21.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Všetky veci môžeme posudzovať dvojako: ako fakt a ako tajomstvo.”

~HANS URS VON BALTHASAR ~

16.10.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1080 reakcie0
(Share 349 0)


Téma: Potrebujeme rásť vo viere / Mt 14, 22–33

Homília

      Otec Augustín Záň rozpráva túto udalosť:
      Bolo sparné odpoludnie a na brehu jazera sa kúpalo mnoho ľudí. Niektorí sa ochladzovali nielen vodou, kúpaním, ale aj pivom, ktorého sa tam hodne minulo. Jedného, ktorý už mal viac pív v sebe, začalo brať na nafukovačke od brehu. Veľmi sa zľakol a začal kričať o pomoc. Neďaleko sa so svojimi priateľmi kúpal kňaz. Keď počul volanie o pomoc, priplával k volajúcemu. Zistil, že voda tam nie je ani po pás. Postavil sa k volajúcemu a z celého príbehu bolo viac smiechu ako nebezpečia. Chudák, stratil vieru a myslel si, že sa topí.
      Stávajú sa aj iné prípady. Ľudia berú život naľahko, dávajú prednosť pohodliu a iným príjemnostiam pred Bohom a keď sa objaví náznak choroby, už strácajú pôdu pod nohami. Hovoria, že veria – a zrazu sa ukáže ich skutočná viera.
      Môže sa niekto pýtať: Je aktuálne dnes hovoriť o viere?
      Odpoveď znie: Rozhodne áno!
      Ako je stále aktuálny príbeh z evanjelia, kde apoštol Peter Ježišovi – kráčajúcemu po mori – povie: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“ (Mt 14,28).
      Text nám pripomína, že pri všetkej svojej šikovnosti, istote svojho života potrebujeme pomoc od Boha. Udalosť z evanjelia, ktorá rozpráva o tom, ako sa apoštol Peter topil v mori, keď kráčal ku Kristovi, často sa opakuje aj v živote nás veriacich.
      Scéna ako kráča Ježiš po mori zavčas ráno, pokiaľ apoštoli sa plavia na lodičke, začala niekoľko hodín predtým. Po prvom rozmnožení chlebov Ježiš posiela apoštolov, aby sa preplavili na druhý breh. On sám odchádza do ticha na horu modliť sa. Ježiš pripravuje učeníkov na misijné evanjelizačné dielo. Že apoštoli začínajú vnikať do tajomstva osoby svojho Učiteľa, je vidieť aj z ich slov, keď Ježiš vstúpi do lodičky s Petrom a učeníci sa ocitnú pred Ježišom na kolenách a vyznávajú: „Naozaj si Boží Syn“ (Mt 14,33). Keď Ježiš kráča po hladine mora, dáva jasne najavo učeníkom moc nad prirodzenými zákonmi a keď dáva Petrovi súhlas, aby aj on vyšiel z lodičky a prišiel k nemu po hladine mora, chce poukázať na moc, ktorou chce obdarovať svojich učeníkov. Pokiaľ Peter kráča s očami upretými na Ježiša, pokiaľ dôveruje Ježišovým slovám – Poď! – dovtedy jeho nohy nepoznajú moc a silu hlbín mora. Keď Peter začne si všímať okolie, vietor a vlny viac ako Ježiša, keď viac verí svojim očiam ako Ježišovým slovám, naľaká sa a začne sa topiť.
      Dá sa o tomto zázraku hovoriť ako o „púti viery“. Viera znamená prežiť a skúsiť Krista v núdzi a tiesni. V slovách „nadránom“ chápe sa stav tiesne. Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia. Tam, kde sa neukazuje nijaké východisko, predsa príde možnosť záchrany. Aj v tomto prípade učeníci spoznávajú Ježiša. V slovách: „To som ja...“ (Mt 14,27) spoznávajú radosť z blízkosti Ježiša. Prichádza po vlnách, uprostred núdze. Tam, kde my ani netušíme, že je v živelnosti vetra a vĺn, prichádza Ten, ktorý je väčší než všetky tie hrôzy, naháňajúce elementárne sily. Trpiaci núdzou vidí iba núdzu, Pán však prichádza práve v núdzi a hovorí: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (Mt 14,27). Božie cesty vedú po riekach a ty necítiš jeho nohu. Tak aj v mori starostí Boh ukrýva svoju cestu, a ty ju musíš hľadať. Čo vtedy znamená viera? Vidieť v núdzi Krista. Ísť ku Kristovi – ako Peter vyslovuje prosbu – aby smel ísť k nemu po vode. Viera je prirodzene odvážnym činom. „...rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“ (Mt 14,28). To však nie v tom zmysle, v akom sa možno hovorí o viere, akoby to bol skok do tmy, riziko do neistoty. Nie, Boh od nás nežiada, aby sme sa vrhali do bezodnej temnoty. Peter nejde do neistoty, ale na rozkaz svojho Pána ide do najväčšej istoty, totiž k samému Pánovi. Peter ide, pretože v tme vidí stáť Pána a počuje jeho rozkaz: Poď! Odváži sa, ide teda.
      Viera učí odpútať sa od seba, odpútať sa od loďky, odpútať sa od poslednej opory. Viera znamená odpútanie. Boh nám berie istoty, ktorých sa často pridŕžame viac, ako sami tušíme. Boh možno žiada to najťažšie, aby naša ruka pustila to, čo nám bolo oporou a podporou. Potom sa zakaždým vynorí otázka, či sme v odvahe viery – pretože to Boh tak chce – ochotní pustiť sa a ísť po vode.
      Pán nedá zahynúť tým, čo dôverujú v neho. Pán môže spôsobiť, že akýkoľvek vietor, chaos sa na jeho slovo stráca. Je predsa Pán, je Boh.
      Môže sa stať, že búrka neutíchne. To neznamená, že nás Pán opustil. Ponecháva búrku pre naše dobro, ktoré my nemusíme vtedy vnímať. Hoci cítime, že nás to ťahá niekde dole, aj vtedy je pri nás Ježiš, ktorý nás drží.
      Viera je pozeraním na Ježiša. Aj v tej najťažšej chvíli máme mať na mysli, srdci, na jazyku slová: „Naozaj si Boží Syn“ (Mt 14,33).
      Loď nášho života sa nevyhne vlnám, víchru hriechu a smrti. Môže sa stať, že sa ocitneme ďaleko od brehu na rozbúrenom mori. Od brehu – to znamená život vzdialený od Boha, život v hriechu. V takom stave života sa Ježiš môže človeku zdať ako „mátoha“. A Ježiš neprichádza, aby strašil, ale aby zachránil. Postavil sa proti vetru – moci hriechu, proti nevere – vlnám nášho utrpenia a smrti. On má moc nad všetkými ťažkosťami života a nad smrťou. Nám patrí povzbudenie mať odvahu, keď stojíme pred Ježišom a pozeráme na neho, aby sme sa nebáli.
      Ježiš aj nás vyzýva, aby sme sa vybrali po vlnách k nemu. Vzbudzujme si vieru a dôveru v pomoc Božiu, a vietor pokušení a ťažkostí prekonáme. Pokiaľ budeme pozerať na Ježiša, nemusíme mať strach.
      Pozerať na Ježiša je dôležité a vypláca sa.
      Prednedávnom stretol som Petra. Bol úžasne šťastný, hoci pred viac ako mesiacom bol to smutný Peter. Od malého chlapca chcel byť lekárom. Na gymnáziu venoval čas štúdiu, čítal knihy o ľudskom tele a zaujímal sa o chorých. Chodil s ním do školy aj Vlado. Obaja si podali prihlášky na medicínu. Peter na prijímačkách exeloval. Jeden z profesorov mu na chodbe povedal: – Vy zaiste budete prijatý. Vaše vedomosti sú ohromné. – Aj Vlado bol úspešný. Obaja očakávali výsledok prijímacích pohovorov. Bolo to napätie, keď Peter otváral obálku, obsahujúcu výsledok prijímacích pohovorov! V liste stálo, že skúšku úspešne zložil, ale pre nedostatok miesta a dostatok vhodnejších uchádzačov nie je prijatý. Podobný výsledok dostal aj Vlado. Zatiaľ čo Petrovi stekali po lícach slzy, Vlado hrešil a nadával. Spolu sa utešovali, že tam aj dnes vládne protekcia a je to nespravodlivé.
      Obaja si podali odvolanie. Peter však začal viac prosiť Boha: – Pane, vieš, že tak túžim byť lekárom. Chcem pomáhať ľuďom ako lekár. Túto túžbu si mi dal ty do srdca. Vypočuj moju prosbu. – Po takejto modlitbe z kostola odišiel spokojný. Celý čas – pokiaľ neprišla odpoveď na odvolanie – sa modlil, aby sa mu splnila túžba a, prípadne, aby vedel prijať vôľu Božiu. Vlado mu často hovoril: – Neverím, že sa tam dostaneš, aj keď sa modlíš. – Na čo mu Peter viackrát odpovedal: – Čosi mi vo mne hovorí, aby som veril. – Keď prišli odpovede, Peter bol na odvolanie prijatý. Vlado dostal zamietavú odpoveď.
      Dôvera v pomoc Božiu sa vypláca. Je však potrebné, aby sme vždy, a nie iba niekedy, keď sme v núdzi, dôverovali v pomoc Božiu a robili, čo od nás žiada Boh. Treba veriť v pomoc Božiu, treba však vedieť počúvať hlas Boží, žiť podľa toho, čo chce od nás Ježiš.
      Keď to bude chcieť Ježiš, že nám to bude na osoh, aj my budeme počuť: Poď! A prídeme k úspechu, aj keď to bude v očiach iných nemožné, nezrealizovateľné, ťažké či nebezpečné. Ježiš nám predsa dokázal, že je „Syn Boží“ (Mt 14,33).
      Veriť v božstvo Syna Božieho, veriť v Ježiša Krista je naša istota a sila. Nestratíme sa v mori vĺn, nezrazia nás k zemi búrky pokušení, podrazov, neistoty, neprajnosti, nesúhlasu okolia, ak vytrváme verne s Ježišom.
      Je potrebné, aby sme si sami zo seba neurobili výsmech. Život treba brať vážne a zodpovedne. Kto sa zahráva s ohňom, popáli sa. Kto sa vydáva na more života bez Boha, rýchlo môže spoznať svoju záhubu. Kto naviac opovrhuje vedome a dobrovoľne Ježišovým prísľubom pomoci, nech si uvedomí, že prísľub mu môže byť v jeho núdzi odňatý.
      Práve naopak. Je správne, že chceme tak pred Bohom, svojím okolím i pred sebou samým vydávať o svojej viere to najlepšie svedectvo. Amen.
28.05.2011 | Čítanosť(2862)
Téma: Mt 14, 30
12.06.2003 | Čítanosť(3859)
Mt 14, 13-21
12.06.2003 | Čítanosť(2869)
Mt 14, 22-36
12.06.2003 | Čítanosť(2745)
Mt 14, 1-12


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet