23.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ak boli na rozvoj života potrebné dlhé veky - ak potrebovalo myslenie milióny rokov, kým sa stalo suverénnou dominantou zeme -, nedivme sa, že i kvas Kristovej lásky si vyžiada primerane dlhý čas, kým pokryje celú našu planétu.”

~JOZEF PORUBČAN SJ~

26.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1137 reakcie0
(Share 379 0)


Téma: Byť kresťanom znamená byť aj dobrým občanom / Mt 22, 15–21

Homília

      Nestalo sa aj vám, že vo vašom okolí aj „katolíci“ majú odmietavé postoje k činnosti Cirkvi k súčasnému dianiu v spoločnosti? Pápež a biskupi, a tým viac kňazi, sa vraj nemajú vyjadrovať k spoločenským otázkam. Hneď poukazujú, že sa miešajú do politiky. Pýtate sa: Čo je to za demokracia, keď niekto nemôže vyjadriť svoj názor, tým viac, keď Cirkev prezentuje svoje oprávnené požiadavky?
Tí „katolíci“ sú proti, aby Cirkev vlastnila, čo jej patrí. Zabúdajú alebo nechcú pochopiť, že Cirkev to nie je len pápež, biskupi a kňazi, ale každý, kto prijal krst. Všetci majú teda aj práva, aj povinnosti.
      A preto nestrácajú na význame slová Pána Ježiša: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21).
      Udalosť z evanjelia prezrádza nečestnosť farizejov, ktorí chcú podchytiť Ježiša v reči. Otázka pre Ježiša: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ (Mt 22,17), nie je úprimná. Je to nachystaná pasca. Ježiš jasne a s rozhodnosťou prevádza otázku do vecnej, obsahovej oblasti. Odporci na svoju vlastnú škodu zabúdajú, že Ježiš o sebe vyhlásil, že je Mesiáš, a teda nemôžu Ježiša podchytiť v reči a hoci vec majú dobre premyslenú a odpoveď Ježiša – nech bude akákoľvek – bude použitá proti nemu. Ježišova odpoveď i napriek tomu porazí protivníkov. Jeho slová: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21) nie sú predovšetkým poučením o povinnosti kresťana k štátu, ale predovšetkým dôkaz jeho moci, ktorá sa prejavuje slovom, ako sú zázraky dôkazmi jeho moci prejavenej skutkom. Ježiš v tejto odpovedi dáva odpoveď na to, na čo sa protivníci nepýtali, a práve na to Ježiš upozorňuje svojich protivníkov.
      Ježišove slová prezrádzajú jeho moc, ako uniká z nastavenej pasce. Pasca spočívala v tom, že pre celé židovstvo bola vláda cisára v striktnom protiklade k vláde Božej. Keď teda Ježiš hlásal Božiu vládu, musel tak ako zelóti – bola to jedna spoločenská trieda národa – odmietať platiť daň z hlavy, ktorá znamenala uznanie vlády cisára. Uznanie cisára bolo už aj to, že používali mince s cisárovým portrétom a nápisom. Oni však na používanie takýchto mincí si vytvorili svoju zásadu. Na to však farizeji nemysleli, keď kládli otázku Ježišovi.
      Očakávali, že keď sa Ježiš postaví na stranu zelótov proti plateniu dane, vypukne povstanie, a to bude koniec Ježišovi–Mesiášovi, pretože takýto Mesiáš im nevyhovoval. A druhá odpoveď, s ktorou farizeji počítali, ak by Ježiš bol za platenie, bude obžalovaný u miestodržiteľa ako burič.
      Podlosť farizejov ešte zväčšuje tá skutočnosť, že apelujú na jeho spravodlivosť. Nastavenú pascu Ježiš nielen odhalí, ale sa jej mastrovsky vyhne protiotázkou: „Čí je tento obraz a nápis?“ (Mt 22,20). Ježiš je pánom situácie, ktorú pevne drží vo svojich rukách. To vyvoláva údiv zástupu, vedomie porážky u nepriateľov a on môže v pokoji odísť. Údiv zaiste vyvolal v zástupe aj zdesenie. Uvedomujú si jeho múdrosť, s akou sa vyhol pasci. Je to ďalší prejav jeho mesiášskeho postavenia. V udalosti nemožno vidieť len múdre vyhnutie sa, pretože protivníkov upozorní na ich neúprimnosť. V Ježišovej odpovedi jasne sa odhalí, že pri otázke cisár alebo Kristus, pri otázke vzťahu Božieho kráľovstva ku všetkým pozemským kráľovstvám, nejde predovšetkým o nejaké vonkajšie postoje, ale o to, aby sme Bohu skutočne dali to, čo Bohu patrí. Tým dostávajú príležitosť prejaviť skutočne svoj pozitívny vzťah k Božiemu kráľovstvu, že s ním skutočne myslia vážne. Ich odpoveď je jasná; im nejde o Božie kráľovstvo, ale o nich samých. Oni Ježiša neuznajú, neprijmú, nesklonia sa pred ním. Keby to urobili, otázka daní by sa ľahko vyriešila.
      Udalosť je oslovením pre nás; skutočne dávame Bohu, čo Bohu patrí, uznávame ho za svojho Pána a Boha, a či skutočne na zemi kladieme na prvé miesto veci Božie?
      Z textu pre náš život vyplýva poučenie robiť všetko tak, že to robíme pred tvárou Božou. Dostalo sa nám i vysvetlenie, že naše konanie nesmie byť poznačené vášňami, ale väčšou zodpovednosťou. Dať Bohu, čo patrí Bohu, nám pripomína myslieť na to, že Boh má moc nad všetkým na zemi, teda aj nad tými, čo majú moc na zemi. Mnohí z mocných sveta dajú sa mocou pomýliť a ich správanie často hovorí o pýche, ktorá nemôže ináč skončiť ako pádom. Tí však, čo moc využívajú na povznesenie a dobro ľudí, dožijú sa úcty a odmeny od ľudí i od Boha.
      Ježiš kladie na srdce veriacemu kresťanovi povinnosť počínať si v živote tak, aby bol dobrým človekom a kresťanom, a svojimi skutkami si zaslúžil večný život. V rámci svojich povinností a možností má byť na pomoci svojím bratom a sestrám. Cez svoju svedomitú prácu máme vydávať svedectvo, v ktorom sa má vidieť pravda, spravodlivosť i láska, a tým vydávame svedectvo o Kristovi a ohlasujeme Evanjelium.
      Svätý Justín, filozof, mučeník a obranca kresťanskej viery, napísal okolo roku 150 po Kristovi list rímskemu cisárovi, ktorý prenasledoval kresťanov: –Na svete od kresťanov nemáte lepších a vernejších pomocníkov a spojencov poriadku. My učíme, že Boh veľmi dobre pozná podvodníkov, vydieračov i zločincov, ako i čnostných ľudí. Každého čaká podľa jeho skutkov – čo robil a ako ich robil – trest alebo večná odmena.
      Dobrý kresťan je najlepším občanom i robotníkom, pretože to od neho vyžaduje Boh i jeho kresťanské svedomie. Kresťan nezabúda na slová: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21). Skutočný kresťan sa stará o druhých tak, aby splnil vôľu Božiu. Správa sa tak nie preto, že sa bojí polície, trestov na zemi, ale preto, že si je vedomý zodpovednosti pred Bohom pri svojom súde. Tu vidieť aj odpoveď na otázku, prečo sa kresťan nebojí Boha. Jeho presvedčenie cíti ako záväzok lásky.
       „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21) je aj dnes mementom nás kresťanov. Naša viera nie je povinnosť, ale túžba splniť vôľu Božiu. Nečudujeme sa, že medzi nami sú takí, čo i napriek tomu, že mnohí ich nechápu, nerozumejú ich počínaniu, aj keď im ubližujú na dobrom mene, nedajú sa odradiť, znechutiť vo svojej práci. Aj oni sú len ľudia s chybami, ale idú za svojím cieľom, plnia si svoje poslanie. Máme takých ľudí medzi politikmi na všetkých stupňoch. Máme takých i medzi sebou.
      I napriek tomu, že ich mnohí ako Ježiša chcú pri niečom nečestnom prichytiť, keď im prichystávajú pasce, oni sa nepomstia, ale poukazujú, kde sa robí krivda, pácha nečestnosť, spôsobujú škody, a to aj keď osobne mnoho trpia. Často pre nich nemajú dobré meno a nevedia ani, prečo sa tak správajú. Skôr dajú na hlas krikľúňov, že zlodej volá: chyťte zlodeja! Často až neskoro spoznávajú, že tí, ktorých odsudzovali a zvedení súdili, boli ľudia čestní ako občania a zároveň aj kresťania hlbokej viery. Boli verní výzve Pána Ježiša: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21).
      Tak aj Cirkev, pápež, biskupi, kňazi i veriaci laici, i keď mnohým to vadí, musia hovoriť, nesmú mlčať... Nie je správne také zmýšľanie, že Cirkev má hovoriť len v kostole a len o veciach duchovných. Keď Ježiš videl neporiadky u vodcov národa, nemlčal. Aj keď sa priamo neangažoval v politickej oblasti, hovoril tak v chráme, ako aj na verejných priestranstvách. Je pravdou, že dnes Cirkev priamo nedovoľuje svojím duchovným angažovať sa v oblasti politickej, predsa mnoho kňazov nepriamo pôsobí pri formovaní verejnej mienky cez kultúru, vedu, umenie i vieru na jednotlivcov, i masy ľudí.
      Nositelia Nobelovej ceny z radov duchovných sú toho dôkazom.
      Biskupovi z Timoru v roku 1996 bola udelená cena za jeho dlhoročnú činnosť pri budovaní pokoja v jeho vlasti. Dostal cenu, aj keď vodcovia jeho národa to prijali s nevôľou. Matka Tereza je taktiež nositeľkou Nobelovej ceny za rok 1979. Je známa ako apoštol najúbohejších. Aj jej činnosť sa zhodovala so slovami Pána Ježiša: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21).
      Koľko je medzi nami takých, ktorí by si zaslúžili viac pozornosti a úcty od nás, ktorí sa riadia týmito slovami Pána Ježiša, a my nechceme pre svoju pýchu a neuvedomelosť vidieť a odmeniť ich činnosť, čo konajú v náš prospech.
      Je potrebné, aby sme sa vedeli správne pozerať na to, čo nám pripomína Ježiš. Ján Pavol II. v encyklike Christifideles laici o laikoch sa obracia na všetkých pokrstených kresťanov, aby nemali strach verejne vyznávať svoju vieru a aktívne sa zapájali do činnosti v Cirkvi i spoločenského diania. Veď mlčať v nesprávnej chvíli, nezapojiť sa, nezaangažovať sa, ale vyčkávať, a len kritizovať, odsudzovať, je nízke a nie kresťanské, a ani ľudské. Dostalo sa nám od Ježiša aktuálneho oslovenia. Zaiste nik z nás nechce patriť medzi tých, čo Ježišovi nastavovali pascu. Ďakujeme Bohu, že tá doba, keď sme museli i v kostole byť bdelí, je za nami. Amen.

      Inšpirácie – Mt 22, 15-22
28.09.2010 | Čítanosť(2437)
Téma: Mt 22, 29-30
12.06.2003 | Čítanosť(2990)
Mt 22, 1-14
12.06.2003 | Čítanosť(2811)
Mt 22, 34-46
12.06.2003 | Čítanosť(2668)
Mt 22, 23-33


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet