20.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Začiatok obrátenia je začiatkom rozvoja, vzrastu. Byť hriešnikmi, to je naše nešťastie, ale byť si toho vedomí, to je naša nádej.“

~Fulton Sheen~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1038 reakcie0
(Share 211 1)


Téma: Verím v živého Boha / Lk 20, 27-38

Homília

      Aj vy máte skúsenosť, že viac a viac ľudí v našom okolí má nesprávny postoj, vedomosti k otázkam duše, vzkriesenia, večného života, Boha Sudcu a podobne? Možno aj vy ste sa stretli s rôznymi vyznávačmi, donedávna u nás neznámymi, ktorí hovoria iné, čo sa nestotožňuje s učením Cirkvi. Pohľad na prírodu týchto dní, umocnený spomienkou na zosnulých, ale i myšlienka na blížiaci sa koniec cirkevného roka vyvoláva v srdciach túžbu viac poznať, veriť i zažiť z toho, čo učil Ježiš. Áno, mnohí veríme v Boha, chceme sa dostať do neba, ale máme strach žiť a veriť, ako učí Ježiš.
      A práve dnes sú pre nás mementom Ježišove slová, že Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú (porov. Lk 20,38).
      Myšlienka na budúcnosť je aktuálna dnes tak ako za čias Pána Ježiša. Čo bude po smrti a ako je veľmi ťažko pomenovať predstavy o vzkriesení, živote po smrti. Vyvoláva to nedorozumenia, odmietnutia, a dokonca aj útoky. Sv. Lukáš opisuje udalosť, keď skupina saducejov, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, pýtajú sa Ježiša na levitárne manželstvo, aby ho zosmiešnili pred zástupom. Mojžišov zákon totiž hovorí: „Ak budú bývať bratia spolu a jeden z nich zomrie bezdetný, manželka zomrelého sa nevydá za cudzieho, ale vezme si ju druhý brat a dá potomstvo zomrelému bratovi, aby jeho meno nebolo vytreté z Izraela...“ (Dt 25,5). Vymyslia absurdný príbeh na podklade Mojžišovho zákona, ktorý by sa len s veľmi malou pravdepodobnosťou mohol uskutočniť, a to len preto, aby zosmiešnili Ježiša a pritom si neuvedomujú, že odkrývajú svoju bezmocnosť, zmätenosť a nedostatok hodnotných argumentov. Konajú pod vplyvom strachu pred Ježišom, za ktorým ide viac a viac ľudí a Ježiš učí, že vzkriesenie znamená vrcholné a výsostné uskutočnenie pravdy, že „on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38). Skupina saducejov pohŕdala myšlienkou zmŕtvychvstania. Zmŕtvychvstanie v Starom zákone nebolo ešte zjavené tak, ako my poznáme dnes. Veď i dnes mnohí veriaci majú pochybnosti o zmŕtvychvstaní a Ježiš nielen svojím slovom, ale i skutkom dokázal, že zmŕtvychvstanie je realita. Boh už cez proroka Daniela hovorí: „A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu“ (Dan 12,2). Nádej na zmŕtvychvstanie v Starom zákone nemá mnoho spoločného so zmŕtvychvstaním v Novom zákone. Skôr chápali zmŕtvychvstanie v prirodzenom živote, dokonalejšom, ale tu na zemi. Z takého sa vysmievajú a neprijímajú saduceji. Na telo sa v tom čase pozeralo pohŕdavo. V Knihe múdrosti čítame: „Duše spravodlivých sú však v Božích rukách a muka sa ich nedotkne“ (Múd 3,1). Tu sa ešte nehovorí o existencii nesmrteľnej duše, ktorá môže existovať aj mimo tela, ale hovorí, že Boh dušu môže prinavrátiť do nového života, pretože ju má vo svojich rukách.
      V evanjeliách máme viac dôkazov o existencii večného života. Ježiš hovorí o pokladoch, ktoré si nemáme zhromažďovať na zemi, kde nemajú istotu, ničí ich hrdza, moľ a môžu byť ukradnuté. Náš poklad máme si uložiť v nebi a poznamenáva: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6,21). O našom živote po smrti hovorí v podobenstvách; o boháčovi, ktorému pole prinieslo bohatú úrodu a on nemúdro koná (porov. Lk 12,16-21), o boháčovi a Lazárovi (porov. Lk16,19-31), o talentoch a zodpovednosti za ne (porov. Mt 25,14-30), ale aj o desiatich pannách, ktoré boli múdre a nemúdre (porov. Mt 25,1-13). Ježišove slová o nebi a pekle: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10,28), alebo slová – keď nás zvádza ruka, noha, oko – ako sa máme správať a prečo (porov. Mk 9,9,43-48), ale i dnešný úryvok z evanjelia sú výzvou k pravej zodpovednosti k svojej duši i telu. Ježiš hovorí o existencii toho, čo bude, čo na zemi nevieme pochopiť; tí, čo získajú tento stav, už sa nebudú ženiť ani vydávať, ale budú žiť ako anjeli. Hovorí sa tu o novej kvalite premeny, ktorá je pre nás dnes nepredstaviteľná. Nemôžeme hovoriť o bezpohlavnosti, ale Ježiš hovorí o blízkosti k Bohu v nebi.
      Najmä dnešnému človeku, ktorý verí len tomu, čo vidí, robí ťažkosť prijať myšlienku na život po smrti. Nevie si predstaviť samotnú existenciu duše. Ježiš svojím učením o realite Božej lásky nás vedie k prijatiu večnosti, vzkriesenia, života v blízkosti Boha. Ježiš nielen kvôli saducejom, ale pre všetkých, čo budú riešiť tento problém, uvádza rabínsky dôkaz o horiacom kríku. Živý Boh je aj mojím živým Bohom. Keď patríme Bohu, máme záruku večného života. Náš vzťah k Bohu sa zrealizuje po našej smrti. Je na nás, aby sme už dnes žili s Bohom, ktorému všetci žijeme a vo večnosti budeme z neho žiť celkom. Nik z nás nedá odpoveď na otázky, čo Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú. Je na každom z nás, aby sme urobili to, čo je v našich silách, v rozume a slobodnej vôli. Už tu na zemi máme poznávať Boha, milovať a plniť príkazy, ktoré nám Boh uložil a on, ktorý je láska, ktorý je pravda, dá prisľúbenú odmenu.
      Livingston, už ako slávny cestovateľ, dostal do Afriky od svojich priateľov list, kde píšu: „Chceli by sme prísť za tebou a pomáhať ti. Ako sa k tebe dostaneme? Vedie tam bezpečná cesta?“ Odpovedal im: „Nedosiahol by som nič s takými ľuďmi, ktorí čakajú, aby som im pripravil cestu. Sem nech idú takí, ktorí si prerazia cestu i cez prales.“
      Ježiš nás vykúpil bez nás. Bez nás nemôže nás priviesť do svojho Kráľovstva. Spásu má každý vo svojich rukách. Livingston svojim priateľom jasne napísal, že cesta cez prales nie je ľahká. Nik z nás nemôže povedať, že cesta životom je len príjemná. Ale pre taký cieľ, aký nám prisľúbil a pripravil Pán Ježiš, vyplatí sa vziať svoj kríž a ísť za ním.
      Dostáva sa nám odpovedí od Ježiša, že do nového života prídu iba tí, čo budú toho hodní. Máme si uvedomiť, že už tu na zemi rozhodujeme o svojej večnosti. Stav blažena, byť rovný anjelom, hľadieť do tváre Boha Otca (porov. Mt 18,10) je milosť, o ktorú máme prosiť a svojím životom na zemi dokázať. Ježišove zmŕtvychvstanie je našou zárukou, že kto s ním žije, s ním bude mať aj účasť na večnom živote.
      Myšlienka na zmŕtvychvstanie pre nás veriacich má byť impulzom k radosti, plneniu svojich povinností. Dnes častejšie počuť vetu: „Svet chce byť klamaný, preto ho klamem.“ Dnes si uvedomujeme, že pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní, ale i o našom zmŕtvychvstaní nesmie byť predaná, zradená za nič na svete. Neveriaci muž spomína na udalosť z detstva, ktorá ho priviedla k nevere. Náhodou si vypočul rozhovor dospelých po smrti strýčka, keď otec poznamenal: „Ktohovie, či ten druhý svet existuje, či nejaký je!“ Od chlapca som na to nemohol zabudnúť, hoci ma nielen mama, ale aj otec viedli k viere. Aj dnes je veľa saducejov, ktorí neveria v zmŕtvychvstanie.
      Na univerzite vo Virgínii robili anketu: „Ktoré sú pravé hodnoty?“ Každý odpovedal že tie, ktoré nemožno za peniaze kúpiť. Na otázku „Prečo študuješ?“ odpovedali skoro všetci: „Aby som získal peniaze.“ Sme svedkami, že dnešný saducej hovorí iné, ale v skutočnosti klame seba.
      Koľko je takých, čo až pred smrťou vážne uvažujú o večnosti, existencii duše, o Božom súde.
      Vo vstupnej hale univerzity Columbia v USA je prekrásna freska Ježiša Krista vystupujúca do žiariacej večnosti. Za ním kráča mnoho ľudí. Pod tým je nápis: „Posledné osvedčenia človeka nezávisia od schopnosti naučiť sa množstvo poznatkov a nezáleží na tom, či si urobil nové objavy, ale od toho, či prijme náuku, ktorá bola vyhlásená pred 2 000 rokmi. Učiteľom tejto jedinej, najvážnejšej náuky je Ježiš Kristus.“
      Vážne, ale aj posilňujúco znejú slová: Verím, že môj Vykupiteľ žije. Verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme. Vstanem z mŕtvych a uvidím tvár svojho Spasiteľa. Ja ho uvidím, uvidím ho na vlastné oči... Tieto slová dávajú pri pohrebe našej duši nádej. Rovnako nádej máme v duši, keď stojíme po tieto dni v tichu na cintoríne a modlíme sa za zomrelých.
      Koniec cirkevného roka je časom, keď chceme prehodnotiť i svoj vzťah k nášmu vzkrieseniu z mŕtvych. Amen.

      Inšpirácie – Lk 20, 27-47
20.06.2003 | Čítanosť(830)
Lk 20, 1-8
12.06.2003 | Čítanosť(1908)
Lk 20, 1-8
12.06.2003 | Čítanosť(1834)
Lk 20, 20-26
12.06.2003 | Čítanosť(1794)
Lk 20, 27-47


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet