20.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Nie vy máte modelovať Boha, ale on má modelovať vás. Ak ste teda vy dielom Boha, čakajte na ruku umelca, ktorý robí každú vec v pravom čase.

~SV. IRENEJ~

20.06.2003 - Miron
čítanosť804 reakcie0
(Share 184 0)


Téma: Lk 15, 1-32

Kartotéka

Otcov dom
DUŠAN BERTA

      Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo je pre mnohých veriacich (možno občas aj pre nás) viera a duchovný život neraz niečím ťažkým, neradostným; niečím, čo im namiesto darovania slobody pripína železnú guľu otroka?
      Možno je to práve preto, lebo sme si nepripustili myšlienku, že by z nás Boh mohol mať aj radosť. Veď ako často pri pohľade na seba nachádzame skôr dôvody na jeho nespokojnosť než na šťastný úsmev! Sme príliš zvyknutí na zásadu, podľa ktorej miera odmeny závisí od veľkosti zásluhy. A keďže tých zásluh nie je až tak veľa, máme pocit, že nestojíme za to, aby niekto prejavil o nás hlbší záujem. Dôvody pravej lásky však nemožno vysvetliť len obyčajnou záslužnosťou. Podľa Listu Rimanom (Rim 9, 15-16) Božia láska k nám nezávisí od toho, či to chceme, alebo od toho, čo pre to robíme, ale od Boha, ktorý si nás zamiloval už pred stvorením sveta. On nám nedáva svoju lásku preto, lebo sme jej hodní, ale preto, lebo sme jeho deťmi. Tým sa vysvetľuje aj jeho postoj k chybám, ktoré v živote robíme.
      Náboženský spisovateľ Alessandro Pronzato rozmýšľa, ako by asi spracoval podobenstvo o márnotratnom synovi, keby nemal Lukášovu predlohu. Priznáva sa, že dobrodružstvo tohto syna by pravdepodobne neopísal tak, ako je podané v evanjeliu. O „hýrivom živote” mladšieho brata by sa rozpísal trochu širšie a staršieho brata by určite predstavil v priaznivejšom svetle. Ale najviac by sa s evanjeliovým textom rozchádzal pri zachytení otcovho postoja k návratu márnotratného syna. Vložil by mu do úst poriadnu kázeň, ktorou by svojho nehodného syna „sčesal” tak, až by mu vlasy dupkom vstávali: „Robíš hanbu celej našej rodine! Aká potupa pre náš dom! Otrávil si mi roky staroby... Len si pomysli, čo povedia teraz ľudia. Pozri sa na svojho brata, ako pracuje, aký je verný a poslušný. Čo sa ty s ním môžeš porovnávať! A teraz, keď nemáš ani haliera, keď ťa tvoji priatelia vykopli, pekne-krásne sa vraciaš k mise, do ktorej si nedávno napľul... Musíš dokázať, že si zasluhuješ miesto v našom dome. Musíš si znova získať moju dôveru. Prijímam ťa na skúšku. Budem ťa mať stále na očiach, aby hnilé jablko nenakazilo jablká zdravé.”
      Ak by mal Pán potom túto slohovú úlohu opraviť, pokračuje Alessandro Pronzato, iste by na ňu letmo pozrel, vzal červenú ceruzku, celú ju prečiarkol a pod ňu napísal: „Keď bol ešte ďaleko, otec ho zbadal a prišlo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho...”
      Občas si Otcov dom predstavujeme ako dom s prvotriednym zariadením. Všade samé nápisy: Nedotýkať sa! Nevstupovať! Očistite si obuv! Zakázané toto, nedovolené hento...
      Francúzsky prozaik Georges Bernanos však hovorí, že Otcov dom „musí byť dom rodinný, kde je vždy trocha neporiadku, kde stoličkám občas chýbajú nohy, stoly sú poliate atramentom a poháre s lekvárom sa v komore samy vyprázdňujú.”
      Stredobodom tohto domu je Otcovo srdce a my sme zodpovední za atmosféru a vzduch, ktorý sa tu dýcha. Môžeme z neho urobiť vrcholné dielo. Alebo peklo.
12.06.2003 | Čítanosť(2313)
Lk 15, 11-32
12.06.2003 | Čítanosť(1889)
Lk 15, 1-10


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet