19.november 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Čím je človek rozumnejší a lepší, tým viac dobra v ľuďoch nachádza.

~Pascal ~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1023 reakcie0
(Share 218 0)


Téma: Ježiš hovorí, aby všetci jedno boli / Jn 17, 20-26

Homília

      Poznáte aj vy ľudí, ktorí už nečítajú noviny, nesledujú správy, vyhýbajú sa ľuďom? Hovoria, že chcú mať s každým pokoj. Poznáme aj ľudí, ktorí sú sami v sebe rozbití. Hovorí sa, že keď sa stretnú hoci len dvaja ľudia, majú ťažkosti vytvoriť medzi sebou jednotu. Spomeňme si na tých, čo sa rozvádzajú. A čo keď sa stretnú traja? Čo keď dospievajúci syn či dcéra sa ozve a povie svoj názor? Nie sú v našej rodine práve preto nezhody? Nepokoj? Pýtam sa vás: Aká je atmosféra u vás na pracovisku, medzi susedmi, súrodencami? Vládne tam pokoj, jednota?
      Počúvame nielen v politike o stranách, hnutiach, koalícii, opozícii... Čo to spôsobuje medzi nami?
      Slová modlitby Pána Ježiša aj dnes nestrácajú na význame: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 20-21).
      Tieto slová modlitby nepredniesol Pán Ježiš za zjednotenie rozdelených kresťanov, na základe prorockého videnia, ale Ježiš prosí za jednotu svojich učeníkov; neprosí len o ich vzájomnú jednotu medzi nimi, ale prosí za ich jednotu s Otcom a Synom a v Otcovi a Synovi. Tým sa nám dostáva vysvetlenia, že to je niečo, čo sa bez Božieho prispenia skutočne nezaobíde. V Ježišovej modlitbe chápeme, že až potom, keď kresťania budú vzájomne zjednotení v Najsvätejšej Trojici, môžu svetu niečo dosvedčiť. Táto Ježišova prosba sa považuje za jednu z najdôležitejších prosieb Pána Ježiša zo záverečnej modlitby vo večeradle. Zaiste právom, ale treba ju čítať, a teda i prijímať v celom texte tak, ako ju Pán Ježiš povedal. Teda v spojení so slovami: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 1615), a tiež v spojení so slovami: „... a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Až toto celé charakterizuje úlohu apoštolov a Cirkvi.
      Možno však text použiť na upevnenie jednoty. Jednotu Cirkvi nemožno tak chápať, že ju treba šikovne vytvoriť. Jednota je predsa v Kristovi. V podobenstve o viničnom kmeni a ratolestiach vidíme, že sa jedná o jednotu, ku ktorej sa hlásime. Je potrebné o túto jednotu sa starať. Tak je to v rovine neviditeľnej. A čo vo viditeľnej? Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v súčasnom svete sa obracia nielen na synov a dcéry Cirkvi, ale aj na všetkých, čo vzývajú meno Kristovo, ale aj na všetkých ľudí vôbec, kým nebude jeden ovčinec a jeden pastier. Vieme, že od čias apoštolov až do dnešných čias dochádza aj medzi nami, čo sme uverili v Krista, Boha a nášho Pána, k roztržkám, deleniam, nepokojom. Došlo k tomu, že v roku 1054 roztrhla sa Cirkev na dve časti: západnú, takzvanú rímsku a východné cirkvi, ktoré majú autoritu k Carihradu. Áno, prišlo k mnohým pohoršeniam. V mene viery, v mene Boha sa dokonca viedli vojny, a teda i vraždilo. Takéto správanie zaiste spôsobilo veľa pohoršenia a straty vierohodnosti. Nepamätalo sa na Ježišove slová: „... aby všetci jedno boli ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,20-21). Zradil sa Ježiš. Naša nejednota, rozkoly, bludy, hádky vrhali a vrhajú tmavý tieň na vieru, ktorú nám dal Ježiš.
      Môže sa aj niekto z nás pýtať: Ako chápať jednotu Cirkvi v prirodzenom pozemskom rozmere? Vieme zo Skutkov apoštolských (porov. 2,42), ako žili prví veriaci v Jeruzaleme. Žili v jednote, ktorá niesla znamenie viery, lásky a služby. Podobne aj dnes učí Cirkev, koncil, Svätý Otec, že jednotu musíme budovať v trojitom spojení do jednoty, vo vyznávaní viery, sviatostiach a jednej vrchnosti. Takto chápaná jednota neznamená byť vo všetkom rovnaký. V hraniciach jednoty je možné a aj sa dovoľuje rôznosť, ako napríklad rozmanitosť spôsobu učenia, foriem liturgie a pobožnosti, teológie, cirkevných zákonov, druhov zaangažovania sa v spoločnosti či služby v spoločnosti. Inak by Cirkev nemohla zjednotiť všetkých ľudí, národov, rás, rodov, kultúr, jazykov, rôznej mentality, rôznych foriem života. Inak by Cirkev zostala chudobnou, pozbavenou veľkého bohatstva, kultúrnych hodnôt.
      Vieme, že sú hodnoty, ktoré všetci prijímame, ktoré sú zhrnuté vo vyznaní viery. Máme v Cirkvi úžasnú slobodu rozumu a vôle. Ak rešpektujeme úctu a vzájomnú lásku, môžeme mať iný pohľad na veci, môžeme pozerať na ne kriticky. Veď to umožňuje získať jasnejší a lepší pohľad na veci, udalosti i ľudí. V takom postoji sa objaví viac schodnejších ciest, ktoré umožnia všetkým spoznať pravú cestu k cieľu. Rôznorodosť a veľkosť pohľadov sa zbieha v dokonalej harmónii. Keď sa jedná o veci dôležité, je potrebná oveľa väčšia jednota názorov. Nežiadajme jednotu vo veciach, kde si môže človek uplatniť svoje základné ľudské práva. Je potrebné rešpektovať názory, viesť rozhovory, hľadať súlad, jednotu, pravdu. Vieme, že mnohé veci sa dajú riešiť, keď sa navzájom rešpektujeme, keď ide všetkým o pravdu, spravodlivosť v rámci tolerancie. Nevedomosť, hlúposť, primitívnosť, ako aj fanatizmus sú najväčší vrahovia jednoty. Prijímať za pravdu to, čo ňou nie je, hoci by o tom boli mnohí a dlho presvedčení, by bolo nesprávne a nezodpovedné. Preto kto chce budovať jednotu, musí stavať na pravde, zachovávať toleranciu a byť otvorený prijať všetky nové hodnoty, ktoré pomôžu vyriešiť problém.
      Vieme, že Cirkev je celosvetová. A preto bolo nesprávne, keď sa nútila napríklad latinská liturgia orientálnym národom alebo africkým. Je to už za nami. Treba správne chápať inkulturáciu. Rešpektovať kultúru národa, ich históriu, jazyk... Rovnako pri riešení ekumenizmu. Nestačí povrchný pohľad. Je potrebné pri riešení problémov nezabúdať na tradíciu, právne zázemie pri skúmaní doby, kedy a za akých okolností k veciam a udalostiam došlo.
      Politika je tiež aktuálnym problémom. Počuť hlasy, že duchovný sa do politiky nemá miešať. Čo je to politika? Áno, rímskokatolícky kňaz a ani biskup nesmie byť poslancom, ako tomu bolo v minulosti. Vieme, že Cirkev má dvetisícročnú skúsenosť. Ale biskup nesmie mlčať. Biskup má svoj pohľad, ale môže sa aj mýliť. Ale je potrebné vedieť si sadnúť, hovoriť a rešpektovať svoje názory. A nezabudnúť, že je tu aj autorita. Keď sa v národe berie dobré meno prezidentovi, je to správne? A keď politici sa osočujú, čo to prinesie? V Cirkvi aj keď sú biskupi medzi sebou rovní, vieme, že biskup Ríma, pápež je prvý medzi biskupmi. A biskup nielenže raz za päť rokov musí navštíviť Rím “ad limina“ , ale v mnohých veciach musí okrem zákonov štátu, kde žije, rešpektovať aj Cirkevný zákonník. Môže prísť k tomu, že na vec môžu byť rozdielne názory a postoje, ale to neznamená, že sú chybné alebo nesprávne. Vieme, že čas najlepšie ukáže, a preto treba byť opatrný.
      Veď niečo podobné zažiť sa dá aj vo farnosti. Kritika môže byť správna a dobrá. Vyprovokuje k novým, kvalitnejším aktivitám, činnosti a podobne. Ale len kritizovať? Nepriloží ruku k dielu. Hovorí len za chrbtom. Vyhovára sa a chce lízať len smotanu. Vypočítavým ľuďom nie je dobré všetko vešať na nos. Veci nerozumejú, nechápu a aj keď sa môžu spýtať, mlčia v ich neprospech a škodu.
      Nesmieme zabudnúť pri jednote aj na také hodnoty, ako je povaha, vek, skúsenosti a podobne. Cirkev má svoju tradíciu, skúsenosti, históriu. Ak by Cirkev boli založili ľudia, už by ju boli pochovali. Avšak vieme o prísľube, že pekelné brány ju nepremôžu. Cirkev mala nehodných pápežov a dnes je rovnako mladá a žije. Už ju chceli pochovať a kde sú tí, čo to chceli dnes? Prežila a prežije všetku “izmy“. Je potrebné, aby sme dnes urobili, čo nám káže Boh, ktorý rešpektuje náš rozum a slobodnú vôľu. Nepravda, lož, podlosť, hnev, neláska, čiže akýkoľvek hriech nezvíťazia. Pravda je len jedna a nemeniteľná. A na pravdu a lásku poukazuje Ježiš v dnešnom evanjeliu. Boh je láska, ako aj to, že Ježiš je Cesta, Pravda a Život.
      Dnes mnohé veci ešte neprijímame, pretože bolia. Musí prejsť čas, aby sa rany zahojili a vytvorí sa jednota. Boli vojny medzi národmi a dnes si jeden druhému pomáhajú. Žili rodiny v hnevoch a vnúčatá ich zmierili. A dnes do kostola môže ísť aj ten, čo vieru prenasledoval. Pretože Ježiš zomrel za všetkých. Preto Cirkev sa ospravedlňuje kde-komu, ale kto sa ospravedlnil Cirkvi za milióny povraždených, väznených, prenasledovaných? Niekto by chcel oko za oko, zub za zub, ale treba skutočne pochopiť, čo hovoril Ježiš.
      Sme kresťania? A akí sme kresťania? O prvých kresťanoch sa hovorilo: Hľa, ako sa milujú! Aj dnes sú aktuálne slová Pána Ježiša: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 20-21). Amen.

      Inšpirácie – Jn 17, 1-26
27.03.2004 | Čítanosť(971)
Téma: Jednota / Láska
27.03.2004 | Čítanosť(620)
Téma: Hopko / Jednota
03.11.2004 | Čítanosť(587)
Téma: Jednota
12.06.2003 | Čítanosť(2480)
Jn 17, 1-26


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet