24.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Už nie je ďaleko deň, keď si ľudstvo bude musieť vybrať medzi samovraždou a uctievaním Boha.”

~PIERRE TEILHARD DE CHARDIN~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1203 reakcie0
(Share 313 0)


Téma: Prijať prorokov Ježiša / Lk 4, 21-30

Homília

      Kto pozerá alebo číta detektívku, vie, že vyšetrovateľ sebe, ale aj iným kladie otázky, ak chce prípad vyriešiť. Často je to otázka: Mal azda nepriateľov? Každý človek má nepriateľov. Nemusia to byť vždy ľudia. Nepriateľom človeka je aj to, čo mu môže pokaziť život a urobiť ho nešťastným. Bernhard Mathels v knihe Hor sa na leva, (Trnava 1996, str. 9), poukazuje na sedem takýchto nepriateľov človeka: nuda, starosť, pocit menejcennosti, nerozhodnosť, strach, precitlivenosť a malomyseľnosť. Aký krásny by bol náš život, keby sme sa vedeli zbaviť týchto nepriateľov! Stále sa zakrádajú okolo nás, ohrozujú starého i mladého, zdravého i chorého. I keby žili národy medzi sebou v pokoji, s týmito nepriateľmi ľudstva nemožno uzavrieť prímerie. Proti nim musíme bojovať do posledného dychu. Na to nás upozorňuje dnešné evanjelium.
      Ježiš na adresu svojich rodákov, ktorí ho neprijali ako proroka, povie: „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti“ (Lk 4,24).
      Ježiš v nazaretskej synagóge už vystupuje ako prorok. Svojím správaním provokuje rodákov. Keď povie, že slová proroka Izaiáša – ktoré práve prečítal – sa na ňom splnili, rodáci ho neprijmú. Ihneď poznamenajú: „Vari to nie je Jozefov syn“ (Lk 4,22)? Inými slovami: Čo nám môže on nové povedať? Nato im Ježiš odpovie tým, že poukáže na známu udalosť, ako proroka Eliáša neprijal národ, len pohania, vdova zo Sarepty a Sýrčan Náman. Môže nás napadnúť myšlienka, či Ježiš postupoval správne. Nemal najprv prijateľnými slovami získať si na svoju stranu rodákov, a až potom, neskôr im postupne veci vysvetliť? Nebol si sám Ježiš na vine, že rodáci sa dali uniesť hnevom? Môžeme sledovať, že kázania apoštolov sa nesú v duchu Ježiša. Peter apoštol v chráme vyhlási: „Boh... oslávil svojho Služobníka Ježiša, ktorého ste vy vydali a zapreli pred Pilátom... vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého a žiadali ste, aby vám prepustili vraha“ (Sk 3,14-15). Tým naznačuje, že nesmieme podľahnúť falošnej diplomacii, pretože tá môže zaviesť do slepej uličky. Je potrebné stáť na strane pravdy. Tak postupoval aj sv. Pavol, keď Aténčanom na aeropágu najprv cituje ich pohanských spisovateľov, ale nato musí začať hovoriť priamo o Ježišovi, o zmŕtvychvstaní tela a o poslednom súde. Žiadna inkulturácia nás neuchráni pred hovorením pravdy.
      To poznali už v Starom zákone proroci. Jeremiáš počuje Boha: „... pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich, veď ja som s tebou...“ (Jer 1,7-8). Niečo podobné sa stalo Ježišovi v Nazarete. Preto Ježiš neskôr nad Jeruzalemom plače.
      Treba si uvedomiť, že ľudia v Nazarete neboli o nič horší ako inde na svete. Keď im Ježiš citoval proroka Izaiáša, všetci jeho rodáci boli šťastní, že počúvali radostné posolstvo, ktoré odpovedalo ich prianiu. Uvedomme si paradox: Ježiš ohlasuje “milostivý rok“ a rodáci reagujú tak, že chcú usmrtiť svojho rodáka, ktorý im oznámil túto novinu. Ježiš Boh prináša odpustenie a lásku, a zo strany ľudí sa mu dostáva nenávisť, hnev a nakoniec smrť.
      Cirkev pokračuje v tom, čo Ježiš učil a prikázal Cirkvi, aby nielen učila, krstila, ale aj naučila zachovávať všetko, čo jej prikázal (porov. Mt 28,19-20). Poslaním Cirkvi bolo, je a bude hovoriť pravdu, hájiť a zastávať sa práv, ktoré svet pošliapava, zamlčuje v celej šírke života: od tých, čo sa nemôžu narodiť, už ich nechcú či niekomu prekážajú, až po starých, nevládnych, či odsúdených na smrť.
      Stretávame sa s tým, človek veľmi rýchlo od lásky prechádza k nenávisti. Tak tomu bolo aj v Nazarete. Jedni chcú, aby im uzdravil chorých a iní ho nenávidia, pretože hovorí pravdu. Tak je tomu aj dnes. Mnohí čakajú od Cirkvi pomoc, ktorú im Cirkev nemôže a nesmie poskytnúť. Keď to neurobí podľa ich priania, obrátia sa proti nej ako nepriatelia. Pravda však je len jedna. Pravda nie je výsledkom prieskumu. Nemáme aj my podobný vzťah ku Kristovi a Cirkvi? Keď nám vyhovejú, sme spokojní, ale keď nám vstúpia do svedomia, keď nás na niečo upozornia a keď od nás právom niečo žiadajú, už nemáme láskavé srdce, ale srdce plné nenávisti, zloby, hriechu. Ježiša v Nazarete viedli na „zraz vrchu... a odtiaľ ho chceli zhodiť“ (Lk 4,29), ale on nezmenil svoj postoj k pravde, neodvolal, čo povedal. Až na svahu inej hory Ježiš dovolí, pretože to sám chcel, dáva sa ukrižovať, aby až do konca čias si človek uvedomoval Ježišovu pravdu. Neodsudzujme obyvateľov Nazareta. Naopak, učme sa, aby sme nasledovali Krista a radikálne zachovávali slová evanjelia. Uverili sme predsa Kristovi, ktorý za svoje presvedčenie nielen zomrel, ale ako bohočlovek dokázal jednu a večnú pravdu.
      Prorok býva Bohom stvorený dva razy. Prvý raz – ako každý človek – v lone matky. Druhý raz, keď Boh vylieva naňho svojho Ducha a robí ho nástrojom svojej činnosti. Perspektíva takej činnosti je ťažká, že väčšina prorokov, okrem priameho oslovenia samým Bohom, sa na toto poslanie nechce podujať. Misia proroka prekáža mnohým synom a dcéram tohoto sveta. Vo svete sa zabúda na Božiu pravdu, stráca sa zmysel dobra a zla, pravdy a falošnosti, a Boh cez prorokov vyzýva k zmene života. Robí to dvoma spôsobmi. Najprv posiela prorokov, aby napomenuli a upozornili. Úloha prorokov sa smrťou apoštolov neskončila. Proroci sú i dnes v Cirkvi prítomní. Tak praví, ako aj falošní. To môžeme sledovať v dejinách Cirkvi. Cez prorokov, akými v stredoveku boli sv. František, sv. Dominik a iní, sa do Cirkvi mnohí vrátili, zanechali hriech a našli cestu späť k Bohu. Pod ich vedením mnohí prebrali poslanie proroka a stali sa pokračovateľmi, a dnes sme svedkami, že sú povolania tak vo františkánskej či dominikánskej spiritualite. Prorok musí počítať s dôležitým činiteľom a tým je ľudské srdce. To môže milovať, ale aj nenávidieť. Prorok musí počítať nielen s volaním “hosanna“, ale oveľa častejšie s volaním “ukrižuj ho“. O tom sa presvedčili tak starozákonní proroci, ale aj sv. Ján Krstiteľ a najmä sám Ježiš. Po Kristovi to boli apoštoli, ktorí – až na sv. Jána – všetci zomreli mučeníckou smrťou a po nich milióny ďalších prorokov. Tragédia proroka je rovnako tragédiou jeho poslucháčov. Druhá je oveľa ťažšia. Prorok – keď splní svoje poslanie – dostane odmenu od svojho Pána za dobre vykonanú prácu. Tí, čo odmietli proroka, pre poslanie proroka musia očakávať trest od toho, čo proroka poslal. Ak Boh neosloví ľudí cez prorokov, ostávajú Bohu ešte apokalypsy. História hovorí nielen o potope, Sodome a Gomore či Babylone, ale aj o vojnách, kataklizmách, chorobách... V osobnej miere sú to najmä choroby, náhla smrť, ale i rôzneho druhu skúsenosti. História sa opakuje. Napomenutia dnešných prorokov nemajú väčšieho vplyvu na zmenu ľudských sŕdc. Svet je tupý a nie je ochotný počúvať hlasy prorokov. Pýtajme sa, či Boh nemá právo zasiahnuť novou apokalypsou? Ak na zemi nezvíťazí múdrosť a láska, tak zvíťazí hlúposť a nenávisť.
      Našťastie tí, ktorí otvárajú srdcia na hlas prorokov a napĺňajú si ich láskou, sa nemusia obávať apokalyptických hlasov. Ich srdcia nebudú zničené. To, že berú účasť na poslaní prorokov, je im zárukou večnej odmeny. Prorok totiž ukazuje na cestu z ťažkej situácie, ktorá sa opiera o pravdu. I napriek tomu, že zlo sa snaží zničiť múdrosť, zlo bude zničené. Sv. Lukáš poukazuje na Ježiša ako Spasiteľa sveta.
      Prorokmi sú dnes často rodičia deťom, brat bratovi, sestra sestre, ale v spoločnosti je to najmä Cirkev, Svätý Otec, biskup, čiže tí, čo pravdu hovoria, aj keď je nepríjemná, keď ich nechápu, neprijímajú, urážajú, siahajú na česť, dobré meno i život. Prorokov môžeme nájsť v kultúre, športe, za katedrou, ale aj v hudbe.
      Skladateľka nábožných piesní Fanny Crosbyová zložila viac ako 6 000 piesní. Hoci ju choroba už ako šesťročnú pripravila o zrak, nikdy nezatrpkla. Raz na jej adresu jeden kazateľ súcitne poznamenal: „Myslím si, že je veľká škoda, že vám Stvoriteľ nedožičil zrak, keď vám zoslal toľko iných darov.“ Pohotovo odpovedala: „Viete, ak by som pri narodení mohla vysloviť jediné želanie, žiadala by som si, aby som sa narodila slepá!“ „Prečo?“ spýtal sa šokovaný duchovný. „Pretože, keď sa dostanem do neba, prvá tvár, na ktorú padne môj zrak, bude tvár môjho Spasiteľa!“
      Fanny nebola nešťastná, že nevidela. Bola prorokom pre mnohých. Mnohí majú dobrý zrak, ale zabudli na zrak duše. Splnila svoje poslanie. Piesňami rozdávala lásku, radosť, nádej, pokoj a zachovala si svoj úprimný vzťah k Bohu. My máme oči. Aký je náš vzťah k Bohu?
Je potrebné, aby sme si vytvorili, udržali svoj pravý vzťah k Bohu, boli verní poslaniu, ktorým nás poveril Boh a splnili poslanie v prostredí, kde máme svoju misiu. Rovnako je správne, že chceme v pravde počuť hlas prorokov, cez ktorý nás vedie, učí a formuje Pán.
      Bernhard Mathels v knihe Hor sa na leva, (Trnava 1996, str. 9) píše:
„Tisíce ľudí prichádza do arény alebo futbalový štadión, aby sa pozerali na niekoľkých hráčov. Niektorí vyskakujú zo sedadiel, chceli by zasiahnuť do hry. Ale musia pekne zostať na svojich miestach, vstup je zakázaný. Môžu iba tlieskať alebo pískať, pokiaľ im to dovolia. Dejiny sa podobajú ihrisku. Malá skupina čosi robí a mnohí sa iba prizerajú... Všetci musíme žiť pravdu a lásku. Nesmieme mlčať, keď sa robí zlo, pácha hriech. Zostaňme Kristovi. Buďme s Kristom. Modlime sa o vytrvalosť v dobrom.“ Amen.

      Inšpirácie – Lk 4, 14-30
29.11.2010 | Čítanosť(3285)
Téma: Lk 4, 16
02.12.2006 | Čítanosť(1591)
Téma: Lk 4, 22
12.06.2003 | Čítanosť(3544)
Lk 4, 14-30
12.06.2003 | Čítanosť(2610)
Lk 4, 31-37
12.06.2003 | Čítanosť(2136)
Lk 4, 1-13


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet