19.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Modliť sa znamená vpúšťať Boha do nášho života, čím nám pomáha vpúšťať do života i nášho blížneho.

~Louis Evely ~

17.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť795 reakcie0
(Share 183 0)


Téma: Stále aktuálna téma: zmŕtvychvstanie / Lk 20, 27-38

Homília

      Príroda okolo nás, naše cintoríny počas týchto dní, liturgické texty na konci cirkevného roka, to všetko častejšie pripomína stále aktuálnu tému: žiť, žiť večne, tak ako túžili ľudia pred nami, my dnes, i tí, čo ešte nepoznajú život prirodzený alebo duchovný.
      Jedine človek sa môže pýtať na to, čo bolo, čo je, čo bude, na zmysel života. Človek žije z nádeje, z mnohých malých nádejí a z jednej veľkej nádeje.
      Tú nádej daruje, môže darovať a chce jedine Ježiš, ktorý hovorí o Bohu: „On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38).
      Na nádej poukazuje Ježiš saducejom, ktorí v časoch Ježiša mali vplyv na národ ako učitelia. Pretože na rozdiel od farizejov neuznávajú vzkriesenie. Pridŕžajú sa len Päť kníh Mojžišových a v nich nechceli vidieť náznak budúceho života. Prichádzajú za Ježišom s otázkou, odvolávajúc sa na Mojžiša (porov. Dt 25,5): „Ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka“ (Lk 20,28). Siedmi bratia budú mať postupne za manželku tú istú ženu. A oni sa pýtajú: „Ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení“ (Lk 20,33)? Prečo sa pýtajú? Čo tým sledujú? Nesúhlasia s učením Ježiša o nádeji. A vieru Ježiša o vzkriesení vedú do absurdna. Touto otázkou saduceji prezrádzajú svoju nemožnú predstavu o vzkriesení. Ich pohľad na život po smrti spočíva v pokračovaní života na zemi za tých istých okolností. Odpoveď Ježiša je jasná. „Tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia“ (Lk 20,35).
      Ježiš odhaľuje neveru saducejov. Nie je možné veriť v Boha, ktorý stvoril všetko pre človeka a naplánoval pre neho vznešenú budúcnosť, a vzápätí by určil človeku ničotu v hrobe. Nakoniec by Boh kraľoval nad obrovským cintorínom, bol by Bohom mŕtvych a sám mŕtvym. Celý život človeka by bol nechutným žartom, keby nám Boh hovoril o večnom svetle, radosti, šťastí a to len preto, aby nám povedal, že to nie je pre nás. Boh sám však dáva znamenia, učí všetkých prijať ho za Alfu i Omegu všetkého, v ktorom máme nádej večného života. Útok saducejov Ježiš ukončí poukázaním na to, čo veria, čo však sami svojou neverou popierajú a dáva aj im nádej a výstrahu: „On nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite“ (Mk 12,27). Ježišove učenie ide ešte ďalej. Učí o súde v posledný deň. Nie však všetci budú vzkriesení k večnému životu. Ježiš učí aj o večnom treste (porov. Mt 25,46). Ježiš v dnešnom evanjeliu chce zvýrazniť pozitívny pohľad na zmŕtvychvstanie.
      Myšlienke na smrť sa nevyhne zdravý človek užívajúci rozum. Odborníci potvrdzujú tento fakt. Ľudia verili, veria a budú veriť v posmrtný život, hoci si ho predstavujú rôzne, ale v jednom sa zhodujú: život človeka sa smrťou nekončí. Horácius to vyjadril jednoducho: „Nezomriem celkom“ (I. 4). Platón sa pokladá za zakladateľa dualizmu, učenia, že človek sa skladá z dvoch častí: materiálneho tela a duchovnej nesmrteľnej duše. Hovorí o zvláštnom vzťahu medzi nimi. Po smrti, vraj, telo sa rozpadne, ale duša ako ucelená jednotka dokonale bude žiť ďalej. Prežíva svoju večnosť. Aristoteles ide ešte ďalej a učí, že podľa neho pri vzkriesení duša predsa dostane akési subtílne telo, ale do podrobnosti nezachádza. Biblia sa učením v pravde o večnom živote líši od starovekých filozofov, či iných, i dnešných, čo majú ťažkosť prijať učenie Svätého písma.
      V Starom zákone o mučeníckej smrti bratov Machabejcov je dôležité predovšetkým to, že sa tu už jasne vyslovuje viera v nesmrteľnosť a vo vzkriesenie. Ľudia môžu zničiť život, Boh však má moc aj mŕtvych prebudiť k životu (porov. 2 Mach 7,9). Písmo Starého zákona nedelí človeka na dve jednotky, ale len na jednotlivca, ktorý má síce dve zložky, ale ani jedna smrťou celkom nezaniká. Tu možno vidieť rozpor v učení medzi saducejmi a farizejmi. Saduceji nechcú vidieť náznak budúceho života. Podľa nich duše spravodlivých po smrti idú do akéhosi podsvetia, kde ako tiene prežívajú svoj ďalší osud. Zlí smrťou celkom zanikajú. Ježiš im nedá za pravdu.
      Človek po smrti žije ako dajaká jednotka s dušou a telom. Obe robili dobro alebo zlo, a obe budú musieť niesť dôsledok svojho konania. Dnes sa pridŕžame učenia sv. Tomáša Akvinského, ktorý v ľudskej duši vidí neúplnú jednotku, ktorá je živelne zameraná na materiálne telo. Duša žije aj po jeho rozpade, ale je to nedokonalý život, ktorý čaká na svoju hmotnú stránku. Vec je zložitá, zasahuje budúcnosť. Pretože sa okrem Krista nikto odtiaľ nevrátil.
      Cirkev učí dve vieroučné pravdy:
      Duša pri smrti nezaniká, ani sa neponára do akéhosi spánku až do vzkriesenia, dostáva sa pred osobitný Boží súd a po rozsudku ihneď prežíva jeho výsledok.
      Budeme vzkriesení vo vlastnom tele.
      Sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom o tom píše: „Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?“ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno... No Boh mu dáva telo, aké chce, a každému semenu jeho vlastné telo. Nie každé telo je to isté telo, ale iné je ľudské...“ (1 Kor 15,35-39). Chceli by sme vedieť podrobnosti? Dnes je to ešte tajomstvo Boha. Nám dáva nádej. My veríme Kristovi. Je našou povinnosťou žiť podľa slov Krista.
      Veríme v učenie o novom živote s Bohom, ktoré nevzniklo z odporu k životu, ale z túžby žiť. „Už ani umrieť nemôžu“ (Lk 20,36).
      „Chceme, aby si žil... Život je predsa tak krásny a svetlo tak nádherné,“ hovorili kati k mučeníkovi z tretieho storočia, ktorý sa volal Pionio, a ktorý odpovedal: „Áno, viem, že život je krásny, ale mňa očakáva krajší život. Svetlo je nádherné, ale ja túžim po pravdivejšom svetle. Viem aj to, že zem je krásna, že je dielom Božím. Zriekam sa tohto všetkého nie preto, že tým pohŕdam, ale preto, že očakávam niečo väčšie.“
      Viera v zmŕtvychvstanie neodtŕha veriacich od povinnosti morálnych, ale pobáda k ich splneniu. Nádej na zmŕtvychvstanie je žriedlom každého dobrého činu, pretože očakávanie odmeny pobáda dušu konať dobro.
      Každý robotník je ochotný konať ťažkú prácu, keď vie, aká odmena ho očakáva... Kto verí, že jeho telo bude vzkriesené z mŕtvych, dbá o šaty svojej duše a nešpiní ich. Kto neverí v zmŕtvychvstanie, oddáva sa nemravnosti, robí škodu vlastnému telu, akoby telo nebolo jeho.
      Viera v zmŕtvychvstanie je vec veľkého učenia a výstrahou Katolíckej cirkvi, je veľká a nevyhnutná, napriek mnohým negáciám, opretá jednak o pravdu. Cyril Jeruzalemský o tom napísal: „Gréci proti nej bojujú a bludári zas ju chcú zmeniť. Rozporov je mnoho, pravda je však len jedna“ (Katechéza 18,1).
      Do nášho rozjímania teraz prichádza Eucharistia, keď sám Ježiš nás bude uisťovať: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).
      Kto z nás aspoň raz nezatúžil žiť večne, bez bolesti, smútku, lúčenia, strachu...? Aj dnes, v tomto čase je správne prijať Ježišove slová. Amen.

      Inšpirácie – Lk 20, 27-47
20.06.2003 | Čítanosť(811)
Lk 20, 1-8
12.06.2003 | Čítanosť(1899)
Lk 20, 1-8
12.06.2003 | Čítanosť(1827)
Lk 20, 20-26
12.06.2003 | Čítanosť(1785)
Lk 20, 27-47


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet