22.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Duchovné čítanie prináša pokrm do úst duše, meditácia ho prežúva, modlitba ho rozdrobí a kontemplácia je chuť, ktorá človeka napĺňa radosťou a silou.”

~opát Guigo II. ~

10.10.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť985 reakcie0
(Share 371 0)


Téma: Význam a potreba bratského napomenutia / Mt 18, 15–20

Homília

      Grécky bájkar Ezop veľmi výstižne poznamenáva, že každý z nás na sebe nosí dve tašky; jednu na hrudi a druhú na chrbte. Do tej na hrudi, na ktorú človek dobre vidí, vkladáme chyby, omyly, pády i hriechy svojich blížnych. Do tej na chrbte, do ktorej len veľmi ťažko pozeráme alebo radšej nepozeráme, nechceme pozerať, nevidíme do nej, vkladáme svoje chyby, omyly, pády a hriechy. Tak sa stáva, že tie vpredu, cudzie, si často a radi všímame, zaoberáme sa nimi, rozprávame zbytočne o nich, ohovárame a tie vzadu, naše, často si ospravedlňujeme, vyhovárame sa, mlčíme o nich.
      Možno aj vás pri večernom spytovaní svedomia trápi a znepokojuje, že sme príliš zlí, kritickí, posudzovační voči druhým. Hneď vieme zaujať postoj, vyjadriť svoj nesúhlas, hnev, odpor... A ako nám to padne zle, nepríjemne, keď niekto rozoberá, dotýka sa, rozpráva o našich nedostatkoch.
      Áno, zdravá kritika je namieste. Je vhodná, užitočná, správna... Ale kritika bratská, kritika, o akej rozpráva Ježiš?
       „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami...“ (Mt 18,15).
      Z Matúšovho evanjelia je cítiť, že bratské napomenutie je vlastne prejav veľkej lásky k bratovi. Tak to hovorí i svätý Pavol: „Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali, veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon“ (Rim 13,8). Takéto napomenutie a postup je potrebný, pretože nesmieme si zatvárať oči pred hriechom svojho brata. Je to láska, ktorá nám káže napomenúť, povzbudiť k dobrému, odvrátiť od hriechu.
      Už v Starom zákone čítame poučenie prorokov od Pána. Pán často vnukal prorokom slová, ktoré mali vrátiť späť na cestu k Bohu tých, ktorí z tejto cesty zišli. Prorokovi Ezechielovi Pán povedal: „Keď počuješ slovo z mojich úst, varuj ich z mojej strany!“ (Ez 33,7). Tak isto hovorí aj Ježiš: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho“ (Mt 18,15). Nejedná sa len o priame veci, keď sa nás týkajú, ale aj keď pácha hriech, je potrebné ho napomenúť. Každý hriech sa týka nielen toho, kto ho priamo pácha, ale aj celého spoločenstva. Ježiš vie, že také napomenutie je veľmi vážna a citlivá záležitosť. Pre vyriešenie takejto delikátnej matérie Pán Ježiš podáva presné pokyny, ktoré môžeme chápať ako schému, prostriedok na napomenutie brata. K napomenutiu je potrebné pristúpiť s láskou. Nikto, kto vidí, že sa niektorý brat prehrešil, nesmie o tom mlčať. Dokonca ani vtedy, keď ten, ktorý vie o bratovej neprávosti, nie je v konkrétnom prípade sám postihnutý.
      Zo slov Pána Ježiša je potrebné si osvojiť tieto tri veci: Nikdy nesmie dôjsť k tomu, aby napomenutie vyplývalo z hnevu alebo z niečoho podobného. Kto chce napomenúť, nesmie si tak počínať, aby napomínajúceho zahanbil alebo ho pokoril. Je potrebné získať ho k náprave života, opusteniu zla, zrieknutiu sa hriechu. Preto Ježiš učí, aby k napomenutiu došlo medzi štyrmi očami. Ak by nedošlo k prijatiu a došlo k ohrozeniu spoločnosti, je potrebné, aby o pomoc sa postarala celá spoločnosť. Preto Pán Ježiš hovorí: „Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov“ (Mt 18,16). Toto odporúčané prizvanie jedného alebo dvoch svedkov má nielen zvýšiť autoritu napomenutia, ale má slúžiť aj na vysvetlenie prípadnej zatajenej alebo prekrútenej skutkovej podstaty. Na to Židov upozornil Boh cez Mojžiša (por. Dt 19,15).
      Jedná sa o správny inštančný postup, kde je zdôraznená zodpovednosť, najprv jeden za druhého a potom úloha spoločenstva. Napomenutie má niesť znaky lásky.
      Keď nepomôže ani napomenutie od viacerých bratov, Cirkev ako taká má posledné slovo. Ak ani to nepomôže, takého brata musí spoločenstvo vylúčiť. Vo vylúčení sa nerozumie konečný, posledný rozsudok o večnom osude brata.
      Je však potrebné pri napomínaní zvážiť aj druhú stranu: prečo k tomu došlo? Je potrebné mať na mysli aj nevinu obvineného. Preto pri napomínaní nemá miesto hnev, krik, ktoré ešte viac zväčšujú napätie a vyvolávajú odpor a zatrpknutosť. Slová Pána Ježiša, ktoré nasledujú, sa stávajú veľmi dôležité. Kto pochybil a oľutuje, odvolá a zanechá či opustí, dosiahne odpustenie. Cirkev má moc od Krista: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,18). To je konečný a najlepší záver, ale Pán Ježiš nás učí aj o tom, keď došlo k neprijatiu napomenutia. Poukazuje na význam a potrebu modlitby. „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi“ (Mt 18,19–20). Pán Ježiš nás tým učí, aby sme už skôr, ako ideme napomínať, pýtali si milosť v modlitbe. Sila modlitby pri napomenutí zohráva veľkú úlohu. Boh tomu, kto sa modlí, dáva milosti, silu slova, vážnosť argumentov, prejav lásky, a rovnako aj ten, kto je napomínaný, pocíti od Boha cez túto modlitbu skôr svoj omyl, chybu či hriech. A keď sa modlia dvaja a viacerí, aj na nich platí rabínske príslovie: „Ak dvaja zasadnú spolu a majú medzi sebou slová Tory, to medzi nimi prebýva sám Boh“. Pán Ježiš tým poukazuje na spoločnú modlitbu, ktorú Boh vypočuje. Tým viac, keď sa prosí o tieto milosti pri eucharistickej slávnosti.
      Dostáva sa nám poučenia a povzbudenia k našej bratskej činnosti. Zanedbávame a porušujeme tento inštančný postup pri našom spolužití, kde dochádza aj k bratským ponaučeniam. Zamyslíme sa, ako často sa proti slovám Pána Ježiša ohľadom napomenutia prehrešujeme. Pri pochybách skôr zabúdame na slová Pána Ježiša a robíme opačne. Za chrbtom brata dokážeme rozprávať a často aj prekrúcať, odsudzovať a posudzovať jeho počínanie. A tomuto hovoríme láska?! Čo toto vyvoláva? Či nie tvrdosť našich sŕdc k láske? Sami prestávame bojovať proti svojim priestupkom, ešte viac sa vieme ospravedlniť, menej si všímame svoje nedostatky a čo je veľmi zlé, vzďaľujeme sa od seba navzájom a všetci sa vzďaľujeme od Pána Boha. Koľko je v našich dušiach škody, tvrdosti, zničeného dobra, keď sa nesprávame podľa slov Pána Ježiša!
      Čoho sme svedkami? Keď nám chce niekto pomôcť, namiesto toho, aby sme prijali slová napomenutia z lásky, vyrútime sa do protiútoku. Hľadáme chyby na druhom, ešte viac útočíme, zväčšujeme a pri prípadnom, zdanlivom víťazstve sa stávame v pravom slova zmysle nešťastníkmi. Vtedy sme predsa ešte ďalej od Boha. Boha vyháňame zo svojej duše a zatvárame sa pred milosťami. Prejdú mesiace, ak nie roky, pokiaľ mnohí spoznajú a uznajú svoj omyl. A o koľko milostí sme sa tým okradli? Či nie sú veľmi dôležité slová Pána Ježiša pre nás z dnešného evanjelia? Nebojme sa povedať áno, ale nebojme sa urobiť i koniec nesprávnemu doterajšiemu konaniu. Vyprosujme si milosť vedieť prijať napomenutie brata, a pritom vedieť sa ešte poďakovať za prejav bratskej lásky. Veď ten, kto nás skutočne miluje, nechce nám zle, naopak, práve preto sú Ježišove slová dnes pre nás aktuálne.
      Je správne, že máme snahu Ježišove slová žiť. V oblasti ekumenizmu – snahy o zjednotenie kresťanov vieme nadväzovať dialóg, vieme počuť druhú stranu, vieme hľadať v láske riešenie, vieme si odpustiť, poprosiť o odpustenie. Dnes sa dokážeme s rôznymi cirkvami spolu modliť, stretávať, hľadať riešenia, plánovať do budúcna. Nie je zriedkavé, že Svätý Otec sa stretáva v Ríme, i na svojich cestách s bratmi iných vyznaní, ale i bez vyznaní. A na obidvoch stranách je cítiť uspokojenie, radosť, obohatenie.
      V rodinách, kde si dokážeme povedať pravdu, prijať ju, kde sa skutočne žije láska, tam vládne pohoda, radosť a narastá duchovný život.
      Keď vzniká rôznosť názorov, pohľadov, keď sa objavuje kritika, je požehnaním, keď vieme viesť dialóg, veci si vysvetliť, prijať a tešiť sa vzájomnému porozumeniu. Ak sa riadime Ježišovými slovami, tak môžeme hovoriť o Ježišovej Cirkvi. Ježišova Cirkev je vtedy, keď rešpektujeme a prijímame všetky jeho slová, a nie iba niečo. Do toho patrí napomenutie i modlitba pri riešení daného problému.
      Ak by sa boli zachovali Ježišove slová vo svojej dobe, dnes nemuseli by sme znášať ťažkosti rozdelenia na východnú a západnú Cirkev. Dnes by sme na západe neboli podelení na rímsku cirkev, anglikánsku, protestantské cirkvi. Veď veríme v jedného Boha. Hlásime sa ku Kristovi. Je správne, že dnes hľadáme aj v tejto oblasti spoločné riešenia.
      Začať však treba vo svojom srdci, vo svojej rodine, potom medzi susedmi, na pracovisku, a tak ďalej.
      Svätý František povedal o slovách z dnešného evanjelia: – Musíme žiť svätým životom, horieť Ježišovou láskou, byť svetlom dobrého príkladu, mať jasnú reč svojho života a zahrňovať všetkých pokojom a láskou. –
      V modlitbe Pána prosíme: ...odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
      Je správne, že sa chceme, a aj sa modlíme za odpustenie svojich hriechov, odstránenie svojich chýb, omylov a pre tých z nášho okolia, že máme bratskú lásku, chuť a ochotu im pomáhať. Amen.
20.08.2003 | Čítanosť(2290)
Téma: Odpustenie / Mt 18, 23-35
17.04.2010 | Čítanosť(2100)
Téma: Mt 18, 7
12.06.2003 | Čítanosť(3351)
Mt 18, 1-11
12.06.2003 | Čítanosť(2867)
Mt 18, 23-35
12.06.2003 | Čítanosť(2656)
Mt 18, 12-22


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet