21.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Nebojte sa venovať čas Kristovi! Áno, sprístupnime svoj čas, Kristovi, aby ho mohol osvietiť a usmerniť... Čas venovaný Kristovi nie je nikdy stratený, ale skôr získaný čas na hlboké poľudštenie našich vzťahov a nášho života.

~Ján Pavol II.~

04.10.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1107 reakcie0
(Share 334 0)


Téma: Kedy nie je viera nepríjemná? / Mt 11, 25– 30

Homília

      V našej reči sa môžu objaviť slová o nepríjemných ľuďoch, zážitkoch, udalostiach, miestach... A môžeme my veriaci hovoriť aj o nepríjemnej viere? Môže nám byť viera nepríjemná?
      Určite každý má osobnú skúsenosť so zachovávaním slov Pána Ježiša, s plnením príkazov a zachovávaním cirkevných nariadení. Aké sú, to záleží od osobného vzťahu každého z nás – k Bohu, Cirkvi a vlastnej duši.
      Pán Ježiš nepatrí medzi tých, ktorý by menil učenie, odvolával svoje slová, pýtal sa nás na mienku či názor, aby niečo vylepšil, zdokonalil či vynechal vo svojom učení.
      A tak aj dnes platia slová: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11,30).
      V texte si hneď všimneme privlastňovacie zámeno moje. Jedná sa o vlastný postoj Pána Ježiša. Kladie požiadavku vziať na seba jarmo, ktorá sa v nijakom prípade nedá porovnať s požiadavkami, ktorú na človeka kladie Zákon. Tento imperatív celkom vyrastá z indikatívu predchádzajúcich slov: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Je vidieť, že Ježiš nežiada bez toho, že by sa vopred nedaroval. On daruje tak, aby človek mohol splniť požiadavku, ktorá nasleduje zo sily darovaného. A v samej požiadavke je opäť zasľúbenie i sila.
      Všimnime si slovo jarmo. Je to nástroj, ktorý umožňuje zvieratám ťahať náklad. Tento obraz odkrýva viac právd.
      Jarmo je určené na prácu. Ježiš vyžaduje prácu od svojho učeníka. Učeník len vtedy je učeníkom, keď nežije len pre seba. Učeník má znášať všetko, čo mu určil Učiteľ. Posolstvo Učiteľa–Ježiša má kresťan niesť ďalej. Preto bol človek vykúpený. Poslanie kresťana spočíva na šírení posolstva radostnej zvesti.
      Jarmo je nástroj, ktorý uľahčuje prácu. Vieme si predstaviť prácu zvieraťa bez jarma? Jarmo pomáha. Jarmo, na ktoré poukazuje Ježiš, uľahčuje veriacemu prácu a až Ježiš robí človeka schopným vykonávať jeho poslanie.
      Jarmo jednoznačne určuje cieľ pre toho, kto ho ponesie. Zviera bez jarma by nedošlo do cieľa. Ale ten, kto vedie zviera pomocou jarma, dovedie ho do cieľa. Pomocou jarma Boh vedie kresťana k jasnému a správnemu cieľu. Možno si predstaviť dvojité jarmo. Dve zvieratá v jednom jarme ľahšie ťahajú náklad. Toto prirovnanie možno vysvetliť tak, že Ježiš kráča spolu s nami a pomáha nám znášať bremeno. On nás učí byť jeho nasledovníkmi s tichým a pokorným srdcom. Vľúdnosť a pokora v živote Pána Ježiša sa stáva všetkým – ktorí sa rozhodnú vziať jarmo evanjelizácie – posilou. Kto prijme imperatív Krista, nadobudne vo svojom srdci pokoj. Ten pokoj nie je síce navonok vždy hneď zjavný, veď aj učeník vo svojej dobe poznačený znakmi doby, nemusí sa vždy ubrániť tlakom. Keď vytrvá s Ježišom, dostáva pokoj duše. To je dar Krista, ktorý mu pomáha niesť jarmo života.
      Jarmo nie je prebytočná vec, ani vec čo zavadzia, ale je veľmi užitočné. Užitočné pre toho, kto ho nesie, pretože mu dáva oporu, pomoc, cieľ a zmysel jeho života. Je však užitočné aj pre vec Krista Pána, ktorý buduje svoje kráľovstvo s týmito ľuďmi s jarmom.
      Text evanjelia hovorí jasnou rečou o tom, že všetko, čo robíme pre svojho Ježiša, nie je len naša záležitosť, naša práca, naša námaha, ale je to aj dar, ktorý nám dáva Ježiš. Zvlášť preto si uvedomujeme v slovách dnešného evanjelia slovo milosť. Čo dokážeme bez Božej milosti?
      V Starom zákone mnohé príkazy spôsobovali neznesiteľné situácie. Boli to ťažké bremená. Pán Ježiš preto poukazuje pred zástupom na správanie farizejov a zákonníkov: „Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Mt 23,4). Ježiš svojím životom, slovom i skutkom a najmä svojou smrťou dokázal opak počínania farizejov a zákonníkov. A toto žiada a očakáva od svojich učeníkov i dnes. Sme svedkami, ako si počína „Servus, servorum Dei“ – „Sluha, sluhov Božích“ – pápež, Svätý Otec Ján Pavol II. Jeho láskavý prístup ku každému človeku bez rozdielu veku, stavu, farby pleti i vierovyznania a presvedčenia. Približuje sa ku každému s úmyslom pomôcť. Pomáha niesť jarmo svojim bratom v kňazskej a biskupskej službe. Jeho listy na Zelený štvrtok sú obrazom brata, ktorý v páľave dňa sa nevyhýba znoju, nešetrí svoje sily, nezaháľa, ale práve naopak. Jeho cesty, tak mimo Talianska, ako aj po Taliansku, i v samotnom meste Rím, kde navštevuje farnosti, sú povzbudením pre každého biskupa, kňaza i veriaceho kresťana. Na týchto cestách prichádza medzi svojich ako brat, priateľ, ako hlava katolíckej Cirkvi, nástupca apoštola Petra, aby v zmysle slov dnešného evanjelia zrealizoval svoj úrad.
      Každý z nás, nech sme na akomkoľvek poste, zastávame akýkoľvek úrad, bez rozdielu veku a podobne, máme si byť navzájom nápomocní v službe, byť oporou, byť povzbudením a podobne.
      V živote kresťana jarmo nemôžeme chápať ako niečo zotročujúce, ponižujúce, oberajúce o ľudskú dôstojnosť. Naopak! Kresťanstvo prináša človeku to, čo neveriaci, bezbožný a pohanský svet nemôže dať. Je pravdou, že musíme počítať s ľudskými prvkami, ktoré môžu vniesť nepríjemné momenty. Je potrebné ponad ne sa povzniesť. Aj napriek negatívnym ľudským momentom pri plnení povinností kresťana, kresťanov, Cirkvi dnes i v dejinách, vyniká božský prvok lásky a pokoja z evanjelia Pána Ježiša.
      Dnes to vidíme zvlášť v oblasti ekumenizmu. Snaha o zjednotenie kresťanov po Druhom vatikánskom koncile prináša svoje ovocie. Tam, kde sa viedli sväté vojny, dnes sa nastoľuje ochota dialógu, vzájomného poznávania, rešpetovania, vzájomnej úcty a ochoty. Sme svedkami, že hnevy, spory, vynesené tresty strácajú na sile. Objavujú sa donedávna nemysliteľné hodnoty. Na učenie Pána Ježiša, hoci aj dnes ešte má a bude človek ešte mať rôzny pohľad, predsa sa stáva, že ak bremená si dokážeme navzájom niesť, dostávame aj viac Božieho požehnania.
      O prvých kresťanoch pohania hovorili: Hľa, ako sa milujú! A život prvých kresťanov bol pre nich mementom, aby sa aj oni zamysleli nad sebou, čo často končilo tým, že nachádzali cestu ku Kristovi. Často nám po mnohých hádkach a rozdeleniach právom vyčítali mnohí neveriaci, ale aj tí, čo úprimne hľadali cestu k Bohu, že nemôžu nasledovať tých, keď nevidia medzi nimi to, čo hlásajú. Veľkým mementom sú často dva i viac kostolov vedľa seba v jednej obci, na jednej ulici a v každom iná cirkev. Keby boli aj iné, ale aby bolo medzi nimi viac tepla, svetla, lásky. A Ježiš od nás očakáva v našich časoch hlbšie poznanie jeho učenia a jeho zrealizovanie v každodennom živote.
      K čomu nás to dnes Ježiš oslovuje?
      Je známe, že veľký indický vodca Gándhi poznal učenie Pána Ježiša. Vážil si ho, ale pre správanie kresťanov nemohol ho prijať.
      V nedeľu 23. 6. 1996 slúžil Ján Pavol II. svätú omšu na berlínskom olympijskom štadióne, pri ktorej vyhlásil za blahoslavených dvoch kňazov, ktorí sa stali obeťami nacististickej tyranie. Kňaz Bernhard Lichtenberg zahynul počas transportu do koncentračného tábora v Dachau a Karl Leissner, ktorý v tomto tábore zomrel, keď predtým bol tajne vysvätený a v tábore celebroval svoju jedinú svätú omšu. Svoju vieru vyznávali hrdinsky v podmienkach a za okolností, ktoré si nezvolili sami a zostali verní Bohu. Ján Pavol II. sa v homílii dotkol významu kresťanského svedectva a mučeníctva:
      - U proroka Jeremiáša je zreteľná narážka na dnešných blahoslavených. Žili v časoch systematického teroru, ktorý naháňal strach a rozsieval smrť. Oni však zvíťazili svojou vierou a jej vyznaním. Nie potlesk sveta, lež ich verné svedectvo o Ježišovi Kristovi je skúškou pravosti jeho nasledovania. Vo svete, ktorý sa stal neľudským, vydali svedectvo, že len Kristus je – Cesta, Pravda a Život. Ich mučeníctvo nebolo náhodné, nebolo osudom, ale prirodzeným dôsledkom ich celoživotného nasledovania Krista. Bolo to v čase, keď mnohí opustili priamu cestu zo strachu alebo výhody. Noví blahoslavení nás vyzývajú, aby sme zostali verní Kristovi, ktorý je Pravda a pridŕžali sa jeho slov, aj keď je urážaná ľudská dôstojnosť a pochybuje sa o morálnom poriadku, ktorý ustanovil Boh. Títo blahoslavení nie sú svedkami smrti, lež svedkami života. Života, ktorý presahuje smrť. –
      V slovách Svätého Otca vidíme zrealizované slová Pána Ježiša a zároveň cítime silu povzbudenia a príklad týchto blahoslavených bratov.
      Je pravdou, že sa v živote môžeme a stretávame i s nepríjemnými vecami. Vôbec ich nechceme a nesúhlasíme s nimi. Medzi také viera nepatrí. Viera v Boha je dar. Uvedomujeme si, že dar chceme prijímať a chceme ho raz odovzdať v hodine svojej smrti Bohu–Sudcovi, znásobený svojou ľudskou aktivitou.
      Modlime sa, aby sme vo svojej viere videli príjemné jarmo a ľahké bremeno. Amen.
12.06.2003 | Čítanosť(3550)
Mt 11, 20-27
12.06.2003 | Čítanosť(3041)
Mt 11, 27-30
12.06.2003 | Čítanosť(3010)
Mt 11, 2-19


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet