20.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Pošpinil niekto tvoju česť a povesť? Uvedom si, aká veľká sláva ťa čaká v nebi za tvoju trpezlivosť. Ukrivdili ti? Maj na pamäti nebeské poklady a bohatstvo, ktoré si si pripravil svojimi dobrými skutkami. Vyhnali ťa z vlasti? Tvoja vlasť je nebeský Jeruzalem.

~sv. Bazil Veľký~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1139 reakcie0
(Share 219 1)


Téma: Dar povolania / Lk 5, 1-11

Homília

      Všetci si máme uvedomiť a pripomenúť dar povolania. V spojitosti s povolaním cítime, že máme spoločný cieľ a že patríme k sebe. Očakávame to isté, sme vystavení tým istým nebezpečenstvám a ťažkostiam. Hovorí sa: „Všetci sme na tej istej lodi.“ Tento obraz dobre vystihuje situáciu dnešného kresťanstva. My kresťania plávame tým istým smerom. Nemyslím tu len na fenomén ekumenizmu týchto dní, že bol týždeň modlitieb za zjednotenie kresťanov, ale sú ešte iné fenomény. Dnešný svet má vážne výhrady proti kresťanstvu. Vieru pokladajú za vedeckú, náboženstvo za súkromnú vec, Boha za náhradu a ópium. Tento stav nás vyzýva k vydávaniu svedectva o svojom vzťahu ku Kristovi, k Bohu. Je to pre nás aj výzva od samého Ježiša.
      Ježiš nielen Šimonovi na Genezaretskom jazere, ale i nám dnes hovorí: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov“ (Lk 5,4)!
      Evanjelista sv. Lukáš podrobne opisuje udalosť, počas ktorej Ježiš urobil zázrak, ktorý voláme “zázračným rybolovom“, ale zvlášť poukazuje na povolanie Šimona Petra a jeho spoločníkov, keď Petrovi povie: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“ (Lk 5,10). Známa udalosť z evanjelia, a predsa je potrebné dôkladne text rozobrať, pretože v ňom je ukázaná cesta, ako nájsť a uveriť Bohu. Človek najprv musí uveriť v seba, poznať svoje možnosti a vedieť prijať za svoje. Po čase radosti z vlastných úspechov musí prežiť horkosť ťažkostí. Musí stratiť nádej v seba a poznať, aké sú jeho sily ohraničené. Peter bol dobrý rybár, ale bezúspešná noc mu poslúžila, aby poznal, ako málo dokáže. Bezúspešná práca je často hodinou poznania seba samého. Až vtedy, keď človek osobne zažije etapy viery v seba a sklamanie v seba, môže nastúpiť na tretiu – celého uverenia Bohu. Peter na slovo Ježiša spustí sieť. Chytí množstvo rýb, ale vtedy si uvedomuje, že tu už nejde o ryby, ale o jeho vieru. Postavil sa na cestu uverenia Bohu a od tej chvíle urobí všetko, aby sa nevzdialil z tejto cesty. Áno, prežije chvíľu potknutia, ale cestu už neopustí. Slovo Majstra – Ježiša Krista bude pre neho rozhodujúce, najmä odvtedy, keď mu Majster oznámi jeho trojité zapretie. Ľudia najčastejšie stotožňujú svoje uverenie Bohu s vierou v seba. Usudzujú, že viera to je dopingový prostriedok a ten, kto ho osobne zažije, toho premôže. Vtom čase veriaci človek vie, na čom je. A spoznáva hranice svojich možností, ale rovnako z toho poznáva pomoc všemohúceho Boha, pre ktorého neexistujú nemožné veci. Človek nadobúda istotu, že to nie on, ale Boh v ňom pôsobí. Peter vedel, že to nebol jeho úspech, že sa chytilo množstvo rýb, hoci on držal v rukách siete. Uvedomil si, že to je dielo Ježiša. Jedine viera umožní človeku zúčastniť sa na dielach Boha. Človek aj naďalej zostáva slabý, ale môže s Bohom spolupracovať. Všetko robí tak, aby ostal poslušný Bohu. „Ale na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5,5). Stotožňovať uverenie Bohu s vierou v seba, a prisvojovať za svoje osobné skutky, ktoré sa ostro prejavujú najmä vo chvíli zapochybovania v seba, je totiž chápané ako zapochybovanie v Boha. Stáva sa, že pochybujúci nenachádza zmysel života a siaha po samovražde. Vtedy uverenie v seba stáva sa pozvaním uveriť Bohu. Vtedy vlastne človek nastupuje na cestu viery, ktorú sprostredkúva Cirkev, alebo vycúva z tejto viery a ocitá sa v stave ešte väčšieho zúfalstva a beznádeje. Ak sa chceme zúčastniť zázračných rybolovov, musia byť dni, počas ktorých naše siete budú prázdne. Stále jednako Bohu nejde o plné siete, ale aby odkryl moc viery.
      V živote zažijeme nejednu príležitosť osvedčiť sa, či viac veríme Bohu ako iným ľuďom, alebo sebe. Ján dostal ponuku podnikať. Bolo to lákavé najmä pre dobrý výnos. Pri skúmaní materiálov zistil, že je to proti jeho morálke. Nezapochyboval. Ponuku neprijal. Iní na vec doplatili. Utvrdil sa v presvedčení, že Bohu treba viac veriť ako iným či sebe.
      Texty dnešných čítaní nám odkrývajú dar povolania. Uvedomujeme si, že za slovom “povolanie“ nesmieme chápať len kňazské či rehoľné, ale že každý pokrstený dostal dar povolania, dokonca každý človek dostáva dar povolania, aby splnil svoju ľudskú úlohu. Stvoriteľ nás obdaroval nesmrteľnou dušou a vyzval človeka, aby uskutočnil svoju misiu, ktorou konkrétne jeho, človeka, poveril. Pravda, človek môže odmietnuť tento dar svojím rozumom a slobodnou vôľou. Tým však rozhoduje o svojej odmene či treste. Splnenie tejto úlohy záleží od stupňa nášho otvorenia sa na hlas svedomia v udalostiach a rozhodnutiach každého dňa. Čím väčší a úprimnejší je náš vnútorný vzťah s Bohom, tým ľahšie budeme nachádzať miesto a spôsob odpovede na oslovenie Boha. Príkladom sú nám osobnosti z dnešných čítaní. Zvláštny spôsob povolania vidíme u proroka Izaiáša v Starom zákone. Vidí Pána sedieť na tróne v jeho sláve a obklopeného zástupom, ktorý mu prevoláva: „Svätý, svätý, svätý...“ (Iz 6,3). Vtedy si Izaiáš uvedomuje: „Beda mi, áno, som stratený. Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami, a moje oči videli kráľa, Pána zástupov“ (Iz 6,5). Vlastne, každé povolanie začína sa od uvedomenia si absolútnej priepasti oddeľujúcej nás od Boha a pocitu osobnej nehodnosti. Prorok má však zážitok. Píše: „I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, čo kliešťami vzal z oltára, dotkol sa mi úst a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí? zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený“ (Iz 6,6). Prorok si uvedomuje, že nemôže Bohu povedať svoje nie. Naopak, prorok odpovedá na hlas Pána: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, pošli mňa“ (Iz 6,8)! Prorok už neváha, či je hodný, alebo nie, ale odpovedá tak, ako od neho očakáva Boh. Aj my v modlitbe máme sa naučiť dať Bohu odpoveď na naše oslovenie, aby sme splnili svoje povolanie proroka, kresťana, človeka, otca... Nemáme sa už potom znepokojovať, či sme hodní, alebo nie. Naša odpoveď nech je v zhode s vôľou Boha. Podobné správanie ako u Izaiáša vidíme u apoštola Petra. Ani jedno povolanie sa nezaobíde bez uvedomenia si, aká veľká je priepasť medzi nami a Bohom, uvedomenia si našej nehodnosti. Boh sa postará o silu, ktorá nás presvedčí. Treba mať však otvorené oči. Peter ich mal pri práci so sieťou. Aj nám Boh dá znamenia, udalosti, stretnutia... keď budeme môcť spoznať, že Boh nám určuje určité poslanie, chce nás poveriť úlohou, cez nás niekoho napomenúť, viesť, vychovávať, formovať... Príklad môžeme vidieť aj na Panne Márii. Aj ona sa necíti hodná poslania, žiada si od anjela vysvetlenie. Až potom povie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). A z tohoto poslania sa máme tešiť. Mária v chválospeve volá: „Lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lk 1,49).
      Je správne, že sme sa dnes rozhodli či naučili plniť vôľu Božiu. Tak je to správne a osožné pre naše duše. Chceme plniť svoje poslanie v pokore, lebo tá je prvou známkou vernosti Bohu. Vzorom nám je sv. Pavol, ktorý napísal: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu Cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna“ (1 Kor 15,9-10). Apoštol si je vedomý milosti, ktorej sa mu dostalo na ceste do Damasku. Stratil zrak, aby ho neskôr získal, ale zároveň, aby jeho vzťah k Bohu mal celkom iné, kvalitatívne iné hodnoty. Z prenasledovateľa sa stal najväčší z apoštolov. To je i naše memento. Keď povieme Bohu “áno“, môžeme sa dočkať ťažkostí, krížov, ale to všetko Boh od nás chce, aby sme splnili svoju misiu. Čo robíme v spojení s Bohom, má zmysel. Peter a apoštoli na brehu Genezaretského jazera opustili všetko a išli za ním, a tak sa dostalo každému z nás príkladu, že aj my máme pre Krista opustiť všetko, čo sa nezhoduje s jeho vôľou. Sme povolaní podľa toho, ako chce Boh.
      Tak tomu porozumel aj Dante Alighieri. Veľa pohoršenia urobil svojou Komédiou, ku ktorej až neskôr dopísal Božská, ale mal stále jeden cieľ. Tento básnik, zvláštny teológ, sa cítil povolaný, aby hľadal stratenú cestu pre seba i iných. Upozorňoval svojich súčasníkov: „Hľadajte, lebo neviete, kedy príde váš Pán,“ hoci na viacerých miestach nezaujíma s Cirkvou správny postoj. Aj na ňom vidíme povinnosť povolania. Treba však, aby sme spolupracovali s Bohom, a to môžeme rôznym spôsobom.
      Rozpráva sa o ministrovi, že mal tú chybu, že keď jednal s ľuďmi, často grobianil, kričal, a tak narobil mnoho škody. To ho hnevalo, a preto sa rozhodol bojovať proti tomu zlu. Napísal si navštívenku “Dr. Netrpezlivý“ a poprosil sekretárku, aby mu ju priniesla, len čo počuje, že je voči nejakému návštevníkovi nezdvorilý. To zapôsobilo. Vždy, keď bol v susednej miestnosti priveľký hluk, sekretárka vstala, vošla do miestnosti a podala ministrovi navštívenku. Ten prečítal “Dr. Netrpezlivý“ a hneď sa upokojil.
      Dopočul sa o tom istý bankový riaditeľ, ktorý sa tiež ľahko zapálil hnevom a nadával ľuďom. „Výborný nápad!“ pomyslel si, „napíšem si tiež takú navštívenku.“ A keďže chodil do kostola, napísal si niečo duchovné: “Váš brat“.
      Pomohlo to aj jemu. Pouvažujme, čo urobíme preto, aby sme obstáli vo svojom povolaní. Amen.

      Inšpirácie – Lk 5, 1-11
11.07.2003 | Čítanosť(3405)
Téma: Povolanie / Modlitba matky
25.06.2003 | Čítanosť(1411)
Téma: Bohatstvo / Povolanie
12.06.2003 | Čítanosť(2511)
Lk 5, 1-11
12.06.2003 | Čítanosť(2511)
Lk 5, 27-39
12.06.2003 | Čítanosť(2257)
Lk 5, 12-16


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet