19.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    A čo smrť? Tá je sama osebe ničiacim elementom. No v spojení s Kristom sa stáva stavebným materiálom na obnovu sveta.

~TOMÁŠ ŠPIDLÍK~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť939 reakcie0
(Share 233 0)


Téma: Pripomeňme si príkaz lásky / Lk 6, 27-38

Homília

      Všetci poznáme zásadu: Milujúci ľudia si majú vždy čo povedať. Nepovieme: Nerozprávaj, tvoje slová sú zbytočné. Vieme, že k láske patrí aj milé slovo. Ak odumrie slovo, zatrpkne aj láska. Pre nás veriacich to znamená, že keď veríme v Boha, musíme ho aj milovať, a to aj v blížnom. A ak Boha milujeme, vtedy mu máme čo povedať. A to tak v modlitbe, ako aj skutkom. A na tieto a podobné myšlienky nás upozorňuje Pán Ježiš v evanjeliu.
      Ježiš hovorí: „Buďte milosrdní... nesúďte... neodsudzujte... odpúšťajte... dávajte... lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lk 6,36-38).
      Na prvé počutie je jasné, že Ježišove slová hovoria o veľkodušnosti. Túto čnosť poznali dávno a udivovala už pohanských filozofov. Rovnako vážia si čnosť veľkodušnosti v Starom zákone. Dávid sa ocitol pri hlave spiaceho kráľa Saula. Abisai radi Dávidovi, aby usmrtil Saula. Dávid odpovedá: „Nezabíjaj ho! Veď ktože by smel beztrestne siahnuť rukou na Pánovho pomazaného“ (1 Sam 26,9)? Dávidovu veľkodušnosť Boh bohato odmenil a požehnal. Pán Ježiš lásku k nepriateľom povýšil na hlavný príkaz: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6,27-28). Tu sa už nejedná o vonkajší prejav veľkodušnosti, ale o základnú čnosť, ktorej nás učí sám Boh. „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45). Veľkodušnosť Boha vidíme, že svojho jednorodeného Syna neušetril a obetoval za nás na kríži. Ježiš miloval a miluje nás, ale my zabúdame a neopätujeme jeho lásku. Miluje aj tých, ktorí neopätujú jeho lásku a žijú v nepriateľstve s ním. Jeho láska vysoko prevyšuje našu nelásku. Čím bol Saul pre Dávida, tým je pre nás každý blížny, poznačený predrahou obeťou smrti Pána Ježiša. Kresťan si uvedomuje, že je dielom Božej veľkodušnosti, a preto sa snaží správať tak, ako ho tomu učí Ježiš. Kresťan sa nepovyšuje a nedá pocítiť svoju veľkodušnosť, ale svojím správaním sa snaží pripomenúť okoliu veľkodušnosť svojho Boha voči nám hriešnikom.
      Kristove slová vyvolávajú množstvo otázok. Ako Cirkev plní tento príkaz? Žijú kresťania podľa tohoto príkazu? Cirkev, aké je tvoje spoločenstvo, ako sa stavia k tomuto prvému príkazu? Cirkev, čo ťa bolí, aké sú tvoje choroby a nedostatky? Cirkev Kristova, aká si? Je možné pred odpoveďami na tieto a podobné otázky utiecť? O čom hovoria štatistiky, aká je účasť na nedeľnej svätej omši, počty pristupujúcich ku sviatostiam, počet tých, čo majú záujem o spoluprácu s Cirkvou? Čo hovoria štatistiky rozvedených, nemanželských detí, potratov, tých, čo zomierajú bez sviatosti zmierenia, Eucharistie, pomazania chorých? Čo štatistiky hovoriace o chlade sŕdc, nezáujme sŕdc, skamenených srdciach? Čo štatistiky o hnevoch, súdoch, vraždách, nenávisti, ale aj alkoholizme...? Cirkev Kristova, akí sú tvoji členovia, tvoje ruky, nohy, oči, uši... Či sú určení na to len tvoji kňazi, aby videli, počuli, konali, pracovali, umierali pre Krista? Či ľudia na celej zemi – to nie je Cirkev? Či iba kňazi môžu a dokážu hovoriť o Bohu, milovať ho v iných ľuďoch?
      Tieto a ďalšie otázky nie sú len poetickou metaforou. Na tieto a podobné otázky je potrebné dať osobnú vlastnú odpoveď, ale čaká sa aj odpoveď v mene Cirkvi. Každý jednotlivo a všetci spolu sme Kristom vyzvaní spolupracovať na príkaze lásky. Kristus nás predsa nechce deliť na milovaných a zavrhnutých. Kto prijal sviatosť krstu, zobral na seba záväzky i práva. A medzi ne patrí milovať blížnych, odpúšťať a zabúdať na urážky, ale aj konať skutky milosrdenstva. Príkaz lásky je oslovenie k činnej a aktívnej účasti na spoločenstve bratov a sestier spojených v Kristovi. Svet potrebuje svedkov. Svedkov lásky. Niet v ich srdciach miesta pre pomstu. Kristus nikoho nepoveruje úlohou pomstiteľa, vyrovnávateľa krívd, rozhodcu v oblasti lásky. Rovnako Cirkev nikoho nepoveruje právom odvety. Nesmieme zabudnúť aj na memento: „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu“ (Lk 6,32)? Veľký bojovník za ľudské práva, černoch, nositeľ Nobelovej ceny za mier, veľký a neohrozený vyznávač Krista, Martin Luter King, ktorého za jeho presvedčenie zastrelil atentátnik, povedal na adresu týchto slov: „Robte nám čo chcete, ale my vás neprestaneme milovať.“ Uvedomujeme si, že milovať tých, čo nás nemilujú, je ťažké, veľmi ťažké, ale vyplatí sa milovať! Príkaz lásky nie je určený len niekomu, snáď silným, ale Ježiš príkaz lásky dáva každému človeku. Príkaz lásky zaväzuje každého veriaceho kresťana, pretože dostáva od Krista príklad. Kristus zomrel za naše hriechy. Nie je správne, kto by chcel hľadať, za akých okolností, kedy a ako má či smie prejaviť lásku. Vďaka Kristovi človek bol vyvýšený z úrovne “obrazu Božieho“ na úroveň “dieťaťa Božieho“. Sv. Bazil hovorí: „Človek je stvorenie, ktoré dostalo príkaz, aby sa stalo Bohom.“ A sv. Atanáz hovorí: „Syn Boží stal sa človekom, aby sa synovia ľudskí mohli stať Božími synmi.“ Ján Pavol II. v encyklike Redemptor hominis (čl.8) píše: „Kristus sa zjednotil s každým človekom“, a každý človek je prinajmenej potenciálne zaštepený do Krista. Odtiaľ každý človek vlastní hodnosť Krista (porov. 2 Kor 2,14). Už sv. Lev Veľký, pápež, pozýva nás, aby sme sa zamysleli nad svojou hodnosťou slovami: „Kresťania, poznajte svoju hodnosť.“ Je správne, že chceme si osvojiť čo najviac vnútorné presvedčenie, že sme Kristovi, a tak zabránili nezmyselnému a nerozumnému ponižovaniu seba či iných v každodennom živote. Znamená to pre nás aj výzvu, aby sme viac pracovali na sebe a umožnili Duchu Svätému, aby nás urobil čo najviac podobnými Kristovi. A to je memento milovať svojho blížneho ako samého Krista.
      Koľkokrát v minulom týždni sme zostali bokom, keď niekto z nášho okolia potreboval našu pomoc, príklad? Nepomohli sme. Nepodali sme ruku. Neporadili. Snáď stačilo jedno slovo, úsmev, stisk ruky... Máme mnoho výhovoriek, dôvodov sa ospravedlňovať, že ten dotyčný má takú povahu, že o to nestojí, nemá záujem o spoluprácu...
      Josh Mc Dowell v knihe Vitamín C od Boha (vydavateľstvo Motýľ, Trnava 1997, s. 178 n.) rozpráva:
      „Vo svojom živote som zažil veľa nenávisti. Nedával som ju najavo navonok, mučila ma skôr vo vnútri. Znechucovali ma ľudia, veci, problémy. Ako mnohých iných ľudí, aj mňa trápila neistota. Vždy, keď som stretol kohosi, kto sa odo mňa líšil, stal sa mi hrozbou. Jedného človeka som však nenávidel viac ako kohokoľvek iného na svete. Svojho otca. Nenávidel som ho doslova zúrivo. Pre mňa to bol obyčajný pijan. Ak žijete v malom meste a jeden z vašich rodičov je alkoholik, určite chápete, o čom hovorím. Vedia o tom všetci. Moji priatelia prišli do školy – strednej školy, do ktorej som chodil – a žartovali o mojom otcovi, ktorý sa zasa pobral do mesta. Netušili, ako ma to trápi. Bol som ako ostatní, smial som sa navonok, ale môžem vám povedať, že v duši som plakal. Zašiel som do stodoly a našiel som matku takú dobitú, že sa nevládala postaviť, ležala v hnoji vedľa kráv. Keď k nám prišli priatelia, vyviedol som otca von, priviazal som ho v maštali a auto som zaparkoval vzadu pri sýpke. Priateľom sme povedali, že kamsi musel odísť. Myslím, že sotva mohol niekto niekoho nenávidieť viac ako ja svojho vlastného otca. Potom, čo som sa zasvätil Kristovi – bolo to tuším o päť mesiacov neskôr – vstúpila do môjho života prostredníctvom Krista láska Božia, a bola taká silná, že premohla nenávisť a celkom ju obrátila. Dokázal som sa pozrieť svojmu otcovi priamo do očí a povedať: „Ocko, milujem ťa.“ A myslel som to naozaj. Po niekoľkých mojich krokoch ho to otriaslo. Keď som prestúpil na univerzitu, zažil som vážnu dopravnú nehodu. Domov ma doviezli s krkom v sadre. Nikdy nezabudnem, ako môj otec vošiel do izby. Spýtal sa ma: „Synku, ako môžeš milovať otca, ako som ja?“ Odpovedal som mu: „Ocko, pred šiestimi mesiacmi som ťa nenávidel.“ Potom som mu porozprával o sľuboch, ktoré som dal Ježišovi Kristovi. „Ocko, dovolil som, aby do môjho života vstúpil Ježiš. Iba takto sa všetko dá vysvetliť, výsledkom tohoto vzťahu je, že som našiel schopnosť milovať a prijímať nielen teba, ale aj iných ľudí takých, akí sú.“ O trištvrte hodiny neskôr sa prihodila jedna z najväčších senzácií v mojom živote. Ktosi priamo z mojej rodiny, ktosi, koho som poznal tak dobre, že by ma nijakovsky nevedel obalamutiť, mi povedal: „Synku, ak Boh dokáže urobiť z môjho života to, čo urobil z tvojho, rád by som mu dal na to príležitosť.“ Vzápätí sa môj otec začal modliť k Bohu a zveril sa Kristovi.
      Je príkaz lásky nadľudská požiadavka? Áno, je nesplniteľná našimi slabými ľudskými silami, ale možná Božou silou, ktorá je nám vždy naporúdzi. Ježiš nám pomáha, aby sme sa neporovnávali s blížnymi, ale s Bohom a aby sme Boha nasledovali v láske. On miluje všetkých ľudí, objíma svätca i hriešnika.
      Zásadu z úvodu doplňme. Z Božej perspektívy sa nám mnohé veci ukážu v novom svetle a my uznáme, že náš blížny nebol takým nepriateľom, ako sme si ho predstavovali. V tomto svetle výrok svätého Augustína je veľmi poučný: „Koľkokrát sme mysleli, že nenávidíme nepriateľa a nenávideli sme brata. Priateľ, Ježiš, ďakujeme za pripomenutý príkaz lásky, ktorý nám dal Otec. Duchu Svätý, pripomínaj a vysvetľuj nám ho znova a znova. Amen.

      Inšpirácie – Lk 6, 27-36
15.10.2003 | Čítanosť(2511)
Téma: Mt 7, 3-5 / Lk 6, 39-42
20.06.2003 | Čítanosť(1750)
Téma: Láska / Viera / Lk 6, 32
12.06.2003 | Čítanosť(3644)
Lk 6, 37-45
12.06.2003 | Čítanosť(2682)
Lk 6, 1-11
12.06.2003 | Čítanosť(2509)
Lk 6, 12-19


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet