenutých ustálených obrazov v ňom nachádzame ešte iné črty, ktoré sú zrejme použité v prenesenom zmysle, ako napríklad zabitie sluhov, a predovšetkým zabite syna. Ježiš podobenstvom naznačuje, akou smrťou zomrie. Evanjelista svätý Matúš píše: „Keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: – To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili“ (Mt 21,38–39). Sú to vážne slová: vyvliekli z vinice a zabili. Tým Ježiš naznačuje najväčšie potupenie, ktorého sa nájomcovia dopustili na synovi. Ježiš hovorí o najväčšej potupe, ktorej sa dopustia voči nemu. Vodcovia národa číhali už vtedy Ježišovi na život. A Ježiš tak jasne hovorí vodcom národa o sebe, že je Synom Božím. Ježiš ďalej hovorí o zavrhnutí Izraela a vyvolení nového národa, ktorý bude prinášať úrodu. Z iných miest evanjelií vieme o predpovediach smrti Ježiša, ale i o následných udalostiach. V tomto podobenstve to Ježiš hovorí najjasnejšie. Pán Ježiš toto podobenstvo hovorí krátko pred svojím zaistením. Je to vlastne znova ponúknutá príležitosť zmeniť odmietavý postoj vodcov národa ku Ježišovi, prijať ho ako predpovedaného Mesiáša.
      Ježišove podobenstvo obsahuje niečo, čo presahuje každú ľudskú surovosť. Ktorý vinnohradník by vraždil pre vinicu? Také niečo sa za čias Ježiša nestávalo. Dnes vieme, že sa vraždí aj pre niekoľko korún. Surovosťou vinnohradníkov v podobenstve poukazuje Ježiš na nezmyselný postoj veľkňazov a starších z ľudu. Poukazuje na ich nenormálne správanie. Ukazuje nezmyselnosť ich postoja a neveru predstavuje ako bláznovstvo. Nevera nie je iba neposlušnosť, hriech, ale aj také veľkolepé bláznovstvo, aké by človek v každodennom živote nikdy neurobil.
      Podobenstvo hovorí rovnako aj o nepochopiteľnej nekonečnej dobrote Boha, ktorou zahŕňa ľudí. Boh koná tak, ako by nebol nijaký majiteľ voči svojim nájomcom. Boh je trpezlivý, čaká, podniká všetko k záchrane ľudí. Pretože je spravodlivý Boh, musí byť aj spravodlivá odmena. Je jasné, že za odmietnutie musí nasledovať trest. Na vážne potvrdenie svojich slov Pán Ježiš cituje slová žalmu, ktorý adresáti poznali: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“ (Ž 118,22), a práve tento uholný kameň, uzatvárajúci kameň v klenbe brány, ktorý drží všetko pohromade, je on – Ježiš. Oni tento kameň zavrhujú a neprijímajú Ježiša ako Mesiáša. Mali zlú predstavu o Mesiášovi. Ich pohoršenie na Ježišovi je predzvesťou strašnej skutočnosti. Niet pochýb, že adresáti, ktorým Ježiš podobenstvo rozpráva, si uvedomili, že hovorí o nich. I napriek tomu neprijímajú Ježišove slová. Neprijmú Ježiša ako Mesiáša, neprejavia mu úctu, ktorá mu patrí.
      Ježiš i dnes hovorí ku svojim. Hovorí ku nám. Hlásime sa predsa k učeniu Ježiša. Uvedomujeme si, že všetko čo máme, je dar, ktorý je od Boha. Dostali sme život a všetko, čo k životu patrí. Obdivujeme a zastavuje sa nám rozum nad všetkým, čím nás Boh obdaroval. Za to Boh právom od nás chce len jedno; aby sme žili tak, ako si praje. Keď príde hodina stretnutia s ním ako Sudcom, aby bolo všetko tak, ako je to jeho vôľa. Ježiš zomrel za naše hriechy. Praje si, aby sme žili bez hriechu, nevyhnali ho hriechom zo svojej duše a vo svojej pýche nepohŕdali poslami, ktorých posiela Boh v našom živote.
      Boh chce, aby sme žili v úcte k nemu, svojmu Bohu a Pánovi, videli tak v blížnom ako aj v sebe, že patríme a máme patriť Bohu. Každý hriech ohrozuje našu spásu. Hriechom zavrhujeme Boha ako svojho Pána a Boha. Hriechom zavrhujeme aj my uholný kameň. Kto pácha hriech, dopúšťa sa neúcty, nelásky voči Bohu.
      Hriech ničí šťastie človeka, a to tak šťastie na zemi, ako aj po smrti. Preto je dnes namieste zastaviť sa a pod vplyvom slov Pána Ježiša z podobenstva o zlých vinohradníkoch zanechať a zriecť sa každej neúcty voči Bohu, blížnemu i sebe samým.
      Keď ničíme spoločné dielo, či to nie je hriech neúcty?
      Keď poškvrňujeme chrám svojho tela, či to nie je hriech neúcty?
      Keď sa previňujeme proti láske k Bohu, blížnemu a sebe, či to nie je hriech neúcty?
      Ježiš si praje, aby sme zanechali cestu hriechu a začali žiť ako sa na synov a dcéry nebeského Otca patrí. Boh nás obdaroval slobodnou vôľou a rozumom, vykúpil svojou krvou a my musíme sami dať odpoveď. Odpoveď rozhoduje o našej spáse alebo treste. Každý sám sa máme rozhodnúť a rozhodujeme sa. Je správne, že pamätáme na prejav úcty.
      Úctu si zaslúžia starší, chorí, naši rodičia.
      Fínsky film Do skorého videnia rozpráva o starej matke po smrti manžela. Vychovali architekta, učiteľa, robotníka, zdravotnú sestru i sociálnu pracovníčku. Tí si kladú otázku: Čo so starou matkou? Chcú predať dom a starať sa postupne o ňu, sťahujúc ju z jedného domu do druhého. Matka svoje deti pozná. Veď kým žil manžel, často sľubovali, že prídu a potom volali: Nemôžem, mám rozhlasovú reláciu. Počúvajte! Mám službu, neskoršie, inokedy. Manžel si vypil a ja nemám vodičák... Kde je úcta? Matka zostáva sama. Zapla si rádio a počúva prednášku vlastnej dcéry o sociálnej starostlivosti pre starých ľudí. Starká vtedy dostáva výron krvi do mozgu. Dovliekla sa ku dverám, otvorila ich, ďalej nemohla. Volala, verila, že ju počujú, že prídu. Nedočkala sa. Našli ju mŕtvu vo dverách. Čo zmenia slová najstaršieho syna: – Všetci sme vinní! – Už je neskoro.
      Alebo opačný príklad.
      Pomponius Attikus sa chválil pri pohrebe svojej matky priateľom, že so svojou matkou sa nikdy nezmieril. Keď sa všetci zarazili nad jeho necitlivosťou, odpovedal s úsmevom: – Nikdy som nepotreboval sa s matkou zmierovať, pretože som ju nikdy v živote neurazil a ani nerozhneval.
      Iný príklad úcty.
      Diodarus, grécky spisovateľ zo Sicílie, rozpráva zvláštnu udalosť. Otec na smrteľnej posteli odkázal svoj majetok synovi. Po jeho smrti sa však o majetok hlásili ako synovia iní dvaja muži. Sudca rozmýšľal, ako by mal vec správne rozhodnúť a ktorého by mal uznať za pravého dediča. Prišiel na nápad. Mŕtvolu muža dal priviazať ku stromu a nariadil, aby každý z tých troch, čo sa hlásili za synov, vystrelili na mŕtvolu a kto trafí srdce, toho bude majetok. Pristúpil teda prvý, zobral svoj luk, namieril, ale netrafil. Druhý síce mŕtvolu trafil, ale srdce minul. Ten tretí mal teda najväčšiu šancu získať dedičstvo. Vzal luk a namieril. Naraz sa jeho ruky začali chvieť. Zbledol, odhodil luk a zvolal: – Nie! Nemôžem predsa mieriť na srdce otca, ktoré ma tak veľmi milovalo. Radšej sa zriekam všetkého dedičstva, ako by som mal zraniť hoci už aj mŕtve otcovo srdce. – Sudca vyhlásil, že tento je pravým synom a rozkázal mu vydať majetok.
      Ako je to s našou úctou k Bohu, blížnym, sebe, veciam?
      Nesmieme zostať len pri slovách. Ježiš chce našu vernosť. Aby sme skutkami, slovami i myšlienkami boli vernými správcami Božích darov. Amen.

      Inšpirácie – Mt 21, 33-46
28.09.2010 | Čítanosť(2051)
Téma: Mt 21, 28
12.06.2003 | Čítanosť(3103)
Mt 21, 33-46
12.06.2003 | Čítanosť(2920)
Mt 21, 18-27
12.06.2003 | Čítanosť(2769)
Mt 21, 28-32


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet