13.november 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Na odriekanej modlitbe nakoniec nezáleží, ale záleží na slovách, ktoré my sami hovoríme Bohu. A tieto slová musíme práve my hovoriť sami. Keď vychádzajú zo srdca a keď sa ich zároveň modlí Duch Boží, Boh ich počuje.

~Karl Rahner~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť2132 reakcie0
(Share 583 0)


Téma: Prežiť pôst ako kresťan znamená chcieť vidieť Ježiša a žiť s Ježišom. / Jn 12, 20-33

Homília

      Počul som o zvláštnom predsavzatí, ktoré si dali v jednej rodine, a síce, že budú chodiť s otvorenými očami a budú vidieť Ježiša vo svojom okolí. Pravidelne v piatok večer po modlitbe bolestného ruženca sa rozprávajú, čím a ako ich počas týždňa predsavzatie obohatilo. Najmladší si všimol, že spolužiak si zabudol desiatu, ponúkol mu časť svojej. Jana, budúca krajčírka, sa pripravuje na birmovku. Zaujíma sa o módu. Často si obzerá výklady. Všeličo vidí a počuje. Raz pri pohľade do výkladu si všimla, že došlo k zlacneniu o 33 - 49 % a vtedy si uvedomila, že pri príprave na birmovku nepoľaví, nezníži svoju snahu ani o 1 %. Otec je šofér. Na slová dcéry poznamenal: „Dopravné značky som si začal všímať tak, akoby sa ku mne prihováral sám Ježiš. Napríklad pri značke “daj prednosť v jazde“ si často pripomínam, aby som nedal niečomu a niekomu prednosť vo svojom živote pred Ježišom.“ Mama na to poznamenala: „Teší ma, že sa u nás každý snaží o čistotu a poriadok, že mi viete pomôcť a ja som šťastná, že môžem ísť častejšie na večernú svätú omšu.“
      Čo na takéto praktické prežívanie pôstneho obdobia povedať? Mať oči otvorené pre Ježiša má vplyv aj na konanie mnohého dobra. Pomáha žiť s Ježišom všade: v triede, pred výkladom, za volantom i doma. Takéto predsavzatie neostáva len pri povrchnom skutku, ale zanecháva stopy i hlboko v srdci človeka a Ježiš opätuje lásku.
      Presvedčili sa o tom Gréci, ktorým Filip a Ondrej sprostredkovali stretnutie s Ježišom, keď ich prosili: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21)
      Pôstna doba vrcholí. Mala by zanechať vo veriacich hlbokú stopu. Aspoň takú, akú u Grékov z Galilejskej Betsaidy, ktorí prišli pred sviatkami do Jeruzalema a videli, čo sa dialo okolo Ježiša. Chceli sa osobne stretnúť s Ježišom. Nevedeli, že Ježiš povedal: „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12,32)
      Tak my už môžeme rozumieť podobenstvu o pšeničnom zrne: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24) Toto podobenstvo prekvapilo Grékov i apoštolov. Ježiš poukazuje na každodennú vec: siatie zrna pre budúcu úrodu, ale končí paradoxom. Ježiš hovorí o svojej dobrovoľnej smrti, ktorá bude začiatkom nového života pre všetkých ľudí do konca čias.
      Ježiš v podobenstve vyjadruje jednu základnú pravdu, ktorá je srdcom a dušou kresťanskej viery a nášho kresťanského života.
      Tak ako budúca úroda je možná, keď zasiate zrno odumrie, tak Ježišova smrť je nádejou ľudstva pre nový život. Plodnosť a množenie je iba vlastnosťou zrna zasiateho do zeme. Ježiš učí, že tento vitálny, zdanlivo protikladný princíp platí aj v nadprirodzenom živote milosti. Mučeníci v Cirkvi sú preto prirovnávaní k pšenici. Tertulián hovorí: „Krv mučeníkov je semenom kresťanov.“ Sv. Ignác o sebe píše ako o pšeničnom zrne, ktoré musí byť rozomleté zubami dravých zvierat: „Božie zrno som a pomelú ma zuby divých zverov, aby som sa stal čistým chlebom Kristovým.“ (M. L., Celý rok so svätými, Rím 1988, s. 838)
       Dejiny Cirkvi učia o veľkých veciach, že sa rodili iba vtedy, keď boli ľudia ochotní zomierať za svoje ideály, Boha.
      Ježišov príklad a slová: „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec“ (Jn 12,26) sú výzvou nešetriť sa v službe Bohu a k blížnym. Americký zavraždený prezident v inauguračnej reči povedal: „Nepýtaj sa, čo tvoja krajina môže urobiť pre teba, ale pýtaj sa, čo ty môžeš urobiť pre svoju krajinu.“
      V nezištnej službe k Bohu a blížnym je jedine vidieť opravdivú lásku. Ježiš sa službe lásky nevyhýba, naopak, hovorí: „Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ (Jn 12,27-28) V pôstnej dobe nám Cirkev pripomína slová, ktoré vtedy zazneli ako odpoveď na Ježišove slová: „A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ (Jn 12,28)
      Slová evanjelia sa nedajú od seba oddeliť. Tak ako kresťan nemôže si vybrať len to, čo sa jemu páči, čo mu vyhovuje, keď chce splniť vôľu Božiu.
      Nikdy nebolo populárne hovoriť o dobrovoľnom umieraní, či dokonca, že život nemáme milovať. A tak nie je tomu ani dnes. A či včera, dnes a zajtra platí niečo iné? Kedy ľudia netrpia, nie sú chorí, nemajú neúspechy, nezomierajú? Každý deň platí zriekať sa, obmedzovať, zabúdať… Aj keď človek nechce stratiť, stráca. Žiak ak chce nadobudnúť poznanie, musí študovať. Preto sa zrieka často mnohých príjemných chvíľ, zábav. A neskôr, keď spoznáva, čo je láska k druhému človeku, zrieka sa seba, svojej vôle, pohodlia pre toho druhého. Keď niečo túži získať, pracuje, namáha sa, a či to nie je odumieranie?
      Evanjelium o odumieraní zŕn pšenice dáva veriacemu človeku odvahu, silu a radosť, pretože keď svoj život žije tak, že plní vôľu Božiu, miluje Boha, blížneho i seba samého, nesmúti nad tým, že trpí, že obetuje sa, že pracuje a namáha sa z lásky. Viera v Boha mu dáva istotu, že všetko, čo koná človek z lásky k Bohu, má zmysel, cieľ, hodnotu. Z odumierajúcich pšeničných zŕn vyrastá klíčok, steblo a napokon v klase nové zrno. Ježišovu smrť vystrieda zmŕtvychvstanie a na konci čias druhý príchod Krista, Kráľa vesmíru, ktorý oddelí dobrých od zlých, spravodlivých od nespravodlivých. Viera v Boha hýbe veriacim odumrieť prirodzenému svetu, telu, zrieknuť sa diabla, aby splniac vôľu Božiu si veriaci zaslúžil Božie kráľovstvo ako odmenu od Boha.
      Každý človek vo svojej slobode a rozume má primerane konať. Jeden v manželstve, iný v stave zasväteného života a ďalší ako slobodný. Všetci však v najvyššej kvalite vzťahu k Bohu. Boh musí mať prednosť pred stvoreným svetom. Duchovné pred telesným.
      Zmysel všetkého zriekania je: aby sme po skončení života na zemi získali večný život. Trpí a zrieka sa každý človek, veriaci i neveriaci, s tým rozdielom, že veriaci má za cieľ Boha, večný život. Veriaci človek tým, že prijme slová o pšeničnom zrne, ako to učí Ježiš, oslobodzuje sa od strachu a ešte viac má to vplyv na väčšie zaangažovanie sa za veci Božie.
      O pravdivosti slov nás presviedčajú mnohé príklady z okolia a dejín. Keď videli pohania prvých kresťanov odsúdených na smrť, ako so spevom vchádzajú do rímskeho Kolosea, pýtali sa: Čo je to za učenie? Ktorý Boh dáva takú silu? Z dejín vieme, akú úctu, pozornosť, vážnosť mali mnísi, pustovníci, vyznávači, rehoľníci, muži i ženy, mladí i starí, ktorí svoj život žili s Kristom. Odumreli svetu, a predsa ho obohatili viac, akoby vychutnali darov sveta. Nechápali ich, nerozumeli im, vysmievali sa im, tupili ich, a predsa stali sa pre mnohých silou, svetlom, soľou. Ich príklad a život viac obohatil svet, urobil krajším, šťastnejším ako iné diela vykonané bez Boha.
      Tí, čo sa zasvätili Bohu, zriekli sa svojich vlastných detí, no predsa ich duchovné otcovstvo a materstvo splnilo svoje poslanie. Rodičia, ktorí prijali každé dieťa, ktoré im dal Boh, zaiste viac dokázali ako tí, ktorí nedovolili svojmu dieťaťu ani raz povedať otec, mama, a dnes plačú pri romantických filmoch, chodia na prechádzky so psami a mačkami, a čakajú, že sa zastaví niektorý sociálny pracovník.
      Ako by sme my dnes reagovali, keby sa na nás ako na apoštolov obrátili pohania, Gréci z Galilejskej Betsaidy slovami: „Chceli by sme vidieť Ježiša?“ (Jn 12,21) O čo by sme prosili vo svätej omši? Ale svet nás nielen vyzýva, ale priam prosí! Príklad života čaká.
      Spomína si začínajúci katechéta, ako raz na stole v zborovni našiel na svojej stoličke lístok: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21) Od tej chvíle ich má stále pred očami, ich silu cíti v srdci a snaží sa, aby hovoril a konal tak, aby každý, s kým sa stretne, nielen žiaci, ale aj kolegovia, mal účasť na jeho láske k Bohu. A čo kolektív? Ťažko ho prijímal. Dnes si žiaci i vyučujúci nevedia predstaviť školu bez neho. A on? Ďakuje Bohu, že mu niekto položil lístok so slovami: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21)
      Stačí tak málo, a pôstny čas mnohých obohatí. Predsavzatie na pôst v rodine “mať oči otvorené pre Ježiša“ priviedlo všetkých k vzájomnému obohateniu. Výzva i pre nás. Amen.

      Inšpirácie – Jn 12, 20-36
04.02.2008 | Čítanosť(4577)
Téma: 1. pôstna nedeľa
25.06.2003 | Čítanosť(1761)
Téma: Pôst
25.06.2003 | Čítanosť(1749)
Téma: Pôst
25.06.2003 | Čítanosť(1520)
Téma: Pôst
12.06.2003 | Čítanosť(2236)
Jn 12, 1-11
12.06.2003 | Čítanosť(2067)
Jn 12, 12-19
12.06.2003 | Čítanosť(1991)
Jn 12, 20-36


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet