17.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Mária pripravuje cestu na Ježišov veľký návrat do duší.

~GRAZIOSO CERIANI~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1156 reakcie0
(Share 331 0)


Téma: Prvý kontakt s Ježišom / Venujme pozornosť stretnutiu s Ježišom. / Jn 1, 35-42

Homília

      Aj vy ste sa už zamýšľali, či privádzať deti do kostola? Kedy? Od ktorého roka? Prípadne ako dospievajúcim či dospelým umožniť prvý, možno hlbší kontakt s Ježišom?
      K Bohu, viere či plneniu povinností kresťana katolíka je zaiste veľa ciest.
      Dnešné evanjelium opisuje iba jednu z nich. Je to najčastejšia a najbližšia cesta, blízka našim okolnostiam, ktorá odkrýva nový pohľad na život, jeho náplň, poslanie, cieľ. Na začiatku tejto cesty nestojí Boh, nepočujeme hlas Boha, netúžime po Bohu a často je človek voči nemu ľahostajný až nepriateľský. Na začiatku cesty je človek.
      V dnešnom evanjeliu je to Ján Krstiteľ, ktorý keď stál s dvoma zo svojich učeníkov a videl okolo ísť Ježiša, povedal: „Hľa, Boží Baránok. Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom.“ (Jn 1,35)
      Evanjelista sv. Ján opisuje jeden spôsob, ako človek môže nájsť Boha. Niekto ho pošle, ukáže mu príklad života, človek sa dopočuje o niečom, čo je spojené s Bohom, prípadne sám v určitej životnej situácii ho vyhľadá. A taktiež prvé stretnutie na začiatku človek chápe ako náhodu, niečo nečakané a nepredvídané, a stáva sa začiatkom nového života.
      Dá sa hovoriť o tajomstve kresťanského povolania. Porozumieť zmysel tohoto tajomstva a usilovať sa ho uskutočniť v živote, je našou úlohou kresťanov a práve táto udalosť evanjelia nám mnoho chce povedať.
      Na začiatku nového liturgického obdobia, ktoré voláme Cezročné obdobie a je najdlhšie zo všetkých, a ktoré sa začína krstom Pána Ježiša, potom sledujeme jeho verejný život počas troch rokov, keď učí zástup, si treba uvedomiť potrebu a význam nášho osobného kontaktu a zaangažovania sa na Ježiša.
      Ján Krstiteľ je ten, ktorý sa stáva akýmsi mostom, cez ktorý prichádzajú k Ježišovi prví učeníci. Udalosť sa odohrala krátko po krste Pána Ježiša, keď znova prichádza k Jordánu. Ježiš začína verejnú činnosť. Končí sa éra Starého zákona, prípravy na príchod Mesiáša. Ježiš si sám nevolá prvých učeníkov, ale posiela mu ich Ján Krstiteľ, keď v prítomnosti dvoch učeníkov povie o Ježišovi: „Hľa, Boží Baránok.“ (Jn 1,35) Jeden je Ondrej a druhý sa zámerne menom nespomína, ale je to iste sám sv. Ján apoštol, ktorý o tom v evanjeliu píše, na ktorého toto stretnutie s Ježišom muselo tak zapôsobiť, že si na to aj po rokoch dobre pamätá, že „boli asi štyri hodiny popoludní.“ (Jn 1,39) Ísť za Ježišom ešte neznamená byť povolaný. Ondreja i Jána za apoštolov povolá Ježiš neskoršie. Stane sa tak na brehu Galilejského mora (porov. Mt 4,18-22).
      Už prvé stretnutie v živote ich viery neostáva bez odpovede. Je to vidieť na príklade Ondreja. Sv. Ján apoštol trikrát spomína meno Ondreja v evanjeliu a vždy v spojitosti s tým, že sa s niekým delí o svoju vieru. Najprv po prvom stretnutí s Ježišom „vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1,41), druhé pri rozmnožení chlebov a rýb, Ondrej povedal Ježišovi: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby“ (Jn 6,9), a vieme, že to postačilo a Ježiš nasýtil veľký zástup. Pri treťom spomínaní Ondreja Ján vo svojom evanjeliu a hovorí, ako Ondrej privádza Grékov k Ježišovi (porov. Jn 12,22).
      Keď Ján píše o tom, že pri prvom stretnutí „zostali v ten deň u neho“ je v jeho živote začiatok toho všetkého, čo zažil, spoznal s Ježišom a taktiež celý ďalší život. Tam je semiačko, ktoré bolo vtedy zasiate a ktoré prerastie v strom v samotnom živote sv. Jána.
      Rovnako touto udalosťou možno sledovať začiatok Cirkvi.
      Čo môžeme sledovať v dejinách Cirkvi? Aj keď už na začiatku Boh výnimočne oslovuje aj priamo, ako v prípade sv. Pavla pri bráne Damasku (porov. Sk 9,3), predsa aj vtedy používa Boh iných ľudí, aby v jeho mene dokončili proces povolania a upevnenia vo viere. Boh rôznym spôsobom urobí prvý krok k viere v Boha u každého človeka. Najčastejšie v našich podmienkach po narodení sú to rodičia, krstní rodičia, rodina a farnosť, ale potom každý človek sám musí sa vyjadriť, osvedčiť vo svojej viere. V živote každého sú okamihy rozhodovania, bojov, víťazstiev i porážok. Pretože sme stvorení ako rozumná a slobodná bytosť, rozhodnutie aj Boh rešpektuje. Často však Boh akoby čakal, vyčkával na náš súhlas žiť s ním. Mnohí po blúdení a hľadaní ako sv. Augustín, sv. Margita Kortonská, Frossárd či iní nachádzajú cestu k Bohu. Aj v ich živote zohrávajú dôležitú úlohu mnohí ľudia, ktorých im do cesty postaví Boh. Je to však najmä milosť Božia, ktorú dáva Boh a záleží len od človeka, kedy a nakoľko ju prijme.
      Každý máme svoju históriu viery, objavenia a nájdenia cesty k Ježišovi. Uvedomujeme si, že máme aj povinnosť ukázať cestu iným k Bohu. Nie sú to len rodičia a najbližší voči dieťaťu. Kňaz k farnosti, ale brat k bratovi a sestra k sestre. Naša viera, príklad i život môže Boh použiť, aby iní našli cestu k Bohu. Na začiatku to môže byť len zvedavosť, túžba a napokon to prerastie k nadšeniu, obdivu Boha v živote.
      Helena Mišovičová bola priekopníčkou a členkou spoločnosti Svedkov Jehovových. Po ôsmich rokoch na plný úväzok práce v tejto spoločnosti príklad veriacej kresťanky, susedky v penzióne jej pomohol na svoj život sa pozerať iným pohľadom. Ona, ktorá 90 hodín mesačne s nadšením, nikto ju nenútil, len ovplyvňoval, konala službu služobníčky Jehova. Minimálne tri razy do týždňa sa zúčastňovala v Sálach kráľovstva, kde sa venovala štúdiu časopisu Strážna veža, kde sa pripravovala a školila na rôzne reakcie a postoje ľudí pri zvestovateľskej službe. Informovala o svojej činnosti, vykazovala svoju činnosť: kde, kedy, koho navštívila, ako ju prijali, či odporúča znova ich navštíviť… Počúvala od starších vodcov, aby sa tešila, keď pre svoje presvedčenie musí trpieť.
      Pri svojej susedke si uvedomila, že vlastne žije v strachu. Učenie je postavené na psychickom vydieraní, že v deň Armagedona bude vylúčená z pozemského raja s ostatnými nevercami. Začala si uvedomovať, že jej okolie sa pretvaruje. Na stretnutiach, hoci sa na seba usmievajú, predsa to nie je celkom pravda. Aj oni sú len slabí ľudia. Predsa je rozdiel, keď si človek sám uzná vinu, oľutuje ju, vyzná sa z nej, ako učí Ježiš, na rozdiel od nich, kde jeden dáva pozor na druhého, sledujú sa a potom to oznamujú Rade starších.
„Keď som si začala uvedomovať logiku a rozpory v učení, pochybnosti a nepomohli mi ich vysvetliť, ani ľudský vyvrátiť, navrhli mi psychiatra. Stala som sa v ich očiach posadnutou. Uvedomila som si, že ich „Verný a rozvážny otrok“ nie je vedený Božím Duchom, pretože by sa nedopustil toľkých omylov a nezákonností, ktoré obsahujú ich publikácie. Chcela som veci vysvetliť, a oni ma tupo vylúčili. Vedia, že kto nemá oporu inde u ľudí, a takých je medzi svedkami veľa, pretože roky sa stránia ľuďom, bude prosiť o prijatie späť. Oznámili všetkým, aby sa so mnou nestretávali. Zakázali ma zdraviť. Dokonca dcére a synovi a ich rodinám, ktorí sú tiež svedkami, zakazujú styk so mnou.
      Dnes viem, čo je to pokoj duše, kto je to Ježiš, že jeho učenie je učením lásky, že slabým dáva silu, nádej. Otvorila som sa Duchu Svätému a viem, čo znamená žiť bez hriechu. Som dieťa Božie a už nepotrebujem „Verného a rozvážneho otroka“. Ježiš mi dal istotu večného života.“ (Porov. RAKOVSKÝ, B.: Rozmer, 4/99, Bratislava, s.3-6)
      Cirkev učí, že viera sa rodí aj z osobného stretnutia s Ježišom. Môžeme hovoriť o dare viery, o povolaní k viere. Dá sa hovoriť, že v určitej chvíli, na niektorom mieste človek zažil svoju vieru, stretol sa s Bohom, spoznal Boha a to zmenilo jeho život. Ale aj tie silné zážitky a poznanie Boha musí človek ďalej rozvíjať. Modlitba, sviatostný život, účasť na sv. omši a iné sú nenahraditeľné. Áno, s Bohom sa môžem stretnúť aj mimo kostola. Aj v prírode sa môžem modliť, ale kostol je jednoducho kostol. Skúsenosť Cirkvi, ale i naša sú toho dôkazom. Môžem svoje hriechy oľutovať a získavam priateľstvo s Bohom, ale sviatosť zmierenia je dar, kde kňaz poverený Bohom, nie svojou mocou potvrdzuje, že moje hriechy sú mi odpustené.
      Ján Krstiteľ jednoducho povedal: „Hľa, Boží Baránok,“ (Jn 1,35) a dvaja učeníci ho neopustili, ale pokračovali v tom, čo on začal. On bol hlas volajúci na púšti a oni sa stali učeníkmi ním ohláseného Ježiša. Títo dvaja patria medzi Dvanástich, ktorých Ježiš pošle do celého sveta učiť a krstiť všetkých ľudí. Dnes Boh aj skrze nás navzájom nás oslovuje, aby sme pokračovali vo svojej dobe, dnes, v činnosti sv. Jána a hovorili sebe i iným: „Hľa, Boží Baránok.“ (Jn 1,35)
      Je správne, keď rodičia podľa svojho najlepšieho uváženia začnú svoje deti učiť o Bohu a viesť k Bohu. Snáď začať so sv. omšami cez leto a v robotné dni. Keď už predtým primerane im vysvetlia, čo je to kostol, keď už vedia nejakú modlitbu. Nečakať do 18 roku ich života a potom nech sa sami rozhodnú. Napríklad: Či rodičia nerozhodujú o zdraví ich tela, keď sú malé? O ich povolaní? A podobne.
      A rovnako je správne, keď vie starší muž podržať mladšieho muža, chlapca, hoci nie sú rodina. Príklad, vzor, naše kresťanské správanie nechceme podceniť. K tomu nás vedie aj dnešné evanjelium. Amen.

      Inšpirácie – Jn 1, 19-39
      Inšpirácie – Jn 1, 40-51
12.06.2003 | Čítanosť(3056)
Jn 1, 19-39
12.06.2003 | Čítanosť(2991)
Jn 1, 40-51
12.06.2003 | Čítanosť(2272)
Jn 1, 1-18


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet