23.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Kto pohŕda ľuďmi, platí za to hrozným osamotením a všetky peniaze a všetok životný štandard nemôže mu nahradiť to, po čom túži jeho hladné srdce: láskyplné spoločenstvo.

~Kard. Alfréd Bengsch ~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1295 reakcie0
(Share 233 1)


Téma: Moja Cirkev / Mk 4, 26-34

Homília

      V každej farnosti sa nájdu ľudia, ktorí sú hneď ochotní pomôcť, keď sa jedná o Cirkev, či už pri prácach okolo kostola alebo kňazovi. Nedajú sa prosiť, sú štedrí, ale aj ich život mimo kostola prezrádza ich pozitívny vzťah k Bohu.
      Pýtal sa spolupracovník Jozefa: „Prosím ťa, koľko ti platí farár, že robiš údržbu na kostole? A koľko ti dáva, že svojím autom ťa vidím vybavovať mu veci okolo kostola či fary?“ Jozef odpovedá: „Prepáč, asi ťa prekvapím svojou odpoveďou. Ja to nerobím pre kňaza a za peniaze, ja to robím pre moju Cirkev.“
      Takýchto ľudí stretneme aj medzi sebou. Oni sa nielen modlia, ale žijú slová z modlitby, ktorú nás naučil Pán Ježiš: „... príď kráľovstvo tvoje...“. Taký človek o dnešnom evanjeliu povie, že sa osobne vo svojom živote presviedča o jeho pravdivosti.
      Podobenstvá Pána Ježiša o “klíčení zasiateho semena“ a “horčičnom zrnku“ skutočne poukazujú na „Božie Kráľovstvo“ (Mk 4,26.30).
      Pán Ježiš berie podobenstvá z roľníckeho prostredia, ktoré sú ľahko pochopiteľné i dnešnému človeku. Podobenstvami poukazuje na vzrast Božieho kráľovstva. Každé z nich chce niečo povedať. Podobenstvo o klíčení zasiateho semena kladie dôraz na silu vzrastu, ktorá je ukrytá v samotnom zrne. Nie je to roľník, ktorý dáva silu klíčiť zrnu, ani nemá vplyv na postupný rast, že je „najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase“ (Mk 4,28). To však neznamená, že roľník na tom nemá zásluhu; predsa musí upraviť zem a zasiať zrno. Boh nezávisle na tom, či človek „spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on o tom nevie“ (Mk 4,27). Ježiš tak poukazuje na Božie kráľovstvo, ktoré sa riadi vlastnými pravdami, čo nie je ovocím techniky. Božie kráľovstvo má tak v spoločnosti, a tak isto u každého človeka obdobie klíčenia, rastu, dozrievania i zberu. Často si to človek a ani spoločnosť neuvedomuje. Boh má svoje spôsoby na realizovanie svojich plánov. Druhým podobenstvom o horčičnom zrniečku Ježiš chce zdôrazniť, že čo sa človeku zdá malé a nepatrné, keď vyrastie, prerastá všetko to, čo človek sám chcel spraviť. A žatva? To je čas Boha, ale ovocie z námahy slúži človeku, ktorý pracoval na plnení vôle Božej. Lenivý sluha príde aj o to málo, čo dostal a je spravodlivo potrestaný; pracovitý sluha bude počuť slová pochvaly a odmeny: „Správne, dobrý a verný sluha, bol si verný nad málom, ustanovujem ťa nad mnohým, vojdi do radosti svojho pána“ (Mt 25,23). Roľník v podobenstve nielen urobí, čo urobiť má, ale je naplnený aj dôverou v Boha. Apoštol sv. Pavol v druhom čítaní Korinťanom píše: „Sme stále plní dôvery... lebo žijeme vo viere... usilujeme páčiť sa mu, veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5,6-10). Apoštol nechce mať moc nad počasím, prírodou, on chce robiť len to, čo od neho žiada Boh. Sv. Pavol píše: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh“ (1 Kor 3,6).
      Pravda, ktorá je ukrytá v týchto podobenstvách, je nám dôkazom viery. Po dvoch tisícročiach máme dôkazy Ježišovej starostlivosti o Cirkev. Naša viera by mala byť väčšia ako u prvých kresťanov. Sme svedkami, že počet sa rozrástol z niekoľkotisíc na viac ako miliardu ľudí. Cirkev, ktorú založil Pán Ježiš, prešla rôznymi etapami rozkvetu i prenasledovania. Dnes je tu. Žije. Dnes sa týmito podobenstvami obracia Ježiš i na nás. Svojím životom máme dať odpoveď na slová Pána Ježiša. Ježiš si praje od každého z nás odpoveď na jeho slová. Odpoveďou je áno i nie. Prijatie jeho učenia i odmietnutie jeho učenia. Boh nikdy zo správania človeka nerezignuje, hoci by človek stál nad svojou priepasťou. Boh ho neopúšťa, ale čaká, že človek ho prijme ako svojho Pána a Boha. To nás zaväzuje, že keď sme počuli slová Krista, sme povinní ich uskutočniť vo svojom živote. Kto vedome a dobrovoľne zavrhne učenie Krista, vylučuje sa z Božieho kráľovstva. Cirkev predstavuje na zemi „klíčenie a počiatok“ Božieho kráľovstva (porov. KKC 541). Božie kráľovstvo je pripravené pre všetkých, čo uskutočnia Božie slovo. Na konci časov dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť. Potom budú spravodliví kraľovať s Kristom naveky, oslávení v tele i duši. Boh vtedy bude „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28).
      Je potrebné si uvedomiť, že Cirkev nám sprostredkúva pravdy, ktoré máme vo svojom živote plniť. Na toto Cirkev má priestory, kostoly, kde zvláštnym spôsobom sa napomáha rastu našej viery. Pán Ježiš ustanovil apoštola Petra za viditeľnú hlavu Cirkvi. Jeho nástupcovia pápeži a s nimi všetci biskupi sú učiteľmi viery a mravov. Je to dar, ktorý sme dostali od Boha. Našou povinnosťou je dar prijať. Darcom zrna je Boh. Zrno viery máme prijať. To znamená umožniť, aby v nás Božie slovo mohlo rásť. Sme povinní zachovať všetko, čo nám je prikázané. Nevieme dňa a ani hodiny svojej smrti. Máme byť vždy pripravení, pretože nevieme svoj deň žatvy. Každé zrno má inú dĺžku svojej vegetácie. Boh od nás nechce nič nad naše sily. Sme povinní zriekať sa každého zla, hriechu. S každým z nás má Boh na zemi svoj plán. Boh nám dal Cirkev, ktorá nás učí, vedie k cieľu, do Božieho kráľovstva. Vieme, že na tejto ceste je mnoho ťažkostí a prekážok. V prírode máme zmeny počasia. Človek má hľadať vôľu Božiu a plniť ju vo svojom živote. Človek nesmie rezignovať. V Cirkvi má nádej.
      Aj vy ste zažili niečo podobné? Človek hľadal miesto, kde by našiel pokoj pre svoju dušu. Raz vošiel do kostola, v ktorom sa kňaz so svojimi veriacimi modlili: „Zanedbali sme veci, ktoré sme mali robiť a robili sme to, čo sme robiť nemali.“ Vtedy si človek povzdychol a potichu povedal: „Ďakujem ti, Bože, že som našiel cestu...“
      Je potrebné zriecť sa svojej pýchy. Pýcha je kúkoľom, ktorý nepatrí na Božiu roľu. Pýcha a každý hriech zabránia vstúpiť do Božieho kráľovstva. Človek je pozvaný k životu v spojení s Bohom a má vyrásť v košatý strom, “libanonský céder“.
      Jedno podobenstvo o súčasnom živote rozpráva, že zvieratá sa zhromaždili a sťažovali na ľudí, že ich okrádajú o veľa vecí. „Berú moje mlieko,“ povedala krava. „Berú moje vajcia,“ povedala sliepka. „Berú moje mäso,“ povedala ošípaná. „Lovia ma, aby si vzali môj tuk,“ povedala veľryba. A tak ďalej. Nakoniec prehovoril slimák. „A ja mám niečo, čo by chceli mať viac než čokoľvek iné. Niečo, o čo by ma zaiste okradli, keby mohli. Mám čas.“ (A. de Mello, Spev vtáka, Trnava 1996, s. 128)
      Spytujme si svedomie: Je správne, že idem do kostola a nevkročím do neho a ostávam mimo? Je správne, že pristupujem ku sviatostiam len zo zvyku a snáď aj svätokrádežne? Je správne, že sa modlím len poležiačky a ponáhľajúc sa po ceste a neviem si k modlitbe pokľaknúť, na modlitbu nájsť čas? Sme Bohom povolaní, Cirkvou poúčaní budovať vo svojom živote cestu do Božieho kráľovstva. To vyžaduje využiť správne čas. Prestaňme sa klamať.
      Keď si uvedomujeme, že Božie kráľovstvo má svoju dynamiku rozvoja, je správne, že nežijeme život prirovnaný postoju so založenými rukami. Nehovorme: veď nejako to dopadne, ale spolupracujme s Cirkvou, ktorá nám ponúka prostriedky, dary od Boha. Bohu sa páči naša spolupráca s ním. Je správne, že nám záleží na vzraste Božieho života v nás a v našom okolí. Nesúhlasíme s vypočítavosťou. Nesúhlasíme so špekulovaním. Zriekame sa lenivosti a každého hriechu. Áno, stretnutia s Kristom nás tak rýchlo nemenia ako apoštolov či sv. Pavla apoštola. Hoci sme pokrstení, prijímame telo Pána Ježiša, počúvame jeho slová. Musíme a chceme bojovať s prekážkami, ktoré nám hatia cestu do Božieho kráľovstva. Chceme zvíťaziť.
      Dialóg medzi človekom, ktorý nedávno uveril v Krista, a jeho neveriacim priateľom nám môže niečo napovedať: „Tak si teda konvertoval ku Kristovi?“ „Áno.“ „Potom zaiste o ňom veľa vieš. Povedz mi, v ktorej krajine sa narodil?“ „Neviem.“ „Koľko mal rokov, keď zomrel?“ „Neviem.“ „Vieš aspoň, koľko rečí predniesol?“ „Neviem.“ „Pravdu povediac, vieš veľmi málo na človeka, ktorý tvrdí, že uveril v Krista.“ „Máš pravdu. Hanbím sa, že tak málo o ňom viem. Ale niečo predsa viem: Pred tromi rokmi som bol opilcom. Mal som dlhy. Moja rodina sa rozpadla. Moja žena a deti sa báli mojich nočných návratov domov. A teraz som prestal piť, nemám dlhy, náš dom je šťastným domom, deti s túžbou očakávajú večer čo večer, kedy sa vrátim domov. To všetko urobil pre mňa Kristus. A toto je to, čo viem o Kristovi.“ (A. de Mello, Spev vtáka, Trnava 1996, s. 105)
      Ježiš v podobenstvách o klíčení semena a o horčičnom zrnku nás skutočne nielen informuje o Božom kráľovstve, ale aj o spôsobe, ako ho dosiahnuť.
      V každej farnosti je možnosť nájsť príklad, aby sme lepšie a istejšie napredovali na ceste duchovného života. Je krásne, že chceme tieto príklady vidieť a povzbudiť sa na nich. Prosme navzájom za seba, aby sme vytrvali na ceste a aby v nás Božie slovo rástlo a prinieslo bohatú úrodu. Amen.

      Inšpirácie – Mk 4, 24-34
08.09.2006 | Čítanosť(1916)
Téma: Cirkev / Humor
25.06.2003 | Čítanosť(1218)
Téma: Cirkev / Eucharistia
12.06.2003 | Čítanosť(2467)
Mk 4, 24-34
18.01.2010 | Čítanosť(1029)
Cirkev


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet