23.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Cnosť má mnoho kazateľov, ale málo mučeníkov.

~HELVETIUS~

09.09.2003 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť2773 reakcie0
(Share 317 1)


Téma: Sme deti farnosti / Farnosť, ktorú volám “moja“. / Mk 10, 2-12

Homília

      Chvíľa, ako je odpust, slávnosť patróna kostola, výročie posviacky kostola, je príležitosťou pre domácich, čo patria do farnosti, ale i hostí zamyslieť sa nad svojím vzťahom k spoločenstvu, ktoré voláme farnosť a taktiež povzbudiť sa a upevniť vo vzťahu k farnosti, kostolu, teda k Bohu i svojej duši.
      Takú príležitosť máme, keď počujeme slová Pána Ježiša: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ (Mk 10,14)
      Kto je dieťaťom Božím? Kedy a ako sa ním stáva?
      Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že „stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva (porov. Mt 18,3-4). Stať sa maličkým – „treba sa znova narodiť“ (Jn 3,7), narodiť sa z Boha, aby sme sa stali Božími deťmi (KKC 526). „Prijatím krstu sa do latinskej cirkvi zaraďuje dieťa rodičov, ktorí do nej patria“ (CIC 111 § 1). „Každý krstenec, ktorý dovŕši štrnásty rok života, si môže slobodne zvoliť, či má byť pokrstený v latinskej cirkvi.“
      Podobenstvo o márnotratnom synovi nám pripomína náš hriech, vzdialenie od Boha, a rovnako hovorí o otcovi, ktorý čaká na syna, aby mu vrátil, čo hriechom stratil. Stáva sa znova jeho synom so všetkými právami a povinnosťami. Aj na tento prípad sa vzťahujú slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ (Mk 10,14)
      Sviatosťami krstu a pokánia sa začína a obnovuje náš vzťah detí Božích k Bohu. Stať sa dieťaťom Božím predpokladá buď súhlas zákonitých zástupcov, alebo súhlas samotného človeka, ktorý užíva rozum a slobodnú vôľu. Nik a žiadna ustanovizeň nemá právo brániť niekomu byť Božím dieťaťom. Medzinárodná charta ľudských práv to umožňuje.
      Človek, ktorý užíva trvalo rozum a slobodu, môže sa sám vylúčiť zo spoločenstva Božích detí. Môže to byť viacerými spôsobmi, kto odmieta pravdy Cirkvi. Môže to byť herézou, keď tvrdošijne popiera nejakú pravdu, ktorú treba veriť alebo ju tvrdošijne spochybňuje. Tiež apostázou, keď odvrhne katolícku vieru ako celok. A tiež schizmou, keď odmietne sa riadiť pápežom, alebo odmietne spojenie s členmi Cirkvi (porov. CIC 751). Pre laikov vtedy platí, že nemôže mať účasť vo verejných združeniach veriacich (porov. 316), nemôže mať sobáš v kostole (porov. 1071 § 2), nemôže byť cirkevne pochovaný (porov. 1184 § 1) a nemôže byť slúžená ani pohrebná omša (porov. 1185).
      Ťažkej chorobe predchádzajú rôzne ľahšie príznaky. Na to je potrebné myslieť aj vo vzťahu k Bohu, duši, Cirkvi, teda i k farskému spoločenstvu.
      Pozornému oku neujde – keď sleduje farnosť – čo sa deje s farnosťou. Farnosť to nie je len kňaz. Aj keď mnoho od neho záleží, aká je farnosť. Veriaci každého stavu majú nenahraditeľné miesto. Zloženie veriacich v kostole, účasť na obradoch, aktivitách mimo kostola, duchovný život v rodinách i na spoločenskej úrovni mnohé napovie. Známe sú slová: Cirkev má toľko práv, koľko si ich vybojuje. Z Písma sú známe slová: „Podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“ (Mt 11,12) Či nie sú aj nám výzvou Ježišove slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate…“ (Mt 11,28)
      Zamyslíme sa nad sebou. Môžem s pokojom v srdci a jasným hlasom povedať – toto je moja farnosť? Rodičia o svojich deťoch povedia, že toto sú moje deti. Môže otec, ktorý opustil rodinu, zriekol sa jej, povedať – toto je moja rodina, moje deti? Áno, dal život deťom, je ich prirodzený otec, ale pre koho bije teraz jeho srdce? Na koho teraz sa usmeje, koho teraz hladí po vláskoch?
      Aj vo farnosti môže žiť taký otec, farník, ktorý bol pokrstený, prípadne aj v tom kostole, bol v ňom aj sobášený, a dokonca chce mať v ňom aj pohrebnú rozlúčku, ale dnes nemá čas splniť si povinnosť kresťana katolíka a zúčastniť sa v nedeľu a prikázaný sviatok na celej svätej omši. Možno sa pýtať: Je takýto “veriaci kresťan“ členom farnosti?
      Možno sa stretnúť aj takým názorom, že predsa kostol nie je všetko. Môžem predsa veriť, a do kostola nemusím chodiť, alebo, že on chodí niekde inde. Iný hlas zdôrazňuje, že je slobodný a nik nemôže obmedzovať jeho slobodu. Dokonca tvrdí, že je to povinnosť Cirkvi, kňaza, aby mu vtedy poskytli služby, kedy to on chce. Iný hlas tvrdí a zároveň sa priznáva, že je pravdou, že si neplní všetky povinnosti voči Cirkvi, duši, Bohu, ale keď sa zbiera na kostol, vždy prispeje milodarom.
      Dnes sa hovorí o zvykovej či tradičnej viere. Chodí do kostola, ale len preto, aby… Hovorí sa aj o sviatočnej viere. Dokonca o niektorých sa hovorí, nehovoria to oni, že majú vieru „pozaplotovú, cintorínsku, pozakostolnú“. Už ani nevedia, prečo vlastne neprekročia prah kostola. Píše sa aj o viere „pokrstených pohanov“. Mnohých dali pokrstiť rodičia, aspoň jeden rodič, a pod vplyvom rôznych okolností už zabudli, sú leniví, vypočítaví pokračovať v tom, čo sľúbili pri krste.
      Každý z nás môže pomôcť skvalitniť duchovnú úroveň farnosti. Najmä začať u seba a až potom v rodine, v okolí a farnosti. Ježišove slová „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo“ (Mk 10,14), patria predovšetkým najprv každému z nás osobne. Som dieťa Božie. Žijem ako dieťa Božie? Najlepším barometrom je svedomie.
      Sv. Jánovi Vianneymu, farárovi z Arsu, sa sťažovala pútnička: „U vás v Arse duchovný život priam cítiť na každom kroku – a u nás?“ Vianney žene nedal dohovoriť a pýtal sa: „A vy si plníte svoje povinnosti kresťanky? Pristupujete ku sviatostiam?“ Žena sa priznala, že nie, čo by o nej povedali, keby sa zmenila. A sv. Ján Vianney pokračoval: „Začnite u seba. Nevšímajte si reči, poznámky ani doma a ani na ulici. Žite, ako káže Boh a učí Cirkev.“ Po čase, keď sa žena opäť stretla s arským farárom, nadšene hovorí: „Ďakujem vám. Bolo to ťažké. Držala som sa vašej rady. Nikomu som nič nehovorila, nepresviedčala som, ale snažila som sa plniť Božie a cirkevné príkazy. Najprv sa začala meniť moja rodina a potom i iní z môjho okolia. Dnes aj u nás je farský život krajší.“
      Čo chýba našej farnosti? Kde máme skryté rezervy? Skúmajme najprv v našich rodinách. Spoločná rodinná modlitba. Rodina sa veľmi rýchlo presvedčí o prínose spoločnej modlitby. Modlite sa spolu manželia, súrodenci. Modlime sa sami viac a zbožnejšie.
      Venujme viac času rodine, navzájom jeden druhému. Obmedzme sledovanie televízie. Vyberme si len to, čo je skutočne na osoh. Deti trpia na nedostatok času od rodičov. Je vidieť na deťoch, ktorým sa rodičia venujú.
      Vráťme sa ku kresťanským zvykom, tradícii. Kresťanské pozdravy. Svätená voda pri dverách našich príbytkov. Častejšie čítanie Písma. Vzdelávanie sa čítaním náboženskej literatúry, ale i inými možnými akciami, ako môžu byť rôzne prednášky, púte, stretávanie sa s duchovným zameraním.
      Vzťah ku kostolu. Kostol je miesto, kde máme nachádzať a prežiť Božiu prítomnosť. Kde môžeme počuť smerodajné Božie slovo a v Eucharistii sa posilňovať telom Pána Ježiša. Kostol nie je len miesto, kde sme prijali sviatosť krstu a stali sme sa Božími deťmi, ale kde tento vzťah dieťaťa Božieho prehlbujeme, rastieme vo vzťahu k Bohu, keď prijímame pravdy viery, kresťanské morálne zákony, kde upevňujeme svoj život viery, nádeje a lásky. Kostol zvlášť je miesto, kde sa nám dostáva odpustenia vo sviatosti zmierenia. V kostole si vysluhujú sviatosť manželia, tí, čo chcú do smrti jedného z nich spolu plniť vôľu Božiu. V kostole sa modlíme za zomrelých. Preto má kostol pre nás veľký význam. Kostol pre nás je domom Božím, domom modlitby, bránou do neba. Tu si uvedomujeme viac ako inde význam a potrebu klaňať sa Bohu, ďakovať, odprosovať, prosiť, či už v tichu v modlitbe srdca, spevom, sám alebo spoločne. Tu zvlášť nám Boh prejavuje svoju lásku, často priam rukolapnými darmi. Kostol je miesto, kde každý môže a má prísť slobodne, kde sme si všetci bratmi a sestrami. Preto všetci podľa veku, postavenia máme uplatniť svoje postavenie. Od miništranta cez lektora, organistu, kostolníka… Všetci máme povinnosť starať sa o kostol aj po materiálnej stránke. Náš kostol spĺňa to isté čo katedrála či bazilika. Tu si uvedomujeme, že keď odchádzame z kostola, Boh má ostať v nás, pretože naše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva.
      Milovať kostol, cítiť s farnosťou, byť si vedomý, že som kresťan katolík je správny a zodpovedný postoj, ktorý od nás právom žiada Boh, ale i očakávajú bratia a sestry. Kto sa takto nespráva, kto svojím konaním dáva na vedomie niečo iné, nech veci prehodnotí, zmení, skvalitní, prípadne si uvedomí, že ako slobodný človek má očakávať primeranú odmenu od Boha.
      Moja farnosť. Aj dnes môžem poďakovať sa za túto farnosť. Za všetkých, čo do nej patria, čo si to uvedomujú, i tých, čo zabúdajú, že aj oni sú deti Božie.
      Požehnaj, Pane, všetkých: od detí po najstaršieho vo farnosti. Pane, daj silu trpiacim na tele i na duši. Prebuď svetlom Ducha Svätého každého, aby prijal tvoju vôľu, Pane. Daj bratom a sestrám všetko, čo potrebujú k spáse, a aby to vďačne prijali. A napokon prosím, Pane, aby sme urobili všetko a všetci, čo je potrebné k získaniu spásy. Amen.

      Inšpirácie – Mk 10, 1-16
20.06.2003 | Čítanosť(1074)
Téma: Farnosť / Mt 21, 33-43
25.06.2003 | Čítanosť(571)
Téma: Farnosť
25.06.2003 | Čítanosť(512)
Téma: Farnosť
25.06.2003 | Čítanosť(477)
Téma: Farnosť
12.06.2003 | Čítanosť(2468)
Mk 10, 1-16
12.06.2003 | Čítanosť(2203)
Mk 10, 17-27
28.06.2003 | Čítanosť(1532)
Farnosť


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet