19.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Boh, ktorý miluje svoje dieťa, keď vidí, že niekto alebo niečo ho zasiahlo, má toľko fantázie, že vie pretvoriť zlo na dobro, nečinnosť na kontempláciu, bolestný výkrik na modlitbu, bolesť na úkon lásky.”

~CARLO CARRETTO~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť863 reakcie0
(Share 235 0)


Téma: Narodenie sv. Jána Krstiteľa / Primície P. Mgr. Jána Meľucha, CM / Lk 1, 57-66.80

Homília

      Keby som vám položil otázku: Prečo sme sa dnes tu v Pongrácovciach zhromaždili? Všetci by sme odpovedali správne. Prišli sme sa poďakovať Pánu Bohu za dar kňazského a rehoľného povolania. Cítime vďačnosť voči Bohu. Nevieme, či za 640 rokov od posvätenia tohoto kostola (1360) sv. Stanislava sa tu konala primičná sv. omša.
      V tomto Jubilejnom roku 2000 sa tejto milosti dostalo vášmu rodákovi, bratovi, krstnému, susedovi, jednoducho, nášmu Jankovi. Áno, Jankovi. Veď tak sme si zvykli ho oslovovať. Janko, uvedomuješ si s prorokom Jeremiášom slová Pána: „Nehovor: „Som dieťa.“ (Jer 1,7) Veď po tieto dni na Slovensku bolo vysvätených 70 diecéznych a 20 rehoľných kňazov a spomedzi nich si druhý najstarší. Janko, viem, že skôr si povieš s prorokom Jeremiášom: „Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť, uchopil si ma a prevládol.“ (20,7) Si však náš, Janko, a dnes sláviš aj meniny. A či toto všetko nie je chvíľa a dôvod na to, aby sme ďakovali Bohu? Chválili a zvelebovali Boha?
      Dnešné evanjelium o otcovi Jána Krstiteľa, Zachariášovi, poznamenáva: „Ján sa bude volať.“ Všetci sa divili. V tom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha.“ (Lk 1,63-64)
      Dnes sme svedkami, sme účastníkmi udalosti, keď aj nám sa rozväzujú ústa a svojím hlasom velebíme Boha. Primičná svätá omša je toho dostatočnou príčinou. Či aj o našom novokňazovi nemôžeme povedať, že si ho Boh povolal skôr, ako sme my o tom vedeli, skôr, ako to Janko sám poznal, skôr, ako sa počal z lásky dnes už zomrelých rodičov?
      Zachariášovi anjel oznámil o Jánovi skôr, ako sa počal v lone matky: „už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý.“ (Lk 1,15) Áno, Boh si volá. Boh dáva povolanie. Nikoho však Boh nenúti. Boh sa len pýta ako proroka Izaiáša: „Koho mám poslať a kto nám pôjde?“ (Iz 6,8) Nie iba Ján Krstiteľ odchádza na púšť, aby pripravil cestu svojmu Pánovi, aby splnil svoje poslanie ohlasovateľa prichádzajúceho Mesiáša na svet. A nie iba Izaiáš odpovedá: „Hľa, tu som, pošli mňa.“ (Iz 6,8) Aj dnes Boh hovorí k Jankovi: „Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil.“ (Jer 1,4) Aj keby si chcel povedať s prorokom: „Ach, Pane, Bože, veď ja neviem hovoriť“ (Jer 1,6), Boh ťa uisťuje, že keď pôjdeš kamkoľvek a budeš hovoriť všetko, čo ti prikáže, nemusíš sa báť, pretože sám Boh hovorí: „Ja som s tebou a budem ťa chrániť.“ (Jer 1,8)
      Počas deviatich rokov si sa pripravoval na svoje poslanie misionára, syna sv. Vincenta de Paul. Počas týchto rokov si sa presvedčil o tom, čo zažil i prorok Jeremiáš. Pán vystrel ruku, dotkol sa tvojich úst a povedal: „Hľa, svoje slová vkladám do tvojich úst.“ (Jer 1,9) Dozrelo tvoje povolanie. Nič na tom, že v pokročilom veku. Naopak, so svojím patrónom môžeš dnes vyznať: „Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ (Lk 3,16)
      Povolanie musí dozrieť. Boh pozýva jedného v detstve, keď ide zo školy či do školy. Podľa podobenstva Pána Ježiša o robotníkoch, ktorých hospodár najíma do vinice, sú to tí, čo sa dávajú najať hneď ráno. A ty, Janko? Možno si si vypočul neraz od svojej, dnes už nebohej matky: „Ožeň sa už! Chcem sa dožiť aj tvojich detí.“ Možno niektorá rodáčka, kolegyňa, si povzdychla: „Prečo sa ten Jano na mňa nepozrie?“ A možno si, Janko, pozeral sám, ako rastú deti súrodencom či kamarátom. Dnes vieme, že si čakal na nás, vincentínov, pokiaľ neprídeme do Bijacoviec a aby som ti mohol povedať: „Janko, poď medzi nás!“
      A dal si sa aj ty najať do vinice Kristovej. Tak teda: Vitaj medzi nami!
      Kňazstvo. Čo to znamená byť kňazom? Čo o tom vieme?
      Chlapec sa pýta: „Ujo, vy ste farár?“ – „Nie! Ja som kňaz!“ – „Prepáčte,“ ospravedlnil sa a jeho správanie prezrádzalo, že nechápe, kto je to kňaz.
      Arský farár sv. Ján Vianney povedal o kňazstve: „Aká je to veľká vec byť kňazom! Kňazskú hodnosť pochopíme až v nebi. Keby sme to pochopili na zemi, zomreli by sme od lásky.“
      Lacordaire hovorí: „Kňaz je človek, ktorému Ježiš zveril všetkých ľudí.“
      Francois Mauriac o zmysle kňazstva hovorí: „Nič iné si nežiadam od kňaza, iba to, aby mi dal Boha.“
      Giovani Papini o kňazstve napísal: „Spása sveta je v rukách kňaza. Kresťanstvo je jediný liek, ktorý môže uzdraviť ľudstvo a kňaz je jediný lekár, ktorý ho môže rozdávať.“
      Ottília Mosshaummerová vysvetľuje: „Kňazstvo je celkom niečo iné ako povolanie lekára, učiteľa či inžiniera. Vede, ktorej sa kňaz má naučiť, je bláznovstvo kríža.“
      Veriaci si žiadajú, aby bol kňaz nebesky normálny. Chcú od kňaza, aby mal prístup ku všetkým a všetci aby mohli mať kontakt s ním. Kňaz musí byť jedným z ľudí, musí ľuďom rozumieť, byť im blízky, a na druhej strane musí byť zároveň iným, ako sú oni. Kňaz musí byť človekom dialógu a nie iba moralizujúca autorita. Musí byť ako jeden z tých, medzi ktorými žije a zároveň musí byť ich služobníkom. Kňaz nemôže byť len kazateľ, ale najmä svedok, to znamená žiť životom Krista. Kňaz sa nemôže uzavrieť do svojho sveta. Kristus mal priateľov a medzi nimi uprednostňoval apoštolov. Kňaz nesmie byť samotárom, ani podnikateľom, ale otcom farnosti. Katolícky kňaz sa zrieka vlastnej pokrvnej rodiny, zrieka prirodzeného otcovstva, nemôže patriť len jednej žene. Kňaz je duchovný otec mladších i starších, všetkých, ku ktorým je poslaný. Kňaz sa nesmie vyhýbať krížom, voliť si pohodlie. Kňaz musí byť pastierom podľa vzoru Ježiša i v novom tisícročí a storočí. Svätením vzal na seba povinnosť nielen vysluhovať sviatosti, sláviť najsvätejšiu obetu – svätú omšu za veriacich, nielen učiť, katechizovať, viesť farnosť, starať sa o chod farnosti... a nie je toho málo, ale kňaz musí byť najmä mužom modlitby a obety. Kňazovi sa Kristus stáva vzorom, aby nežil pre seba, ale pre iných. Kňaz i veriaci si musia byť vedomí, že kňaz bez veriacich nepôjde do neba a rovnako kňaz bez veriacich nepôjde do pekla. Kňaz musí milovať svoje povolanie. Nemôže sa znížiť, aby sa jeho pobyt vo farnosti stal zamestnaním. Musí byť nezištne nápomocný a otvorený pre všetkých a každého, koho mu postaví do cesty Boh. Dokonca musí byť pastierom, ktorý hľadá zablúdenú ovečku a nesmie sa uspokojiť, pokiaľ si ju nepoloží na ramená. Srdce kňaza má byť pre jeho veriacich. Ich núdza musí byť jeho. Ich ťažkosti musia byť aj jeho. Veriaci vo farnosti predsa sú jeho. A čo je mu raz zverené, nemôže odložiť stranou. Rozvoj, rozkvet, ale i boje a zápasy vo farnosti sa bytostne dotýkajú i kňaza. Musí bdieť nad farnosťou, starať sa o ich primeraný duchovný rast. Kňaz dostal dar, aby žehnal zvereným od kolísky dieťaťa cez jeho dozrievanie v muža a ženu až po hrob. Čo všetko musí kňaz vziať na svoje plecia, čo všetko mu na plecia položia iní! Môže sa stať, že od vyčerpania padne.
      Je správne, aby veriaci v každom kňazovi videli Krista. Aby prijali kňaza ako maják, smerovú tabuľu, návod, ako sa dostať bezpečne a isto do Božieho kráľovstva. Kňaz ďakuje svojim veriacim, že mu vedia odpustiť jeho ľudské slabosti, že sa za neho modlia, že ho nekritizujú, nesúdia, neodsudzujú, nesmejú sa z jeho ľudských slabostí, a keby padol, že mu vedia pomôcť. Kňaz je vďačný, keď na neho nezabúdajú, keď sa za neho modlia. Kňaz nie je kňazom len vtedy, keď je mladý, zdravý a pekný, ale i vtedy, keď sa mu trasú ruky a v ruke musí mať paličku, i vtedy, keď mu tečú sliny a nevládze. Kňaz sa teší, keď jeho veriaci túžia po Bohu, keď vidí, že deti sa rodia a nezabíjajú, keď vidí, že matky a otcovia vychovávajú svoje deti k Bohu. Kňaz sa teší, že farnosť žije kresťanským duchom. Teší sa, že veriaci bojujú o spásu svojich duší. Teší sa každej vyslúženej sviatosti. Teší sa, že veriaci v nedeľu a prikázaný sviatok sú účastní na svätej omši. Teší sa, keď pochováva sviatosťami zaopatrených farníkov. Kňaz sa teší, keď ho veriaci neobchádzajú, keď sa k nemu prihlásia, všimnú si ho. Aj on potrebuje pomoc, úsmev, milé slovo... Keď nie je sám, tak so svojimi ťažkosťami či problémami farnosti. Kňaz sa teší, keď veriaci bránia jeho dobré meno. Kňaz je šťastný, keď vidí dozrievať a rásť nové kňazské a rehoľné povolanie vo svojej farnosti.
      Zaujímavou je dedina Lu v severnom Taliansku 50 km od Turína. V čom a prečo? Táto dedina, ktorá má 3000 obyvateľov, za sto rokov dala Cirkvi 323 duchovných povolaní. Z toho 151 rehoľných a diecéznych kňazov a 172 sestier. Patria do 41 rôznych kongregácií. Z rodiny Rinaldi Boh si povolal sedem detí: päť synov sa stalo kňazmi a dve dievčatá rehoľnými sestrami. Iné rodiny dali Bohu tri či štyri svoje deti.
      Prečo toľko povolaní? Čo je toho príčinou? Čo sa stalo? Bol to kňaz, Mons. Alexander Conor, ktorý horlil za kňazské a rehoľné povolania a zaviedol vo farnosti na tento úmysel každú prvú nedeľu v mesiaci pobožnosť a farnosť sa zapájala do modlitieb na tento úmysel. A Boh vypočul prosby matiek a otcov, a mladí nielen počuli, pocítili, ale aj odpovedali na Božie volanie. (Víťazstvo srdca č. 2, rok 1996)
      Keď sa ktosi pýtal rodičov v Lu, prečo toľko povolaní, jeden otec odpovedal: „Deti nám daroval Pán a keď ich volá, nemôžeme predsa povedať nie.“
      Aj tvoji rodičia, novokňaz, dnes ďakujú Bohu za dar tvojho povolania. Ďakujú iste pred trónom v Božom kráľovstve.
      My všetci ďakujeme s nimi, spolu s tebou, Janko, ďakujeme za dar tvojho povolania, že môžeme byť dnes účastní na primičnej svätej omši.
      Hovorí sa, že pre kňaza z ľudského hľadiska sú dva radostné dni: ten dnešný, primície, a deň jeho pohrebu.
      Tohoročné obrady Veľkej noci v newyorskej Katedrále sv. Patrika slávili veriaci v neprítomnosti svojho kardinála John O` Connora, ktorý ležal na smrteľnej posteli s mozgovým tumorom. Tento kňaz, ktorý bol srdcom, celým životom kňazom, pastierom, otcom, ktorý bol pravou rukou Svätého Otca Jána Pavla II. v Amerike, často hovorieval: „Bude mojou najväčšou poctou, ak o mne raz povedia: Bol dobrý kňaz.“
      Janko, prišli sme všetci s veľkou láskou sláviť najsvätejšiu obetu svätej omše. Všetci ti prajeme, želáme, vyprosujeme všetko potrebné pre tvoju misijnú a kňazskú službu. Budeme ťa sprevádzať svojimi modlitbami všade, kde ťa Pán pošle. Vieme, že na svoje Pongrácovce, i na nás pod Braniskom, nezabudneš, že nám budeš žehnať, modliť sa za nás, robiť česť a dobré meno i za hranicami, že budeš taký, ako sa snažil byť i kardinál Connor: dobrý kňaz. Amen.

      Inšpirácie – Lk 1, 56-66
12.06.2003 | Čítanosť(2773)
Lk 1, 67-80
12.06.2003 | Čítanosť(2567)
Lk 1, 39-55
12.06.2003 | Čítanosť(2499)
Lk 1, 26-38


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet