22.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Vyvolil si si ma za kňaza nie preto, aby som bol bez ohľadu na ostatných u teba, ale aby som si nemohol sťažovať, že som pri tebe nižšie než ostatní a neodvolateľne medzi nimi zvieraný preto, aby boli všetci jedno.

~KLAUS HEMMERLE~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1019 reakcie0
(Share 256 0)


Téma: Jednota duše a tela kresťana / Mk 9, 38-43.45.47-48

Homília

AI      V slovenskom filme Varuj! je scéna, keď sa hlavnému hrdinovi šmykne noha v drevenom žľabe, po ktorom drevorubači spúšťajú do doliny drevo. Noha sa sprieči a nemôžu ju vytiahnuť. Z kopca počuť volanie: “Varuj dušu na doline!“ Drevorubači dávajú znamenie, aby každý opustil okolie žľabu. Aj keď zdola zaznie bolestné zvolanie “nie!“ nedá sa už spustené drevo zastaviť. Je isté, že muža drevo zabije. Vtedy priskočí kamarát, sekerou odtne spriečenú nohu a vytiahne zo žľabu muža, ktorý upadol do bezvedomia práve vo chvíli, keď okolo preletí veľkou rýchlosťou klát dreva. Muž je zachránený, ale ostáva mrzákom.
KE      V dnešnom evanjeliu počujeme výzvu Pána Ježiša: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka,... tvoja noha,... tvoje oko, je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami, obidvoma nohami, obidvoma očami... do pekla, kde červ neumiera a oheň nezhasína“ (porov. Mk 9,43-45).
DI      Skutočnosť, že v týchto slovách ide o obraznú reč, nesmie zvádzať k oslabeniu ich nesmiernej vážnosti. Ježiš nemá na mysli nijaké vonkajšie zmrzačenie, ktoré by aj tak nič nepomohlo, pretože tým by zlé srdce ostalo naďalej nedotknuté. V obrazoch s rukou, nohou, okom je zdôraznená vážnosť boja, do ktorého sa treba nemilosrdne pustiť. Bezpochyby ide o tak vážnu vec, že sa žiada boj proti sebe samému. Tým viac si uvedomujeme význam Ježišových slov, keď vieme, ako miluje chorých ľudí. V jeho slovách a skutkoch vidíme ho ako Učiteľa, ktorý nežartuje, ale jasne a zrozumiteľne učí o spáse človeka. Jeho slovami sa nesmie manipulovať. Práve preto máme odkryť hĺbku slov, ktoré majú priniesť bohatú úrodu. A tým skôr, keď cítime význam Ježišovho napomenutia, hoci sa nám slová počúvajú ťažko. Keď veríme v Božie kráľovstvo, kde nám Boh pripravil miesto na celú večnosť, tým viac si uvedomujeme význam napomenutia obsiahnutého v týchto slovách. Keď veríme v odmenu a trest, uvedomujeme si, že rozhodujeme vedome a slobodne o tom, čo bude nasledovať po našej smrti.
      Ježiš neodvolal ani čiarku z toho, čo povedal. Povedal: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju... ak by ťa zvádzala tvoja noha, odtni ju... a ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho“ (Mk 9,43.45.47). I keď sa to ťažko počúva a ešte ťažšie uskutočňuje a niekto môže hovoriť o krutosti a barbarstve, predsa si uvedomujeme, že ide o memento. Napríklad, niekto dostane rakovinu. Ak chcú lekári pacientovi zachrániť život, neraz amputujú nohu, ruku... Vtedy nehovoríme nie, ale uvedomujeme si, že ak chcú zachrániť pacienta, je potrebné obetovať ruku či nohu. A jedná sa pritom o dočasný život na zemi. Predĺži sa život o rok, desať rokov? Ježišove slová poukazujú na večný život. Život bez konca, život bez bolestí, choroby, smrti.
      Slová o “zvádzaní“ či “pohoršení“ môžu pre náš vkus vyznievať až prisilne a môžu vyvolávať myšlienku fanatizmu, a predsa, keď to hovorí Ježiš, je potrebné slovám venovať pozornosť. Ak nám nerobí problém prijať iné Ježišove slová, ktoré sa nás dnes netýkajú, tým viac je potrebné uvedomiť si dopad slov na život. Prijať Ježišove slová o zvádzajúcej ruke, nohe, zvádzajúcom oku ako hriechu, je potrebné so všetkou silou, rozhodnosťou nielen prijať, ale aj zrealizovať. Jedná sa predsa o hriech. Možno počuť, že niekto namieta v tom duchu, že sme predsa len ľudia, a hriech je niečo, čo v našom živote vždy bude a bolo by divné, keby tomu tak nebolo. Áno, sme ľudia, a tak bývame aj chorí. To je ľudské. Ale je to dôvod k tomu, aby sme si svoje choroby nevšímali, aby sme ich neliečili, aby sme si ich, takpovediac, pestovali? Takú hlúposť predsa nikto, kto vážne ochorel, nebude robiť ani propagovať. A nebude si chorobu vyvolávať ani zdravý človek, pretože vie, že aj menšie ochorenie môže vyvolať vážnejšie zdravotné ťažkosti. A práve preto, keď vieme rozumne uvažovať o bolesti a chorobe svojho tela, je potrebné viac a viac venovať pozornosť a prevencii zdravia svojej duše. Telo je dočasu, ale duša naveky. Hriech nie je niečo, čo škodí len na tomto svete. My predsa máme prejsť z tohto života do večného života. A pohoršenie, pokušenie i hriech sú práve tým, čo nás z tejto cesty odvádza, čo nás viac či menej vedie inde ako k plnosti života s Bohom. A keď zotrváme v hriechu, keď podľahneme pokušeniu, keď neodoláme zvádzaniu, zatvárame si bránu večného života. A preto sú namieste slová o odťatí ruky, nohy či vylúpení oka. Viac si uvedomujeme skutočné hodnoty pred falošnými. Potrebné je rozhodnúť sa pre veci večné. Dať prednosť priateľstvu s Bohom pred priateľstvom s hriechom.
PAR      Matka má vysokú cukrovku. Lekári hovoria o amputácii nohy. Z rozhovorov s lekármi vie, že v opačnom prípade môže prísť o zrak. Prídu do nemocnice deti. Matka sa pýta: „Postaráte sa o mňa, keď budem bez nohy?“ Dospelým deťom padajú po lícach slzy a po chvíli syn povie: „Mama, vždy! Aspoň budeš vidieť, ako si nás vychovala, že ťa skutočne máme radi.“
      Áno, Boh nás má rád a on má právo od nás žiadať aj také obety, ako je amputácia a najmä byť prísni na svoje oči, na čo nimi pozeráme; rázni na skutky, ktoré konáme a zásadoví, keď sa jedná o náš život. Boh nás miluje. On je náš Otec, ktorý si počína ako chirurg. Ak sa celí a celkom odovzdáme Bohu a dovolíme, aby riadil naše kroky, tak môžeme po čase konštatovať, že bez jeho pomoci, bez toho, že by nám nebol pomáhal, radil, neprešli by sme úspešne úskaliami a ťažkosťami života. Pomáha nám odstrániť rôzne prekážky, najmä pýchu, lebo ona je najviac výhražná. Sami nedokážeme viesť boj proti nej. Ona je v našom živote ako rakovina; ničí a zabíja všetko, objavuje sa vtedy, keď to najmenej očakávame a podobne. Je zákerná a často sa šíri ticho a nenápadne. Kresťan si pripomína, čo nesmie robiť. Počúva predsa Ježiša. Pýcha často berie na seba podobu falošnej pokory, hovorí tichým hlasom a vie vo svoj prospech využiť všetko. Pýcha dokáže ničiť aj dobré veci. Prečo? Pretože to, čo je zasiahnuté jedom pýchy, začne budovať svätyňu pýchy a nie Bohu. Niekto môže dlhé roky mať úspech v posväcovaní seba, v práci v rôznych oblastiach... Ak si však povie, že už dosť pracoval a je si istý nebom, zabúda, že pokora, poníženosť, vernosť voči Bohu zaväzujú človeka do poslednej chvíle života. Ježiš jasne hovorí: „Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9,42). Uvažujme, či človek ktorý je plný pýchy, hoci ukrytej pod “pokorou“, môže byť svedkom Krista? Či nie je na pohoršenie? Pokiaľ nás Pán Boh nepremení, pokiaľ nedotkne sa našej pýchy ostrím svojej lásky, dovtedy budeme antisvedkami pre okolie. Naše správanie je správaním farizejským, keď nevieme skutočne milovať niekoho viac ako seba. Tak rýchlo sa dáme uniesť hnevu, alebo sa uzatvoríme a mlčíme, keď sa niekto dotkne našej sebalásky. Pýcha je korením všetkého zla i hriechu. Stavia totiž človeka na miesto, ktoré patrí Bohu, a to je oveľa horšie ako všetko iné, ako sú hriechy a iné pády. Pozrime na lotra, ktorý je odsúdený na smrť, ktorého nazývame “dobrým“; až vtedy, keď uznal svoju vinu, bol schopný obrátiť sa na Krista a získať od neho odpustenie svojich hriechov. Naproti tomu farizeji stáli pod krížom, cítia sa spravodliví, žiadajú znamenie z kríža, neprosia o nič a nedostáva sa im odpustenia. Každý hriech volá o zmilovanie od Boha, pýcha farizejov nie! Nie je zanedbateľné si pripomenúť, že každý, kto skúsil s pýchou bojovať, presvedčil sa, že je to ťažké. Je to ako s drakom z rozprávky. Keď dokážeme pýche sťať jednu hlavu, môžeme zistiť, že na jej mieste už je sedem. Ale život nie je rozprávka. Nie je preto možné povedať; už mám dosť zásluh pre nebo, mne sa nič nemôže stať, že som dosť silný a podobne. Preto si uvedomujeme, že každé naše vnútorné víťazstvo, každá odstránená chyba, každá nadobudnutá cnosť z hľadiska pýchy sa môže stať pokrmom pre farizeja. Spomeňme si na modlitbu farizeja. Modlil sa, postil, dával desiatky, zachovával prikázania, a neodišiel z chrámu ospravedlnený. I napriek tomu, že veľa robil, príkladne sa správal, nenašiel u Boha milosť.
MY      Je správne, že si uvedomujeme, ako si počína náš božský chirurg, Ježiš. Z jeho súhlasu znášame ťažkosti. Tie sú pre naše dobro. Umŕtvenosť, uzobranosť, sebaovládanie. Ak to konáme s vedomím, že je to vôľa Božia, dostáva sa nám posily, milosti a vzrastáme v láske k Bohu. Pomáhajú nám pozbaviť sa chýb, zlozvykov a rastieme v odolnosti voči hriechu. Je dobré, že vieme, čo chceme. Kto poriadne nevie, čo chce, veľmi rýchlo skončí tam, kde nechce.
      Rozprávka o zlatej rybke hovorí, že sa jedného dňa vybrala do sveta. Zobrala si svojich šesť korún a vybrala sa hľadať šťastie. Nemusela ani plávať moc ďaleko a stretla pstruha, ktorý sa jej spýtal: „Kde máš namierené, rybka?“ „Plávam si a hľadám šťastie,“ odpovedala mu zlatá rybka. „Máš šťastie,“ povedal pstruh. „Iba za štyri koruny si môžeš kúpiť túto nádhernú plutvu, s ktorou sa ti bude plávať dvakrát rýchlejšie.“ „To je výborná kúpa,“ zaradovala sa zlatá rybka. Zaplatila, nasadla si na plutvu a plávala dvakrát rýchlejšie ako predtým. Za chvíľu sa dostala až na miesto, kde bývala veľká sépia. Tá na zlatú rybku hneď zavolala: „Zlatá rybka, kde máš na pláne plávať?“ „Hľadám šťastie,“ odpovedala zlatá rybka. „Práve si ho našla, maličká,“ povedal sépia. „Pozri, tam je motorček. Pomocou neho ešte rýchlejšie môžeš plávať. Predám ti ho pod cenu.“ Zlatá rybka za zvyšné peniaze kúpila motorček a plávala rýchlejšie. Netrvalo dlho a stretla žraloka. Ten na rybku zavolal: „Rybka, kde máš namierené?“ „Hľadám šťastie,“ odpovedala zlatá rybka. „Práve si ho našla. Daj sa touto skratkou,“ povedal žralok a ukázal na svoju dokorán otvorenú tlamu. „Tak tam budeš oveľa rýchlejšie.“ „Ďakujem!“ zvolala zlatá rybka a vplávala do žralokových čeľustí.
      Ježiš nás varuje pred falošným šťastím. Boh nám stvoril oči, ruky, nohy, aby sme získali večnú odmenu a nie večný trest. Hoci na ceste musíme často a tvrdo odolávať zvodom hriechu, s Ježišom je náš cieľ istý.
ADE      Vo filme Varuj! prišiel muž o nohu, ale zachránili mu život. Ježiš dnešným evanjeliom nám hovorí o záchrane večného života pre nás. Amen.

      Inšpirácie – Mk 9, 38-50
12.06.2003 | Čítanosť(2893)
Mk 9, 14-29
12.06.2003 | Čítanosť(2475)
Mk 9, 38-50
12.06.2003 | Čítanosť(2361)
Mk 9, 2-13


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet