24.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Kto trpí, nesmie sa diviť, ak má k rúhaniu bližšie než k slovu ?staň sa?. Musí však všetkými silami veriť, že Ježiš Kristus mu jedného dňa pomôže nielen k tomu, aby pochopil, ale aj aby povedal áno, aby tak utrpenie slúžilo na jeho vlastnú spásu a na spásu sveta.”

~MICHEL QUOIST~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1050 reakcie0
(Share 217 0)


Téma: Zrieknime sa šomrania / Jn 6, 41-51

Homília

      Na čo všetko v živote sme šomrali? Bolo to na politikov, blízkych príbuzných, na seba... a, priznajme si, bolo to aj na Pána Boha? S odstupom času vieme, že šomraním sme veci nevyriešili, práve naopak, skôr si pohoršili.
      Evanjelista sv. Ján píše: „Židia šomrali na Ježiša“ (Jn 6,41).
      Dnešný úryvok z evanjelia je priamym pokračovaním z predchádzajúcich dvoch nedieľ. Po zázračnom nasýtení zástupu, keď Ježiš z piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil zástup, nik z nasýtených nešomral, naopak hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet“ (Jn 6,14) a chceli Ježiša urobiť kráľom. Ježiš nestál o ich popularitu, a preto „utiahol sa na vrch celkom sám“ (Jn 6,15). Hľadali Ježiša a našli ho v Kafarnaume. Keď im vyčíta: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili sa“ (Jn 6,26), nerozumejú. Keď im povie: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,41), vtedy dochádza k šomraniu. Na Ježiša pozerajú len prirodzenými očami. Vidia Máriu a Jozefa ako rodičov a jeho príbuzných, a prekáža im, že sa vydáva za niekoho, kto má do činenia s Bohom. I napriek šomraniu Ježiš s nimi rozpráva ďalej. Vysvetľuje na známych udalostiach od prorokov, aby uverili jeho slovám a skutkom. Hovorí: „Kto verí, má večný život“ (Jn 6,47). A tak z textu je vidieť predzvesť toho, čo sa udialo vo večeradle pri večeri, keď po prvýkrát Ježiš premenil chlieb na svoje telo a apoštoli dostávajú príkaz: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19).
      Tieto slová vyhlásil Ježiš tým, ktorí túžili po Vykupiteľovi. Jeho prítomnosť im však natoľko zovšednela, že nemohli prijať Ježišove slová. Preto siaha po prorokoch, ktorí povedali: „Všetkých bude učiť sám Boh“ (Iz 54,13; Jer 31,33-34). Ježiš je chlieb, ktorý svoje božstvo vložil do spôsobov chleba a vína. Prirovnáva sa k manne, ktorú otcovia dostávali z neba počas putovania púšťou. Oni síce pomreli, ale Ježiš hovorí: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).
      Zo slov chápeme, že keď sa budeme sýtiť chlebom, ktorý ponúka a dáva Ježiš, jedine vtedy môžeme sa stať slobodnými. V Eucharistii Ježiš je pre nás zárukou pravej slobody. Eucharistia je chlieb duchovnej slobody. Tajomstvo Eucharistie vyžaduje Ježiša prijímať s pokorou. Pri Poslednej večeri, skôr ako zasadol za stôl, dal príklad pokory apoštolom. Umyl im nohy. Ježiš, ktorý sa narodil v Betleheme, v dome chleba, teraz sa chce stať pokrmom pre tých, ktorých sám povolal k životu. Tí, čo počúvali tieto Ježišove slová, šomrali. Čo vedeli vlastne o Ježišovi? Aké mali skúsenosti s jeho slovami? Ježiš má snahu oslobodiť týchto ľudí od predpojatých myšlienok, ktoré im bránia prijať čokoľvek iné ako to, čo si sami myslia. Ježiš vie, že dokiaľ budú takto zmýšľať a správať sa, nebudú môcť prijať to, čo im ponúka. Ježiš im pripomína, že Otec sám musí ich pritiahnuť. Musia sa naučiť počúvať Otca, a až potom môžu s istotou uveriť v Ježiša z Nazareta. V skutočnosti tu ide o nedorozumenie, pretože ľudia nechápu, a preto neprijímajú. Ježiš však nikoho nenúti prijať jeho slová, rešpektuje rozum a slobodu človeka. A preto apoštol sv. Pavol obracia našu pozornosť na slová: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie, aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás“ (Ef 4,31). Sú to znaky, podľa ktorých sa dá rozpoznať náš vnútorný život. Inými slovami: ukazuje sa, kto sme, čo chceme, že sa jedná vlastne o naše záujmy a plány. Takéto správanie neuchráni od zaslepenosti a neumožnia prijať radu a slová iného, ibaže sa budú zhodovať. Preto Židia neprijímajú Ježiša ako toho, kto k nim „zostúpil z neba“ (Jn 6,42).
      Evanjelium hovorí, aby sme sa vyvarovali osobného stagnovania. Toto bolo Židom na prekážku, aby prijali Ježiša ako svojho Boha a Pána. Ježiš odsúdil postoj Židov. Dajme pozor, lebo je to náš postoj vtedy, keď nevenujeme pozornosť istej revízii toho, čím sme a prípadne toho, ako zmýšľame. Ježiš nás pozýva k viere. Máme odhaliť svoje nedostatky v nás samých a objaviť to, čo nám umožní vzrastať vo viere. Ježišove slová majú jeden cieľ; pomôcť nám pochopiť, čo myslí pod nasýtením chleba, ktoré je jeho telom. Prijať jeho slová, správne ich pochopiť, porozumieť, je aj dnes pomerne ťažké, ale možné a výhodné. Keď Boh Židom dával na púšti cez Mojžiša mannu, aby nezomreli od hladu, tento chlieb ich neuchránil od smrti, ale Ježiš pripomína, že chlieb, ktorý zostúpil z neba, je on a: „kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky“ (Jn 6, 51).
      Sú to slová, v ktorých sa Ježiš dáva poznať ako žriedlo života, ako jediný Pán a Boh. Ako mohol prorok Eliáš len vďaka pokrmu prísť k cieľu, k hore Horeb, keď jedol chlieb, ktorý mu dal jesť anjel, tak aj my si dnes máme uvedomiť, že večný život môžeme dosiahnuť len vtedy, keď prijmeme to, čo nás učí Ježiš: „A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).
      Je to memento pre náš vzťah k Eucharistii. Máme v Cirkvi dvetisícročnú skúsenosť, a to sa nedá prehliadnuť. Máme osobnú skúsenosť, a predsa, aký je náš vzťah k Eucharistii? Nemôžeme povedať o sebe, že šomreme, keď sme oslovení a pozvaní pristupovať k stolu Pána a prijímať jeho telo?
      Dr. Ján Rybár vo svojej homílii spomína legendu o Barlamovi a Jozafatovi. Kráľ si dal zavolať pustovníka, ktorý bol kedysi jeho najobľúbenejším úradníkom a ktorý sa za režimu kráľa, ktorý bol voči Kristovi nepriateľsky, vzdal úradu a šiel za pustovníka. Kráľ si ho dal zavolať a pýtal sa na obsah Ježišovho učenia. Mních mu na to odpovedal. „Keď chceš, aby som rozprával, najprv musíš z tejto miestnosti vyhnať všetkých nepriateľov. Dokiaľ sú títo okolo teba, nemôžem sa s tebou rozprávať.“ Udivený kráľ sa ho spýtal, koho myslí pod nepriateľmi, lebo v miestnosti okrem kráľa a pustovníka nebolo nikoho. Pustovník odpovedal: „Sú to tvoje predsudky, nenávisť, zlé sklony, a tie sú tvojimi nepriateľmi. Len rozum, spravodlivosť, dobrá myseľ, dobrá vôľa, láska k pravde môžu byť prítomné, keď sa chceš so mnou rozprávať.“
      Táto legenda vyjadruje hlbokú pravdu a pre ňu bola pravdepodobne aj konštruovaná. Totiž pravdu môže zachytiť len ten, kto má lásku k pravde, u koho je dobrá vôľa ísť za ňou a nasledovať ju. U koho niet dobrej vôle, ten pravdu nikdy nenájde, s tým je škoda viesť dialóg, lebo ten vidí len to, čo chce vidieť, počuť len to, čo chce počuť, čo sa mu hodí do jeho života.
      Memento pre nás. Uvedomujeme si, že chybu v duchovnom živote a najmä v prístupe k Eucharistii nemáme hľadať inde, len u seba. A šomranie v duchovnom živote je cesta od Ježiša a nie k Ježišovi. Sú ťažkosti a nedostatky tak u mladších, ako aj starších. Mládež má svoje ťažkosti i manželia. Je správne zamyslieť sa nám všetkým, čo podniknúť, aby sme mohli častejšie a s väčším úžitkom prijímať telo Krista. Veľkým prínosom je aj osobný príklad každého z nás.
      Raz sa žalovala žena arskému farárovi sv. Jánovi Mária Vianney, že v Arse chodí toľko ľudí ku sviatostiam a u nich doma nikto. Dostala vtedy radu: „Začnite vy!“ Žena sa vyhovárala, čo si o nej pomyslia, keď bude často chodiť na prijímanie a bude unúvať ich kňaza spoveďou. Arský farár stál na svojom. „Musíte!“ Po nejakom čase žena prišla znova do Arsu a ďakovala kňazovi za prísne napomenutie. Hovorila, že najprv to bolo ťažké. Pristupovala len sama. Potom pribrala deti a o krátky čas ju nasledovali aj iné ženy.
      Veríme, že nám Ježiš zanechal najväčší dar, aký sme mohli dostať. Prístupný je v každom kostole a pri každej svätej omši. Je však potrebné mať čistú dušu, žiť v priateľstve s Bohom. Chceme ešte šomrať? Ďakujme Bohu za dnešné slová z evanjelia.
      Odnesme si jednu myšlienku, len jedno slovo z dnešného stretnutia, že sa rozlúčime so šomraním a začneme pravidelne pristupovať k Eucharistii. Amen.

      Inšpirácie - Jn 06, 22-65
12.06.2003 | Čítanosť(9159)
Jn 6, 22-65
12.06.2003 | Čítanosť(2677)
Jn 6, 1-15
12.06.2003 | Čítanosť(2563)
Jn 6, 16-21


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet