13.november 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Ľudský rozum je ohraničený, nemôže obsiahnuť nekonečnosť. Musí sa teda pokoriť, aby mohol uznať Nekonečnosť, ktorá ho prevyšuje. Keď sa nepokorí, nemôže uznať Boha.

~Blaise Pascal~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť990 reakcie0
(Share 231 0)


Téma: Ježiš – Pán nad búrkami / Mk 4, 35-41

Homília

      Kňaz prišiel do farnosti, do ktorej ho poslal predstavený. V prvý deň prezrel si kostoly, faru a na konci prvej omše pocítil bolesť a strach. Uvedomil si, že ho čaká ťažká a náročná práca. Po prijímaní sa v tichu modlil. Pred požehnaním sa k prítomným prihovoril: „S Božou pomocou, prosím, pomôžme si navzájom. Ja pomôžem vám a vy pomôžete mne.“ Veriaci videli a cítili, že kňaz je postavený pred ťažkú úlohu. Kňaz i veriaci si uvedomili jedno, že s pomocou Božou aj najťažšie veci, búrky sa dajú prekonať. Prešli roky a všetci môžu povedať, že kto s Bohom žije, s Bohom spolupracuje, nemá strach.
      Áno, strach je smutné dedičstvo po prvom hriechu prarodičov. Už oni spoznali, čo je strach, keď Adam Bohu povedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, že som nahý, a preto som sa skryl“ (Gn 3,10). V Starom zákone sa so strachom stretávame pomerne často. Vždy, keď vyvolený národ zišiel z cesty za Bohom, keď urazil Boha a uvedomil si svoju zradu, národ sa bál. Keď nastala zmena a dal sa na pokánie, Boh posiela vodcov, kráľov i prorokov a často veľmi rýchlo a bez veľkého úsilia strach bol odstránený. Vtedy národ Bohu spieval a ďakoval.
      V plnosti času Boh posiela svojho Syna. Pri jeho narodení anjeli spievajú „... pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Počas trojročného pôsobenia Pána Ježiša sa so strachom stretávame viackrát. Vždy, keď sa niekto protiví vôli Božej. Báli sa zlí duchovia, keď počuli jasný rozkaz, aby opustili svoje obete. Vodcovia národa sa báli Ježiša, keď ich usvedčil z ich nesprávneho učenia. Aj apoštoli viackrát zlyhali, keď zabudli na Ježiša.
      Strach pociťujeme aj dnes. Dieťa sa bojí tmy. Aj žena i muž sa boja. Bojíme sa neúspechu, choroby, straty zamestnania, zlých ľudí, seba samých, bojíme sa staroby, smrti... Bojíme sa i napriek tomu, že Ježiš povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,29).
      Prežívame dnes radostnú chvíľu príchodu nových pracovníkov do vinice Pána.
      Pán Ježiš povedal apoštolom: „Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru“ (Mk 4,40).
      Pripomeňme si známe veci. Bolo to na Genezaretskom jazere. „Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdite na druhý breh“ (Mk 4,35). Väčšina apoštolov boli rybári. Búrka, ktorá ich zastihne, je aj pre nich veľkým prekvapením. Ježiš po celodennom vyučovaní spí v zadnej časti lode. Nepomáha ich zručnosť, vedomosti, skúsenosti... Uvedomujú si tragédiu. Až vtedy si spomenú na Ježiša a volajú: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme“ (Mk 4,38)? Ježiš na ich prosbu odpovedá jasne a rázne. „Pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho“ (Mk 4,39).
      Vieme, že Ježiš svojich učeníkov obdaroval nielen mocou, ktorú majú pre iných, ale povedal aj: „Kto vás počúva, mňa počúva...“ (Lk 10,16). Aj dnešný svet možno prirovnať k udalosti na rozbúrenom mori. Svet sa často správa tak, že si vystačí so svojou filozofiou, vedou, technikou či umením. A čo vidíme? Mnohí v mene svojho presvedčenia, filozofie šíria nenávisť. Nemôžu zniesť, keď iní majú svoju a inú filozofiu. Oháňajú sa krásnymi slovami, za ktorými je lož, podvod a klam. V mene vedy mnohí sa dopúšťajú vrážd na nenarodených deťoch a chcú presadiť, aby si aj každý človek mohol určiť deň a hodinu i miesto svojej smrti. Technika má slúžiť a ona v rukách mnohých šíri jed. Pošliapava sa cez masovokomunikačné prostriedky manželská vernosť, ničí rodina, mladým sa predstavuje falošný svet. Umením dnes mnohí nazývajú to, čo Boh človeku dal pre celkom iné ciele. Boh dal človeku príkaz, aby si podmanil svet a vládol nad ním. Boh nedal človeku poslanie, aby popieral obraz, na ktorý bol stvorený. Niet sa čo čudovať, že svet sa bojí. Bojíme sa politikov, ktorí v pýche zabúdajú na tých, ktorí im dali moc. Bojíme sa vedcov a odborníkov, ktorí stratili svoju česť a namiesto toho, aby svet chránili, zrádzajú. Bojíme sa učiteľov, ktorí prekrúcajú pravdu a učia klamstvá. Toto je rozbúrené more, rozbúrený svet. Do tohto sveta prichádza Ježiš. Prichádza v kňazoch. Aj kňaz svätením zostáva naďalej len človekom a môže zradiť, hoci moc kňaza prijíma nie pre seba, ale pre iných. Áno, vo svete je mnoho vynikajúcich vedcov, učiteľov, lekárov, ktorým je česť nadovšetko. Sú chľúbou svojho okolia a šíria česť svojmu povolaniu.
      Dnes si však máme pripomenúť, že povolanie kňaza je dar. Kňaz si musí v pokore uvedomiť, že do jeho rúk Boh dáva to najcennejšie čo stvoril, duše. Kňaz nesmie byť proti pokroku, vede, umeniu a všetkému čo slúži dušiam. Kňaz prijatím svojho úradu však prijíma to, čo je veľmi ťažké. Kňaz musí povedať pravdu. Byť na strane pravdy, utláčaných, prenasledovaných, trpiacich, núdznych a to je často ťažké a nepríjemné. Niet sa čo čudovať, že sa mu dostáva výsmechu či ponižovania. Nesmie mať strach z mocných tohto sveta. Nesmie sa dať kúpiť, zastrašiť, umlčať. Nesmie brať ohľad na seba a nesmie zutekať ako najatý pastier, keď prichádza vlk. Áno, aj kňaz je len človek. A preto musí denne nielen za iných, ale i za seba prinášať obetu svätej omše, modliť sa, posilňovať sa, aby splnil poslanie, ktorým ho Kristus svätením poveril. Veriaci a tí, čo žijú s kňazom, vedia povedať kňazovi, že nielen “hosana“, ale aj “ukrižuj ho“ je často realitou. Aj keď to mnohí nechcú priznať, kňaz dnes má a bude mať nenahraditeľné miesto. A právom tí, čo uverili v Boha, dnes ďakujú a prosia za nových kňazov.
      Henri Bordeaux preto volá: „Kňaz, si človekom, ale nesmieš žiť len tak ako žijú ľudia! Aby si mohol milovať Boha, musíš milovať ľudí. Ty, kňaz, človek, úbožiak malý, a predsa veľký! Jednou rukou objímaš zem a druhou dosahuješ nekonečnosť.“ F. Mauriac volá: „Kňaz si musí byť vedomý, že Boh mu zveril duše všetkých!“ Lacordaire sa vyznáva: „Nič nechcem od kňaza, len aby mi dal Boha.“ Papini napísal: „Spása sveta je v rukách kňaza.“ Aj vy môžete povedať svoje. Iste po životných skúsenostiach každý veriaci chce mať svätého kňaza, ktorý mu ukáže istú cestu k večnému životu.
Vieme, že kňaz nedostal moc pre seba. Kňaz potrebuje kňaza, aby dostal odpustenie svojich hriechov.
      Kňaz i veriaci si uvedomujú, že inžinier buduje domy, konštruuje stroje a kňaz charaktery. Lekár lieči nemocné telo, kňaz dušu. Advokát bráni človeka pred súdom sveta, kňaz pred súdom svedomia. Vedec otvára horizonty vesmíru, kňaz horizonty večnosti. Politik usiluje o blahobyt ľudí krajiny, kňaz o blaženosť bez hraníc miesta a času. Každý máme poctivou prácou dať svetu veľa dobra, a teda aj kňaz. Sme zodpovední jeden za druhého. Kňaz nesmie mať strach, ale má ísť a zaujať postoj, aký by zaujal Kristus, aj keby šiel proti väčšine, mocným sveta. Je správne, keď veriaci vedia počuť kňazove slová nielen od ambóna, ale aj spoza katedry i spoza mriežok v spovednici.
      Kňaz. Je to zvláštne slovo. Jedni ho milujú, a druhí nenávidia. Obdivujú ho, a iní sa z neho smejú. Pre jedných je autoritou, a druhí nemôžu nájsť dobré slovo. Na kňazovi najskôr nájdu chybu, ktorú na sebe či iných nevidia. Hovorí sa aj iné. Keď je mladý kňaz, nerozumie sa veci a starý patrí do penzie. Inému vadí, keď kňaz si plní svoje povinnosti a je svätý. Nazvú ho čudákom. Jedným prekáža, keď sa zastaví či usmeje; je vraj svetákom. Jedným prekáža, že ticho káže a ďalším, že je hlučný.
      Kňaz rozpráva. Raz sa ma spýtal chlapec: „Ujo, vy ste farár?“ Odpovedal som mu, že som kňaz. „Prepáčte!“ ospravedlnil sa chlapec a v jeho očiach bolo vidieť, že nechápe, kto je kňaz. Kňaz je prostredník medzi Bohom a ľuďmi.
      Slovensko malo, má i bude mať mnoho skutočných a svätých kňazov. O jedných sa vie viac, o druhých už menej. Jedného chcel by som spomenúť. Začal študovať v Kňazskom seminári na Spišskej Kapitule. Po roku požiadal otca biskupa Jána Vojtaššáka, že chcel by prestúpiť k lazaristom. Volal sa Ján Hutyra (1912-1978) a bol z Jablonova. Bol to nadaný a horlivý kňaz, obľúbený medzi vysokoškolskou mládežou v Bratislave-Svoradove a neskoršie i v Prahe. Niekoľko desiatok rokov pôsobil ako provinciálny predstavený CKL a CM (Dcér kresťanskej lásky a vincentínov). Dnes si na neho chcem spomenúť ako na kňaza, ktorý zostal verný i v najťažších chvíľach. Už po vojne 23. 9. 1947 bol zatvorený, pretože mnohým nepriateľsky zmýšľajúcim voči Cirkvi prekážal. Patril medzi prvých, ktorí mali byť odstránení, aby svojimi radami, životom neprekážali ujať sa moci tým, ktorí sa o to nečestne snažili. Politicky sa nikdy neangažoval. Bol zatknutý a na osem mesiacov odsúdený. Dovoľte mi zacitovať zo zápisnice z 8. 11. 1947, keď stál na tom, aby sa zapísalo aj to, čo vyšetrovateľ nechcel zapísať: „Zápisnice boli na mne vynútené bitkou. Na cele 230 ma bil nejaký referent českej národnosti. Dával mi medzi prsty drevá a proboval mi ich lámať. Dával mi silné zauchá. Ruský referent ma opľúval. Vysoký referent ma policajným obuškom bil po prstoch na rukách i nohách, takže mi úplne zdreveneli. V ten istý večer na cele 236 ma bili súkovitým bičom. Vyzliekli ma do pol tela. Bili ma po holých nohách, stehnách, chrbte a nútili, aby som podpísal zápisnicu. Viackrát som stratil vedomie. Polievali ma vodou z vedra. Ako kňaz som všetkým prehlásil, že im odpúšťam.“ Iný spoluväzeň vyhlásil: „Ján Hutyra bol taký dobitý, keď ho privliekli do cely, že nemohol sedieť ani stáť na nohách a triasol sa na celom tele.“ (Exodus, V . Judák, S. Danková, Nitra 1996, s. 150). To nebolo všetko. Musel sa skrývať. Nepomohlo mu dlhé skrývanie u čestných ľudí. 8. až 12. 9. 1958 bol v Prahe znova odsúdený na 10 rokov. Prežil nejednu búrku. Bol však kňazom Krista. Dodával odvahu, nádej, silu nielen spolubratom, kňazom, rehoľným sestrám, ale i mnohým laikom, inteligencii...
      Dnes je čas, kedy si všetci uvedomujeme význam a potrebu slov Pána Ježiša, že keď žijeme podľa slov Krista, nemusíme mať strach. Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje hovorí: „Nebojte sa!“ (Bratislava 1993, s. 193). Prečo sa nemáme báť? Pretože človeka vykúpil Boh. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Moc Kristovho kríža a jeho vzkriesenia je väčšia než akékoľvek zlo, pred ktorým by sa človek mohol a mal báť. Keď sa apoštoli stretli s Ježišom po jeho zmŕtvychvstaní, ukázal im ruky a bok a povedal: „Pokoj vám“ (Lk 24,36). Dnes je potrebné viac ako v minulosti vnášať do ľudských sŕdc pokoj. A to musí najmä katolícky kňaz. Kňaz má byť skutočne “svetlom, soľou, kvasom“. Kňazom však je potrebné pomáhať. Dobrí veriaci sa modlia za svojich kňazov. Vedia si nájsť čas aj na nich; povzbudiť, pomôcť i poradiť.
      Chápeme, že Ježiš prišiel svet naplniť svojím pokojom. Viera nás všetkých posilňuje, že Kristus zvíťazí nad všetkými búrkami. On premôže všetky nebezpečenstvá a dá potrebnej sily vytrvať.
      Zo slovom strach sa všetci stretávame. Strach je zlý radca, sprievodca, učiteľ života. Zostaňme v skúškach pokorní a otvorení pre Boha, jeho lásku, pokoj a milosrdenstvo. Diabol by nás chcel obrať a olúpiť o milosti. Boh nás neopustí, ak mu zostaneme verní. Amen.

      Inšpirácie – Mk 4, 35-41
10.02.2010 | Čítanosť(2720)
Téma: Mk 4, 1
12.06.2003 | Čítanosť(2477)
Mk 4, 24-34
12.06.2003 | Čítanosť(2325)
Mk 4, 1-23
12.06.2003 | Čítanosť(2133)
Mk 4, 35-41


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet