23.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Lepšie je byť hlúpym ako pyšným, lebo hlúpy prejavuje iba svoju nerozumnosť ako nedostatok rozumu, pyšný však - čo je horšie - prejavuje nerozumnosť spolu so šialenstvom. Hlúpy je zlo pre seba samého, ale pyšný je aj pre iných utrpením. Pýcha sa rodí z nerozumnosti.

~sv. Ján Zlatoústy~

20.06.2003 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť1002 reakcie0
(Share 247 0)


Téma: A my sme dúfali... / Lk 24, 21

Myšlienky... 63/2003

      Keď vo Veľký štvrtok chytili Ježiša v Getsemanskej záhrade, a potom ho odsúdili a pribili na kríž, apoštoli sa rozutekali. Presne tak, ako im to iba nedávno pri Poslednej večeri pripomenul: „Hľa, prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete, každý svojou stranou, a mňa necháte samého“ (Jn 16, 32).
      Evanjelisti nám nezaznamenali, že by niektorý z apoštolov zostal pri Ježišovi až do konca. Zakolísali. Jeden zradil, druhý zaprel, ostatní sa rozutekali. Iba u Jána sa dozvedáme, že pri Ježišovom kríži stálo niekoľko verných, medzi ktorými Ježiš zazrel z kríža aj „učeníka, ktorého miloval“ (19, 26). Je zrejmé, že to bol Ján, najmladší z apoštolov, a azda preto aj najodvážnejší.
      Sv. Lukáš nám zapísal veľmi pozoruhodnú správu o rozpŕchnutí apoštolov. „V ten deň“ , teda po tom všetkom, čo sa stalo, „išli dvaja z nich do dediny Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali s o všetkom, čo sa prihodilo“ (Lk 24, 13-14). Teda o tom všetkom, čo sa stalo, keď Ježiša chytili v Getsemanskej záhrade. Na ceste sa k nim pridal akýsi pútnik. Bol to sám Ježiš, ale „ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (24, 16). Na jeho otázku, o čom sa rozprávajú, boli úplne prekvapení. Vari je to cudzinec, že nevie, čo sa stalo v týchto dňoch v Jeruzaleme? Na jeho zvedavú otázku mu začali hovoriť o Ježišovi Nazaretskom, ktorý bol prorokom, mocným v čine i reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom: ako ho veľkňazi a poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. Ba niektorí tvrdia, že vraj vstal z mŕtvych. „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael“ (Lk 24, 21).
      Pútnik im najprv vytkol, že sú nechápaví a ťarbaví, že nedokážu uveriť všetkému, čo o Mesiášovi hovorili proroci. Preto im vykladal Písmo, počnúc od Mojžiša a Prorokov, všetko, čo sa naňho vzťahovalo. Cesta im ubehla rýchlo. Priblížili sa k dedine a deň sa schýlil k večeru. Keď prijal ich pozvanie k stolu a podával im chlieb, až vtedy sa im otvorili oči a spoznali ho. On im však zmizol.
      Z tohto rozprávania sa dozvedáme, že ich srdce horelo, keď im cestou vysvetľoval Písma. Preto posilnení „ešte v túto hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema..., porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba“ (Lk 24, 33-34). Emauzskí učeníci mali svoje predstavy o Kristovi, a tie sa im nenaplnili. Boli sklamaní...
      Týmto učeníkom sa často podobáme aj my. Radi by sme videli Kristovu Cirkev ako mocnú svetovú organizáciu. Keď kresťanstvo pochádzajúce od Ježiša by zmenilo človeka a svet. Keď ale zisťujeme, že nie je to tak, že všade tam, kde sa o Kristovi hovorí, je prenasledovanie a kresťanov je málo, dostávame strach a utekáme ako títo učeníci: „My sme dúfali...!“
      Takto „povrchne zmýšľajúci kresťania zabúdajú, že spravodlivé usporiadanie ľudskej spoločnosti nie je priamou úlohou náboženstva. K tomu má človek povinnosť z rozumu a len nepriamo z kresťanského životného postoja“, píše Josef Hrbata (Perly a chléb, 314). Kto teda narieka ako emauzskí učeníci, že práve Kristus mal priniesť izraelskému národu vykúpenie, ten ide ako oni predveľkonočnou cestou. Kleofáš a jeho spoločník na ceste vedeli síce o Kristovi všetko, čo bolo možné vedieť (jeho život, posolstvo i správy o vzkriesení), ale neporozumeli zmyslu kresťanstva. Podobne takto aj dnes hovoria mnohí: Dvetisíc rokov kresťanstva – a čo je dnes vo svete vojen, utlačovania, biedy, nenávisti, smrti... Prišiel aj Druhý vatikánsky snem – a skoro nič sa nezmenilo k lepšiemu. A my sme dúfali! To je predveľkonočné zmýšľanie, ktoré zabúda na ukrižovanú nádej, totiž na plody kríža (tamtiež).
      Ježiš Kristus však sám vysvetlil tajomstvo zmyslu života a utrpenia, keď dal prvé biblické hodiny emauzským učeníkom: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26). Kristove slová teda označujú kríž nikdy nie za koniec, ale za nový, nutný začiatok. K osláveniu nevedie iná cesta iba krížová. Nádej, ktorá plynie z Kristovho kríža a zo vzkriesenia, je najsilnejším prvkom premeny človeka i sveta. Len kresťanská nádej dovedie človeka uspôsobiť k dobrovoľnému spoločenstvu s Ukrižovaným a k riziku straty podľa jeho slov: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 25). Teda nemáme právo na plánovanie kresťanských úspechov podľa našich rozmerov a plánov. Jediným planým rozmerom je tu Kristovo slovo.
      Ingrid Trobischová, manželka známeho evanjelického teológa a misionára, rozpráva o zvláštnej udalosti zo svojej misijnej práci v Kamerune.
      Jedného dňa vtrhol ich spoločník do domu a zadychčaný hlásil: „Všetci sú preč. Stanica je opustená!...“ Pozreli sa z okna. Naozaj, všetci odchádzali so svojím batôžkom na hlavách. Misionár beží za odchádzajúcim húfom a prosí: „Povedzte mi úprimne, čo sa robí?“ A dostane odpoveď: „Nemá to zmysel zostávať ďalej v misii a ísť Božou cestou... Naše hriechy sú také vysoké ako tamtie vrchy. Božia cesta je priťažká!“
      Nemali títo Kamerunčania pravdu? Práve preto sa mnohí ľudia odvracajú skryto i verejne od evanjelia: „Božia cesta je priťažká! Radšej od nej ujdime!“
      Tak sa trápia mnohí kresťania. Chcú byť svätí a dobrí, ale nedarí sa im to. „Ísť dnes po Božej ceste je naozaj priťažké!“
      Lenže z rozprávania Ingrid Trobischovej sa dozvedáme, že Kamerunčania sa vrátili, keď im misionár ukázal kríž Ježiša Krista. Kríž, ktorý očisťuje, posväcuje, ktorý dáva silu, nádej...
      Biblická exegéza otvorila emauzským učeníkom zmysel Písma, takže ich srdce „zahorelo“, dalo sa uchvátiť pre Božie posolstvo. Veď to bol výklad samého Božieho Syna! Lenže tento výklad im nestačil. Chýbala im istota veľkonočnej viery. Tejto milosti pevnej viery sa im dostalo až pri stolovaní v spoločenstve s Kristom.
      I my sme dúfali!... Iste, nielen vtedy, ale aj dnes je tohto dosť, v čo sme verili, dúfali a plánovali, že to bude tak ako sme si to predstavovali... Ako kresťania máme však vedieť, že toto všetko je prejavom hlbšieho nešťastia, ktorým je narušená harmónia ľudstva so Stvoriteľom. Kresťan vie od Krista, že nestačí len potláčať horúčku a iné prejavy choroby, ale samú chorobu. Preto Ježiš žiadal najprv obrátenie k Bohu a jeho láske a ostatné sľúbil dať navyše (porov. Mt 6, 33). Preto kresťan vždy ako prvý medzi ľuďmi bude pracovať na zlepšení životných podmienok vo svete, ale nadovšetko si bude vážiť harmóniu s Bohom a bude sa o ňu usilovať z celého srdca. Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi.
12.06.2003 | Čítanosť(2086)
Lk 24, 36-52
12.06.2003 | Čítanosť(1916)
Lk 24, 13-35
12.06.2003 | Čítanosť(1893)
Lk 24, 1-12


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet