17.december 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Je potrebné vedieť, že najťažšia vec je sám seba poznať a ovládať sa. Sebaláska je ľuďom vrodená a mnohí kvôli nej ustupujú od pravdivého úsudku o sebe.

~sv. Bazil Veľký~

20.06.2003 - Miron
čítanosť994 reakcie0
(Share 198 0)


Téma: Lk 14, 25-33

Kartotéka

Lúčenie
DUŠAN BERTA

      Lúčenie patrí k podstatným javom ľudského bytia. Uvedomíme si to hlavne vtedy, keď si spomenieme, koľkokrát sme sa už v živote lúčili. Prvý raz to bolo v okamihu nášho narodenia. Opúšťali sme materské lono, ktoré bolo naším počiatočným domovom. Toto prvé lúčenie bolo zároveň naším prvým zranením. Pochopiteľne, na to sa nepamätáme, ale v tej chvíli sme určite prvýkrát plakali. Bola to predzvesť toho, že každé ďalšie lúčenie bude spojené s bolesťou založenou na tom, že človek opúšťa niečo, na čo bol zvyknutý, čo pre neho znamenalo určitú istotu, a vstupuje do celkom neznámeho „priestoru” svojho života.
      Nespočetne veľakrát sa potom lúčenie opakovalo, a hoci vždy malo iný nádych, predsa nieslo v sebe ako spoločnú črtu bolesť. Spomeňme si iba na tie najdôležitejšie okamihy. Lúčili sme sa so školou, s rodičovským domom, so súrodencami, s priateľmi, s rôznymi etapami nášho života, povolaním, s krajinami, miestami, rôznymi cestami, po ktorých už nemôžeme kráčať, so svojimi životnými silami... Možno si pripomenieme nejeden oblek či šaty, ktoré sme nosili, na zvyky či názory, ktoré sme postupne menili, na postoje, ktorým nové okolnosti dali celkom inú tvár.
      Nie je ťažko povedať, prečo nám lúčenie pripadá také bolestné. Miesto, na ktorom sme žili, sa nám stalo dôverným. Poznali sme jeho okolie, zvykli sme si na tamojších ľudí. Rôzne zážitky utvorili väzby, od ktorých sa bez duševného úsilia nedokážeme odtrhnúť. Všetko okolo nás nám dávalo pocit istoty, ochrany a trvalého šťastia.
      Básnik Dietrich Reinhold Schneider vo svojom diele Zima vo Viedni hovorí o posledných zážitkoch, ktoré pokojná prítomnosť spravidla zamlčiava a ktoré pociťujeme vo chvíľach lúčenia. Raz sa musel rozlúčiť s jednou kaviarňou. „Čašník, ktorý mi stále rezervoval miesto a vždy ma starostlivo obslúžil v priateľskej mlčanlivosti, sa teraz so mnou lúčil. Odchádzal na dovolenku, ktorú si iste zaslúžil, lebo bol veľmi prepracovaný. Keď sa však o dva týždne vráti, už tu nebudem. Bolí ma to. Dobre som sa cítil v jeho taktnej prítomnosti. Jeho drobné nepozornosti naše tiché priateľstvo vôbec nerušili, naopak, ešte ho posilňovali. Čosi podobné som pociťoval aj v Paríži, keď som sa lúčil so svojím verným sluhom. Nič nepomáhalo, obaja sme plakali.”
      Prečo nás život neustále pozýva lúčiť sa? Odpovedá na to jedno príslovie: „V prístave sú lode v bezpečí, ale preto neboli stavané.” Keď považujeme život za veľkú loď, vtedy patrí k nemu aj veľká cesta. Musíme sa vydávať vždy k novým brehom, aby naše sily neochabli a srdce ozdravelo.
12.06.2003 | Čítanosť(2942)
Lk 14, 15-24
12.06.2003 | Čítanosť(2204)
Lk 14, 7-14
12.06.2003 | Čítanosť(1864)
Lk 14, 25-35


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet