25.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Ovládanie našich vášni je pravým pokrokom slobody.

~Locke ~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť932 reakcie0
(Share 221 0)


Téma: Ježišova láska lieči a uzdravuje / Zelený štvrtok / Jn 13, 1-15

Homília

      Predstavme si, že sa otec lúči so svojimi deťmi. Pokiaľ bol s nimi, nedopustil, aby sa im niečo zlého stalo. Pri odchode vie, čo nevedia deti, že budú vystavené mnohým ťažkostiam a nebezpečenstvám. Láska k deťom pohýna otca urobiť niečo preto, aby boli uchránené od nebezpečenstva a raz mohli prísť za ním a aby už boli navždy spolu šťastní. Otec rešpektuje skutočnosť, že jeho deti vyrastú, stanú sa dospelými a nemôže ich do niečoho nútiť, rozkazovať im, a predsa dôveruje, že deti na jeho lásku budú odpovedať svojou láskou. Z lásky k nim zanechá testament. Nič cennejšie im nevedel zanechať. Z testamentu môžu čerpať každý koľko chce, pretože budú slobodní v rozhodovaní. Dáva však podmienku, aby aspoň raz do roka mu venovali väčšiu pozornosť a aspoň raz za týždeň si naň spomenuli. V testamente určil aj tých, ktorí sa majú starať o to, aby sa testament zachovával. Potom odišiel.
      Ktoré dieťa by si neosvojilo testament otca? Ktorý syn či dcéra by neboli vďační za takú veľkú pozornosť a lásku otca?
      A o tom píše sv. Ján: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1).
      Dnes večer si spomíname práve na takého otca a jeho testament. Vieme, že takáto udalosť sa skutočne odohrala, a že otec skutočne zanechal testament. Otec je Ježiš Kristus. Testament je Ježišova rozlúčková reč pri Poslednej večeri. Pán Ježiš vo svojej vševediacej láske vedel, že bez posily v životných skúškach nezvíťazíme nad hriechom. Nič cennejšie nám vo svojej múdrosti nemohol zanechať, ako sám seba pod spôsobom chleba a vína. Boh rešpektuje našu slobodu, rozum a vôľu. Preto môžeme povedať aj “nie“ ako odpoveď na jeho lásku. Ježiš kladie dôraz na čistotu vnútra človeka. Boh ho stvoril na svoj obraz. Hriech prarodičov a každý osobný hriech poškvrňuje človeka. Ježiš pri Poslednej večeri skôr, ako zasadne s apoštolmi, aby slávili pamiatku na vyslobodenie Židov z Egypta, umýva učeníkom nohy. Za tri roky apoštoli v Ježišovej škole sú pripravovaní na poslanie, ktoré im je ešte neznáme. Ježiš vie, že čas jeho odchodu sa blíži. On jediný vie, že: „... už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza...“ (Jn 13,2-3), umytím nôh učeníkom naznačuje povinnosť starať sa nielen o čistotu svojej duše, ale aj o čistotu duše iných. A na to si spomíname dnes večer.
      Ježiš po odchode Judáša z večeradla prvýkrát slávi nekrvavú obetu, svätú omšu. O niekoľko hodín Ježiš zomrie za hriechy všetkých ľudí na kríži. Pri večeri ustanovuje Eucharistiu, keď chlieb a víno si zachovajú vlastnosti chleba a vína, ale stávajú sa skutočným telom a krvou Krista. Mocou premieňať chlieb a víno na telo a krv Krista poveruje apoštolov. Najväčší testament, aký vznikol na svete, je tu. Ježiš Kristus až do konca čias bude v Eucharistii skutočne prítomný. Cirkev dostáva poverenie, aby viedla, vychovávala, učila o Eucharistii, že je to pravý Boh – Ježiš Kristus. Kresťan katolík je povinný prijímať aspoň raz v roku, je mu dovolené a doporučené dokonca denne i dva razy, keď zachová ustanovenia Cirkvi. Účasť na svätej omši je pre kresťana záväzná podľa cirkevného zákona. Moc, ktorú dostali apoštoli od Ježiša, dostávajú konsekráciou biskupi a svätením na kňaza dostáva moc sláviť Eucharistiu kňaz.
      Prežívame prvý deň svätého trojdnia. Pri ranných svätých omšiach v katedrálach si kňazi pred biskupom obnovili svoje kňazské sľuby. Biskupi požehnali oleje, ktoré sa budú používať pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pomazania nemocných i posvätení kňazstva. Pri večernej svätej omši si pripomíname ustanovenie Sviatosti oltárnej a svätej omše. Chápeme, že sú to dary, za ktoré právom dnes ďakujeme Kristovi. Dnešný večer chceme si obnoviť správny vzťah k týmto darom. Odprosiť za urážky, ktorými sme urazili Krista. Zriekame sa nehodného prijímania Eucharistie, v stave ťažkého hriechu a bez dôstojného pripravenia sa. Chceme byť vďační Kristovi za tento prejav lásky, že je prítomný v našich bohostánkoch, že prichádza na naše oltáre, že ho môžeme prijímať ako pokrm pre svoje duše. Pripomíname si svoju povinnosť v nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastňovať sa na celej svätej omši. Odprosujeme za oneskorené príchody, bezduchú účasť pri slávení najsvätejšej obety. Pripomíname si, že všetci sa máme aktívne zapájať a spolusláviť svätú omšu, ku ktorej patrí aj pristupovanie ku stolu a prijímanie tela Pána.
      Testament lásky, ktorý nám dal Pán Ježiš, si dnes nielen pripomíname, ale chceme ho znova realizovať pre svoje obohatenie a posilu do ďalšieho života. K tomuto rozhodnutiu máme zaiste mnoho osobných pozitívnych príkladov.
      O jednom rozpráva bývalý člen komunistickej strany: „V roku 1950 sme boli ako komisia vyslaní do jedného ústavu, kde pracovali rehoľné sestry, aby sme zistili možnosť ich odstránenia z ústavu. Predstavenú sme požiadali, aby nás previedla ústavom. Chceli sme pozrieť za každé dvere. Sestra otvorila prvú izbu, kde ležali chorí na rakovinu. Hneď sme sa všetci z komisie pobrali ďalej. Otvorila druhú, tretiu, štvrtú izbu. Všade chorí, mladší i starší. Niektorí z komisie si chytali nos, iní zostali stáť vo dverách a nevstupovali ďalej, odvracali oči od trpiacich ľudí. Ďalej sme šli bez slova. Keď sme odchádzali, ticho som sa spýtal sestričky: „Odkedy tu pracujete?“ „Dvadsať tri rokov!“„A odkiaľ máte silu, že tu vôbec dokážete žiť?“ Jej odpoveď nosím v srdci doteraz: „Každý deň pri svätej omši prijímam Pána Ježiša. Ten mi dáva jedine silu.“
      A predsa nič som nezmohol. Sestry, ktoré sa svedomite starali o chorých a zomierajúcich, boli vyvezené do Čiech a pracovali na družstve v maštaliach.
      Memento každému z nás. Pripomeňme si niečo z vlastného života, aby sme mali čo najlepší vzťah k Eucharistii a svätej omši, a tak načerpali viac síl.
      Dnes sa nám ponúka kde-aká alternatíva, vynáhrada, zámena... Uvedomujeme si, že dnešnému testamentu sa nič nevyrovná. Dáva nám silu. Nie silu svalov, silu energie, ale silu duchovnú, silu živého Krista. Prijímame slová Pána Ježiša: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6,53-55). Pravidelné prijímanie je zárukou nového života.
      Sv. František vo Filotei píše: „Ak sa ťa opýtajú, prečo tak často prijímaš, povedz preto, aby som sa naučila milovať Boha, aby som sa očistila od krehkostí, oslobodila od chýb, aby som našla radosť a silu. Povedz, že preto, aby si v pokušeniach neupadla a vedela donášať obetu pre Boha a blížneho.“
      A že je tomu tak, dôkazom je história Cirkvi. História Cirkvi je jasným dôkazom o tom, že veľká sila je v Eucharisti. Dôkazom nám môže byť aj príklad sv. Felicity. Bola väznená pre to, že uverila v Kristove slová. Nepopravili ju, lebo čakala dieťa. Keď sa vo väzení zvíjala v pôrodných bolestiach, strážca väzenia sa jej posmieval: „Už teraz stoneš? Čo budeš robiť potom, keď budeš hodená pred divú zver?“ Žena posilnená Kristom mu povedala: „Teraz trpím sama, ale potom bude niekto iný vo mne, ktorý bude trpieť za mňa, lebo i ja za neho trpím.“
      Dnes, keď začíname prežívať bezprostredné chvíle utrpenia Pána Ježiša, si uvedomujeme, akou posilou je pre nás jeho testament lásky. Preto ho nielen prijímame ako písmo, odporúčanie, ale aj prostriedok praxe každodenného života.
      Ježiš sa pripravuje na odchod k Otcovi. Skôr však musí byť zajatý v Getsemani, bičovaný, tŕním korunovaný, musí sám si niesť kríž na Golgotu a tam zomrieť. Svoju lásku dokazuje učeníkom už skôr, že keď sa toto stane, aby si uvedomili veľkosť jeho testamentu lásky. Amen.
12.06.2003 | Čítanosť(2262)
Jn 13, 1-20
12.06.2003 | Čítanosť(2024)
Jn 13, 21-30
12.06.2003 | Čítanosť(1798)
Jn 13, 31-38


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet